.bez zmyslu

nerobim nic. uz neviemkolky den po sebe. mozno je to jarna unava vo februari zasypanom snehom, mozno larvovana depresia alebo len obycajny smutok nad jednym mizernym zivotom. skola nanic. jeden den zachranim logickym a slusnym argumentom cely kruzok, potom nehovorim, aj ked mam co povedat, pretoze nemam pocit, ze by to niekoho zaujimalo. oslovilo. snazim si zratat plusy a minusy. stale som v minuse. uz dlho. pat rokov je prilis. za ten cas sa z planovaneho dietata stane osobnost. co sa stalo z nas? alebo - adresne - co sa stalo zo mna? neviem, co so mnou robi vsetka ta rutina, bolest, smutok, kazde premahanie... co s nami robi kazdodenna frustracia. kazda z tychto veci ma v sebe potencial byt nastrojom rastu. ale nie je to uz prilis? nestali sa nastrojmi deformacie, vecami, ktore nas dozenu do kuta a zbavia vlastnej vole? malo sa usmievam. malo sa tesim. som malo stastna. neviem, ci to bolo niekedy tak zle ako teraz. zle casy nie su nijakou vynimkou. vtedy, ked vidime za nimi tie lepsie. teraz nevidim. neviem, co mam robit. preco si vyberam odbor, ktory si vyberam. nedokazem odlisit, co chcem a kvoli komu to chcem. obavam sa zlych rozhodnuti viac, ako toho, ze nestihnem svocku a neobhajim diplomovku. neviem, co robim na tejto skole, neviem, co robim v bratislave a ci som tu spravne. potrebovala by som potvrdenie, ze veci, ktore robim, maju zmysel. citam knihu, ako Boh moze zmenit nazor. jedna z mala americkych, ktora ma co povedat mne konkretne. mozno ma zmysel pust pre mna ako pre izraelsky narod, ktory nou bludil styridsat rokov. je to uz dlho, sucho a smutno. preco sa musi zvysovat moja frustracna tolerancia takymto sposobom? uz som ticho. pocuvam rieku zivota. su aspon trosku k veci.

Vládca, vrchmi môže hýbať

môj Boh je najmocnejší, má moc zachrániť nás

Víťaz, pôvod večnej spásy

porazil smrť, z hrobu vstal, Ježiš víťazne vstal

.nostalgicky

pocuvam rieku zivota. neopustis. asi dve chvaly sa ku mne aspon priblizili. dotknut sa, na to asi nemali ;), ale aspon sa obtreli o usi. a zvladam ich pocuvat aj parkrat po sebe. zacina semester. letny, aj ked leto je este poriadne daleko. vonku je vraj ladoven, povedal m. a ja tomu verim. obleciem si lyziarsku bundu a cizmy. e. spravila na internu na a. sebavedomie v nebi, strasne nespravodlivy zivot a jej istota, ze vela vie. aj ked priznanie, ze viem malo, je mozno schodikom k pokornemu zitiu. zvalme to teda na moju pseudozavist, je to jednoduchsie ako uznat vlastne limity. deju sa nam nespravodlivosti a nevieme, co s tym. nevieme, co s miznucimi spomienkami, co s beznadejou, bolestou a casom, ktory bezi prilis rychlo. mozno pojdem pozriet z. nikto netusi, co ma to stoji. pretoze nikto nechape, ze mam socialnu fobiu, strach a tolko sukromnych smutkov. vraj vyzeram silna. ako to je v skutocnosti, nik netusi. pretoze odpoved by moj obraz vylepsit nemohla. zvlastne. tak zvlastne ako tento naopak sa tociaci svet. ako to, ze k zabave nepotrebujem marisku, ku gastro midazolam a po tom vsetkom si vyberiem vesele farebne okuliare. o par dni je valentin, o chvilku budu snezienky, po nich jar a moja dvadsatstvorka. neviem, o com ma zmysel pisat. mozno o tom, ze snad raz najdem odvahu ist do kina sama, ze raz bude aj lepsie a ze veci, v ktorych zmysel neverime, nejaky maju. mozno byt skeptikom nie je hriech, ale sposob, ako sa vyrovnat s nespravodlivostou, ktora nam rozkrada idealy. niekedy prosim o schopnost zabudat. na to, ked som pocula vlastny hlas cas smrti devat neviemkolko, ked som na vlastne oci videla, ako sa da bojovat a aj tak prehrat v boji o zivot, ked som citila, ze mrtve telo je mrtve a teda studene, ked som odhodila rukavice a zazila, ze to nie je len teatralne gesto z filmov, ked sme boli v ambulancii piati a z toho jeden mrtvy, aj ked mal len dvadsatstyri tyzdnov. viem o vsetkom mlcat, ale potrebovala by som presny opak. mam kvanta zazitkov a mozno skutocne maju zostat iba vo mne. mozno som mala robit management, IT alebo jazyky. mala by som lahsi zivot. ale neodvazim sa odpovedat na otazku, ci aj stastnejsi.