.summer 2008

vraciam sa. sem.
29.5.
prve slova v novom denniku. este sa len zoznamujeme. ucim sa. zanechavam stary, bol na internete a sucasne neverejny. nikto o nom nevedel. vobec ma nelakala predstava sukromnych myslienok na verejnom mieste. ina prilezitost nebola. teraz mam novy program, kde sa to da, vraj aj s obrazkami. skusim. tie stare - http://www.obycajna.blogspot.com./ a mozno raz aj tu, aby som zrusila potencialnu verejnost veci, ktore su prilis moje...
***
vcera som urobila skusku z neurologie. miestami s pocitom, ze som prave povedala svoju poslednu vetu. prve ecko v indexe. jedna z najvzacnejsich znamok. stala ma styri tyzdne stresu, pat knih na stole a slzy o pol tretej rano. neexistuje racionalny dovod, preco som tu skusku spravila. boli sme dve u najhorsieho skusajuceho. zapisala som dve a4ky. a modlila som sa, ze ak niekto musi letiet, tak nech som to ja. marek sa modlil v blumentali. u matky dobrej rady. opakujem, neexistoval racionalny dovod, pre ktory sme mali skusku spravit. obidve a unho. prelomili sme statistiky. s vierou, ze po nas to bude uz len dobre. je. dnes dokonca sylvia na acko. tesim sa ako z vlastneho. zase som sa vela naucila. neratajuc vedomosti z neurologie. zazila som, aky je to pocit, ked clovek neveri, ze sa stanu veci, za ktore sa modli. naucila som sa, ze jedine kriterium, podla ktoreho spoznam priatelov je cas, ktory nedeli. ano. pri skutocnych priateloch neprekaza, ze sa nevidia a nehovoria spolu pol roka. naucila som sa, ze takychto priatelov mam. velmi si to vazim. rovnako ako kazde objatie a podanie ruk, ako kazdu esemesku a slubovanu facku:) (majka, keby si bola chlap...:), ako kazde zvonenie telefonu a klopanie na dvere. vcerajsok bol dalsim dokazom, ze kto v dobro veri, dobro sa mu stane. a ze Boh ukaze svoju slavu a moc na svojom lude. a vo svojom sukromnom diari sa nebojim napisat, ze ich zjavuje aj na ludoch, ktori v neho neveria. ja v to dufam... pretoze sylvia. a este viac - pretoze zajtra marek. lebo sa necitim byt viac milovana ako oni. a uz vobec nie vyvolena. mozno niekto povie, ze sa ruham, ale... Paneboze, ja naozaj nemozem byt v nebi bez nich.
stale tvrdim, ze zazraky sa deju. pretoze oni sa naozaj deju.
***
vecer predtym sukromne neurologicke konzilium. je mi strasne dobre. akoby zastal cas. pozerame fotky zo svadby, rozvalujeme sa po posteliach a smejeme sa. a potom kazdy k sebe, do svojich osobnych ukrytov. vecer pred skuskou je taky... tma, len mala erarna stolna lampa. cervena. precitam takmer celu knihu. a potom zaspavam. bolo viac ako pol tretej. spanok a rano. dve a jeden na bezovej sedacke na chodbe, potom spolu do malej zasadacky s novym nabytkom. tri spolocne pera v strede stola a papiere z bloku. na stole len lcd-monitor a nic viac. modre stohovatelne stolicky. a jedna sefovska. dve biele obalky. vyberam dva listky. z tvrdeho papiera. jeden biely a jeden marhulovy. n.II a mts do cns. takmer spokojna. idem prva, cely cas som polo-na odchode. zachranuje ma stopercentny test. majku tiez. a ja. a obidve pozehnanie zhora. bolo ho citit viac ako v chramoch. asi sme boli viac v koncoch. odchadzame. s prijemnym pocitom, ze to mame za sebou, tesime sa ako deti, ked nasnezi par dni pred vianocami. dlhe a tuhe objatie a zrazu teple ruky. marek. a stastie priam hmatatelne. prejdu takmer dve hodinky. je nas viac, v poloprazdnom slovaku, pri pollitrakoch kofoly. hovorime malo. vzdy po skuske. kazdy sleduje bublinky vo svojom pohari. nepotrebujeme hovorit. pretoze prehovorilo ticho. rozchadzame sa, kazdy svojim smerom. horuco v elektricke a ludia v sandaloch. na intraku pomaly prazdninovy rezim, ivka minuty pred rozchodom a ja. premaham sa, aby som bola mila. nechape, smola. jej. este pride majka s marekom, priniesli mi cokoladu. ze sa o nich staram. ano, viem. pretoze mam taku potrebu - starat sa o ludi-, pretoze ich mam rada. a pretoze su moji priatelia. budeme daleko a sucasne blizko. cele leto a casom mozno roky. ak nas nerozdelia, bude to skuska spravnosti. verim, ze prejdeme. stratit priatelov by bolelo.
dnes rano v schranke dva maily. brano. bea. dalsi priatelia. zistujem, ze par ich naozaj mam. pre tychto ludi a pre tieto okamihy sa oplati zit. zivot je vselijaky. ale v kazdom pripade krasny. ano. zivot je krasny.
7.6.
mam za sebou treti den plamienka. a nestiham pisat, lebo sa potrebujem ucit. aspon trosku. vyletiet z onkologie by bol styl. mne vlastny. predcasne odchadzam. neviem, kolko je hodin. az neskor - stvrt na dvanast. odchadzam, lebo si nedam siahat do mojho ja. lebo som dospela. a slobodna. nebojim sa. naozaj sa nebojim, co ludia... odchadzam, lebo vlastne presvedcenie je viac. este palo a martin. mozno sme rebeli, v ich ociach nevdacni zbabelci, mozno. ale sme slobodni. najlepsi pocit po mnohych dnoch. sedim na pravom zadnom sedadle bledomodreho auta s banskobystrickou espezetkou a vychutnavam si to. ze som silna. zovreta past akoby bola predzvestou. predtym my girl, potom - netusim. som stastna, stastna. silna. viem, ze to vsetko je dar. od Boha, ktory sa stara. ta past mi pripadala trosku tvrda. nie som anjelik, nie som nezne stvorenie, ktorym hadze vietor. som bojovnik, tvrdohlavec. s odvahou vyhravat. aj za cenu najtvrdsich padov a najpotupnejsich prehier. jem sama v bufete. namesto spolocneho obeda. pozriem si jeden diel housea, naucim sa par otazok na skusku, idem do kostola, do tesca a domov. vlastne... ano, domov. niekedy neviem, ako mam odpovedat na otazku, odkial som. ano, z prievidze. a cim dalej, tym viac aj z bratislavy. majka mi hovori mladsia sestra. a plni mi zivotny sen mat starsiu sestru. brano ma chyti okolo pliec, diana vystiska po sobasi svojej najlepsej kamaratky. ziskala som priatelov. zistujem, ze ich mam rada. a ze vedia o mne strasne vela. je to fascinujuce a nebezpecne sucasne. rozmyslam nad svojimi priatelmi. cim to je, ze... ze ich ziskavam a stracam. s pocitom, ze to iste sa deje so mnou. neviem zabudat. vracaju sa mi spomienky. a zrazu mi je smutno. ze asi nemam koho oznacit za najlepsiu/eho kamaratku/a. zijem sama. pretoze to tak priniesol cas. ma to zopar vyhod a zopar nevyhod. som medzi plusom a minusom. vediac, ze nie vsetko mam vo vlastnych rukach.
***
mozno by som uz bola schopna niekoho milovat. vzdy som si myslela, ze to je predsa lahke. cim som starsia, tym viac sa mi veci vyjasnuju. a pred niektorymi mam respekt. nie strach, ale respekt, lebo to je to spravne slovo pre pocit malosti pred niecim, co nas presahuje. napriklad taka laska. alebo nadej. alebo Boh, cas, zivot. a tie zufalo popreplietane nitky nasich celkom sukromnych historii. miest, kam sme odkladali spomienky, na ktore nechceme zabudnut. na ludi, ktori jednoducho zostali, aj ked su uz davno prec. na ludi, ktori vedeli byt na spravnom mieste v cas, ked boli naozaj potrebni. spominam na noci pred skuskami. a viem, ze ak zabudnem, budem ina. o sedem hodin bude svitat. mozno budu mraky a dazd. ale svetlo bude urcite. nedela a posledny den plamienka. postavim sa tvarou v tvar sebe. a budem sa divat sama sebe do oci. budem identifikovat ich farbu. dlho. pretoze dnes som nezlyhala. slobodna. som slobodna.
11.6.
vyse tyzdna som mimo domu. ucim sa na onkologiu a zijem sama. na blogu niekto pisal o tom, ze sloboda je navykova. ano, je. tu mi je sice obcas smutno (ale to je asi dosledkom nielen kilometrov z domu, ale aj prazdnej izby, samoty a nedostatku spanku), ale doma tiez dlho nevydrzim. viem, co je to odchadzat. viem, ze kazdym odchodom nieco stracame. ano, kusky seba, ktore uz nikto neda dokopy. marek spravil neurologiu. tesim sa, velmi, viem to. nebolo mi vsetko jedno, ked je prvy riadok na icq zacinal "ach majka". ono za tym bolo cosi, ze papierovo je lepsi a v skutocnosti sa na to neciti. lenze ja som uz prilis... vlastne aka? - na to, aby ma take nieco rozhadzalo. tesim sa, sedime vedla seba na stolickach a rozpravame si pribehy zo skusok. zajtra pojdeme spolu. velmi chcem, aby vsetko bolo tak, ako ma byt. vlastne, aby sme vsetci spravili. a aby sme si potom isli niekam sadnut a kazdy sukromne sledoval bublinky v kofole, lebo po skuske to tak byva. chcem, aby sme si v pritmi obeda urobili zopar fotiek mobilom a aby sme si ich potom pozerali, ked si budeme chybat. chcem, aby sme sa vystiskali, alebo aby sme si aspon navzajom utierali slzy a poziciavali vreckovky. vezmem dva balicky. ciernu kabelku, bielu koselu a hnede nohavice. v balerinkach tmavokakaovej farby popreskakujem mlaky, ktore mozno v noci vzniknu z letnej burky. do rana budem citat papiere, ku ktorym som sa dostala sestnast hodin pred skuskou. rano zhasnem, chvilku pred svitanim a budem verit, ze nebude burka. vonku ani v nas. zajtra pojdem domov. mame tak malo istot v zivote. snad len par pevnych bodov. len seba navzajom a nadej. neviem, co bude zajtra. lebo den zacne svitanim. a ja ho asi nebudem vidiet.
***
verim... mam taku zvlastnu vieru, ktora stoji na skale. tak, ako dom, ktory vydrzal burku. aj ja chcem byt taka. a verim, ze Niekto ma moc nad vsetkymi tymi vecami, na ktore som prilis odkazana a obmedzena. niekedy nam dava zvlastne dokazy svojej lasky. ze mocne pozehna nasich neveriacich priatelov a zjavi na nich svoju slavu. je to tak. lebo som videla na vlastne oci. Pane, ved toto je nieco ako tvoje nebo, miesto, kde laska nedava podmienky. a kde sa deju velke veci. ano, velke veci na malych ludoch. aleluja.
***
a moja internatna izba je mojim spolocenstvom. ano, vsetci ti ludia, ktori sa zastavia, kazde pipnutie icq len cez par poschodi ci dvier, kazde zaklopanie. kazdy vulgarizmus z nasej a druhej druzby, kazde rano po alkoholickom zure, kazdy uder bicich po jednej rano. kazda x-krat denne opakovana navsteva, kazda pozicana kniha a lepiaci papierik, kazdy smiech, zufalstvo a nadej. ja mam svoje spolocenstvo. take... moje. s hriechmi a vitazstvami. mojimi verejnymi, tajnymi i cudzimi. sme ini ako tie "spolocenstva". ano, polka ateisti. kadejaki ludia. kazdy mame svoje viny, pady a sukromne dna. a okrem toho sa mame radi. mozno viac ako ini. to, ze som si poplakala o tretej rano pred neurologiou, by som v "spolocenstve" nemohla a nechcela povedat. ale mohla som to povedat kamaratovi, ktory mal k tomu tiez blizko. lebo toto su moji ludia. moje spolocenstvo, moji priatelia. vraj Boh je tam, kde sa maju ludia radi, kde ziju bratia a sestry. tak to trosku splname. ano, je tu s nami. v noci pred skuskou s onkologie. a stale. lebo laska je viac ako vsetko ostatne. viac ako ateizmus, alkohol a falosne priatelstva. verim v Lasku...
12.6.
spravila som onkologiu na acko. priemer mi rusi uz len neurologicke ecko, ale to je uz iny pribeh. som celkom vdacna za najhorsiu skusajucu. jednak som si skusila, ci som aspon trosku dobra. a potom - mala som sancu prezit. na rozdiel od niektorych. a aj keby som to neprezila, nejako by sa to vsetko dalo. mozno prvy jul, celkom letne dni. vymenila som sa. vlastna koza za cudziu. bol v tom kusok racionality. v tom je mozno kamen urazu a podstata veci, ktore sa okolo mna deju. lebo dostava len ten, kto dava. lucime sa. rychlo. pretoze potrebujeme dychat a spat. som stastna. za uspechy platime zivotom, ale obcas sa to aj oplati. este predtym prazdna kaplnka na ousa. posledny rad, ja, ticho a cervene svetielko. vdacna. lebo dostavame veci, ktore si nezasluzime. sme prilis obycajni. a snad iba preto pozehnani. vsetci.
*venovane. marekovi, majke, sylvii, lucii a mne.
13.6.
v statuse na icq mam zltu kacicku. konecne nie akademicku ciapku, ktora tym inteligentnejsim z mojich kamaratov napoveda, ze "sorry, ak hladas len niekoho na zahnanie nudy, skus inde". mam ich rada a rada zahanam nudu. hlavne, ak ide o vzajomnu sluzbu. ano, ale nie vzdy a za kazdu cenu. pretoze okrem casu, nudy a pohody mame aj povinnosti. status "kamen zo srdca" a namiesto fotky zirafu. podla nalady mila, zacudovana, smutna, placuca, zuriva. ako ja. a hlavne nekonvencna. neucim sa. nevadi mi, ze na dve hodiny vypadol net. prisiel mi dlhy mail z japonska. o sparne, praci, make-up-e, o spomienkach, ktore mame spolocne, o pritmi, caji, vonach dialok a o takej zvlastnej zmesi smutku, nadeje a snov, ktore mame v sebe. kazdy z nas. je mi smutno. a nebudem plakat. asi to neviem. niekedy je to zisk, inokedy prehra.
marek s kamosmi dnes pisali na chodnik pred fakultou. svoje mena a ten smiesny titul bakalar. uz je za polovicou. zije si. jednoducho, boja malo a vyhier dostatok. cestou na zbor sa tam chcem ist pozriet. a mozno si to odfotim na mobil. na pamiatku. ani neviem, coho. a uz vobec nie, preco. na zbor sa netesim. uz tisickrat som si povedala, ze nepridem. lebo zijem inak a snazim sa chapat. oni nie. a este preto, ze nemam svoje spolocenstvo. teda mam, ale nie podla ich predstav. to moje... uz som o nom tusim pisala. ludia, ktori mi vecer pred skuskou povedia - majka, vsak raz to musi prist - (vyhadzov zo skusky. znakom spolocenstva je to, ze sa neboja povedat mi to a ja viem, ako to myslia:) alebo ma o pol druhej rano zahanaju do postele. alebo mi povedia - majka, spi, vyzeras hrozne:). alebo mi smutne napisu o prehre, o smutku a strachu. a ked im dovolim, neboja sa v mojej nepritomnosti hladat v mojej policke prefotenu knihu. a ja sa nehanbim, ze na jej prvej strane je zlty lepivy papierik s citatom z izaiasa. lebo nikto nema privilegium na prislubenia. zase raz pojdem na zbor a odidem sklamana. lebo som specialistka na sklamania, na bezdovodne nadeje a straty ludi, v ktorych som kedysi verila. nehanbim sa za to. len mi je luto, ze sme zivot skomprimovali do zistnych vztahov a prednaskovych reci na mladeznicej omsi.
vratim sa. domov. dnes asi bez chval. mala som svoje sukromne. v kaplnke ousa po vlastnom acku z onkologie. a potom vo vestibule, ked sme odchadzali vsetci stastni dospat stres. mam vlastny svet. autenticky, svoj, obohacujuci. milujem ho a nenavidim sucasne. a v kazdom pripade zan dakujem. pretoze zivot je dar.
16.6.
zajtra mam poslednu skusku. celkovo ucenie maximalne 24 hodin, stresu malo, len jedna zlozka papierov a pozicany treksport. chalani pridu v stredu, vybavime skolu, batozinu, obed pre troch a zrychlenym vlakom spat. zajtra budem piatacka. neviem, ci sa mam tesit alebo nie. priatelia, toto nie je dobry pocit. ked clovek ma nieco, za cim sa hnal celym svojim zitim. zrazu to ma, vyprosene, vymodlene, vydrete, vyplakane a vybojovane. a on (s)prosto pochybuje, ci to malo zmysel, ci to bude mat zmysel. a ci sa ma vobec tesit. svet rozpadnuty na criepky. predtym ho drzali pokope vyzvy, strach a nadeje. a teraz takmer nic. alebo ano, mozno. labak, prax, orava, letenka do nemecka, dva tyzdne doma. priestor pre nove zasoby spomienok, ala sialene fotky z baumaxu s prilbami, vidlami a rybami:). mozno si uzijem slobody, zvlastneho strachu z neznameho, ktory prekonam rovnako ako kazdy prichod a odchod skuskoveho, socialnej fobie a ludi, ktorych nemusim. mozno si zase raz dokazem, ze som tak nezavisla, ako len chcem. ze este tusim, co to znamena sloboda, leto a predposledne prazdniny v zivote. zajtra budem piatacka. rozlucime sa, mozno pri kofole alebo len na prizemi starej budovy, na ktoru niet penazi. objimeme sa stylom "kazdy s kazdym", lucii dam zlozku papierov, ktoru som aj ja dostala, mozno pojdem dlho, peso a sama, aby som vychodila vsetko, co budem mat v sebe. budem sa modlit, budu to moje osobne chvaly uprostred rozpaleneho betonu. alebo bude prsat. a potom si na neznamej adrese vyzdvihnem rucne malovane tenisky, ktorymi zasponzorujem jeden den v tabore jednemu dietatu, ktore sa mozno v ten moj den rozhodne pre Jezisa Krista. budem sa modlit. a ak ano, bude mi ctou... obujem si ich, ked budem na izbe sama a budem sa tesit. vypracem skrine v mojom domove, postrham zo stien rok stare spomienky, vynesiem par odpadkovych kosov a zaplnim batozinou malu chodbicku. odidem, aby som sa vratila. a bude mi smutno. pretoze neviem zit ani s, ani bez. bojim a tesim sa sucasne. dobre bude, az ked zapadne slnko, vypnem notebook a pojdem spat. s istotou, ze vsetko je tak, ako ma byt. a s jemnou pochybnostou, ci urcite. ale..., co je bez chveni, nema stalosti.
***
asi som uz fakt dospela. alebo, ako mi hovoria draci - stara:) najlepsia kamaratka sa vydala a odstahovala do japonska. tisice kilometrov vychodne. linda sa vydava o necely mesiac, katka v oktobri. mne zacnu predposledne prazdniny a coraz blizsie mam k dvadsatstvorke. mala by som vediet, co chcem od zivota, o com to cele je. a ja neviem. mam len sny, len zopar vizii. a ked neberiem ohlad na tie profesionalne, tak k tym sukromnym mam coraz dalej. sama. a biologicke hodiny sa prebudzaju pri pohlade na bruska ci kociky mojich kamosiek. teraz sa neda, viem. ale bude ten cas, ked sa bude dat? bude raz samota minulostou a sukromne sny kolonkami, ktore budem moct oznacit ako splnene? cim som starsia, tym mi pride moznost nie realnejsou. hovorim si, ze vsetky tuzby sa mi jednoducho nemozu splnit. a pytam sa, ci aspon niektore...
***
v case, ked v japonsku svita, mne zacina noc. a ked oni zaspavaju, tu je slnko este vysoko na oblohe. ani neviem, ci bol teraz niekedy spln. a ci vobec byva vidno mesiac cez tie divne jarno-letne mraky na takmer nocnej oblohe. neviem, su to len detaily na oblohe. alebo svetlo v tmach. v zavislosti od toho, ako sa divame...
***
hovorime si, ze vsetko prezijeme a potom bude dobre. otazkou je, co je to to vsetko a co potom bude dobre. pisal mi marek cez icq. ze ci sa ucim a ci nieco viem. nie. nie. tak bude este chvilku kludny, kym dorazi do svojho prechodneho hniezda na tretom poschodi. nieco si precita rovnako ako ja. zhasneme neorganizovane, ale predsa spolocne. chvilku nadranom, ktovie kolko spanku je nam naozaj treba. budu stacit tak styri hodiny. musia. dovidenia zajtra. v case, ked vsetko prezijeme a bude to dobre.
17.6.
odkedy som sa vratila z mesta, rozmyslam, co by som mala robit. a prisla som na to 23:23. pisat. lebo to je sanca, ako dostat zo seba veci, s ktorymi nechcem zaspavat a sucasne si navzdy zapamatat, co za to stoji. spravila som poslednu skusku. s pochvalou o najlepsej skuske za posledne dva roky. viem, ze o nic nejde a tie slova nemaju vahu, ale potesilo. rovnako ako acko, ktore sice nemoze byt s vykricnikom, ale aj tak. pisala mi euka z nemecka. len preto, aby som sa o niektorych veciach nedozvedela nahodou od niekoho ineho. pisala mi o laske. a medzi riadkami o strachu. viem, ze toto nemoze skoncit dobre. ale nemozem nikomu nic povedat. lebo by som bola za zavistlivu zakomplexovanu jezibabu. mozno nou som. ale verim intuicii. dnes na obed som to tusila. poskladala som si vsetko dokopy ako puzzle na vianoce, ked som doma, neucim sa a patri mi plocha meter krat meter v nasej obyvacke. takze zostavam sama. a sama sama. smola. balim veci domov. je toho vsetkeho neskutocne mnozstvo. rok zivota. nie od utorka do stvrtka, ale stale. naozajstny zivot skomprimovany do jednej internatnej izby. to so sebou nesie zasobu veci, farebnych pancuch k riflovej sukni, mikiny a tricka a celkom na kraji skrine veci na skusku. boli sme pozriet listky do divadla. ani nemozem nikomu povedat, ze som este nebola v divadle v ba. nie. a ani na sandbergu, slavine, devine... lebo nemam s kym. nemali nic, az po divadelnych prazdninach v septembri. pojdeme, spolu, mozno desat ludi, viac alebo menej. uz teraz sa tesim. no dobre, ze nie uz teraz. neviem, ako by krstna mama zvladla to, ze pojdem s niekym vecer von. teda viem - bolo by to zle. pretoze ona ma stale snahu vychovavat ma - aj ked mam 23 rokov a skusenosti na rozdavanie. moji rodicia to uz nerobia... niektore veci proste nezmenis. je mi luto, ze sme nepockali na mareka. baby chceli ist, este sme lucii zaniesli papiere. ale aj tak mi to je luto. lebo nedokazem odsudzovat ludi. nech su akikolvek. bola som na spovedi. mozno nebola dobra... ale citim sa rovnako ako pred nou. potom som si bola vyzdvihnut tenisky. vesele, s dvomi snurkami, slimakmi a kvietkami. prichadzam na intrak a je mi smutno. este ludia na g-talku, bud mila, sympaticky status na vsetkych tych komunikacnych portaloch, zjedz veceru, zmy si vlasy citronkovym samponom. som unavena. na difgd nemam nervy. od anemie cez nieco endokrinologicke az po neviemco. teda viem, len nechcem pisat. alebo len nedostatok spanku, energie, lasky. ano. viem, ze mi chyba vela suciastok, bez ktorych moj zivotny stroj bude len vecne poruchovou masinou, na ktoru nebude mat nijaky opravar cas, chut, nervy ani nahradne diely. nieco mi chyba. niekto. modlim sa. lebo viem, ze nieco je dolezitejsie. a ze som v dobrych rukach. ktore ma doviedli az k tomuto dnu. som piatacka. a som za to vdacna. aj ked na radost nemam dost sil...
ty si ten mocny kral, el shaddai adonai, ochranca malickych, zastanca chudobnych.
19.6.
cakam euku na skype. ma nieco so zvukom na notebooku, takze si musi pozicat cudzi. a pisala som si s elou. je na tom podobne ako ja. vztahovo aj zivotne. chce odist z prace aj bratislavy. v podstate sa jej vobec necudujem. chce ujst, ja to viem. a viem, ze tymto sa jej to nepodari. pretoze ujde mestu, v ktorom je aj po roku cudzia a ujde praci, ktora ju nici. ale neujde pred sebou, pred svojim smutkom a prazdnom. chce sa so mnou stretnut. suhlasim, napriek tomu, ze neviem, ako to vsetko zvladnem. nenuti ma, ale citim, ze je to surne viac, ako si myslim. v mysli prehadzujem stranky diara a hladam volnu chvilku v ba. prisposobim sa. pretoze chcem. mam ju prilis rada na to, aby... v poslednej dobe akosi prilis intenzivne stracam ludi. ju nechcem stratit. lebo nas spojil osud a uz pat rokov nerozdelil. som vdacna. lebo takych je malo... tak teda utorok vecer. tesim sa. bude to vselijake, ale skonci to smiechom. ako vzdy my dve. pretoze ziadna bolest nie je tak velka, aby...
***
vcera boli chalani u mna v ba. primarnym cielom bolo prestahovat moje sukromne kralovstvo. z ktoreho sa oni len smiali, ze len hromadim batohy ako skrecok. uznavam:) obcas. naratali 6 ruksakov a 2 kufre. a cestovnu tasku s perinami. lenze to bol moj domov, vsetko, co mi patri, moj maly svet, v ktorom hladam a obcas aj nachadzam silu, ako a pre co zit. teraz som ho ja skladala do tych ruksakov citiac sa ako bezdomovec, ako clovek, ktoremu ukradli miesto, kde chcel zit. stretla som spoluziakov, kamosi pri vchode na chirurgiu a v rade na studijne. a stretli sme vlada na fakultnom dvore. keby som bola sama, zastala by som. a spytala by som sa na zivot, na beh, ktory uz rok a pol nemam pred ocami. takto sa nedalo. dufam, ze cez leto. pretoze su ludia, ktorych mame jednoducho radi. no a potom uz len zmrzlina na hviezdoslavovom, teplo a tien pod stromom. elekticka a opat moja izba tesne pod strechou s oknom otocenym na vychod, kde sa prebudza slnko. posledna varka veci, zamok a dve flase vody, vlak stojaci hodinu tesne pred risnovcami. a doma az o deviatej, peso do necpal a spanok o jedenastej. nieco konci a ja to nechcem...
27.6.
bola som v ba, euka mi povedala o svojej laske (fakt?), s elou som stravila vecer nad rajcinovou polievkou a troma poharmi kofoly. noc u horvathovcov a dalsi den domov. pisem len o cestach, pretoze su symbolom mojho zivota. viem, co je to citit sa bezdomovcom a dufat, ze zivot je krasny. adam mi povedal, ze som zavislacka. mozno ano, ale len preto, ze internet je jedinym sposobom, ako sa spojit s niektorymi ludmi. mozno nikdy nezazit ten pocit, ze ma niekoho rad a ten niekto zije prilis daleko na objatia, cesty a telefony. urcite. a este tu pod kozu zachadzajucu bezmocnost preklenut priestor a cas. potom sa uz len ucime pripocitavat hodiny a odhadovat dennu dobu na opacnom kraji sveta.
***
tesim sa za eukou. najprv som sa viac bala. teraz sa viac tesim. prva cesta lietadlom. dokaz mojej nezavislosti a samostatnosti. mozno...
13.7.
dva tyzdne praxe za sebou. a dva tyzdne prazdnin. v bratislave, bez notebooku, ktory mi aj chybal. bez ludi, s ktorymi zvyknem byvat a zit. bolo mi tam smutno. lebo som bola v zlatej klietke, v pasci s teplou vecerou a fyzickymi kontaktami. lenze to nie je vsetko. pozajtra ideme na verim pane. este stale sa mi nechce. pozeram fotky z australie a chcela by som tam byt. vidiet klokany, opacny koniec zeme a tisice ludi este stale generacie jpII stavat sa solou zeme a svetlom sveta. viem, ze katka, kajo a juraj to zaziju. mozno nove turice. mozeme aj my. len nam treba viac individualnej viery. a s nou to nie je vzdy jednoduche. v bratislave som si kupila zlte tricko, letno vesele ku kratkym rifliam a sandalom. spravila som kus prace na diplomke, prezila 9 dni na chirurgii, zazila marekove bc promocie v ziline. a napriek tomu jedine, co citim, je nevyslovitelne prazdno.
***
vratil sa mato z kanady. chcela by som ho stretnut. ze sa nezmenil. chcela by som to vidiet na vlastne oci. chcela by som pocut jeho zazitky, plany a sny. viem, ze doma ho cakal jeden definitivny koniec. viem si predstavit tu bolest. len sa pytam, co je horsie, ci prazdno alebo bolest. obavam sa, ze prazdno.
***
euka sa rozisla s danielom. islo o k tomu od zaciatku. vedela som to. je to lepsie, ako si mysli. pretoze nie vsetko dobre je dobre. a drzat niekoho za ruku pri soferovani nie je len symbolom lasky. tesim sa za nou. budeme sa rozpravat vo viere, ze vela veci sa zmenilo, ale vela veci zostalo. nieco ako stavebne kamene nasich dni, spomienok, nadeji a buducnosti.
15.7.
neviem, kedy budeme tak naozaj dospeli a zreli. kedy a ci vobec niekedy prelomime hranicu medzi vekom a skutocnostou. coho znakom je, ked na svadbe najlepsej kamosky musime zabudat alkoholom. a posielat smutne maily niekomu, kto ich pochopi. zacyklime sa vo vecnych mailoch s podobnymi ludmi, pretoze so stastnymi nechceme. nechceme im brat ich radost a sebe sa zbytocne dotykat ran. a tak po veceroch rozmyslame nad byvalymi laskami svojich najlepsich kamaratov, citime s opustenymi a presvedciame sami seba, ze nie sme sami. aspon pred rodinou sa tvarime stastne, pretoze nam to davaju za povinnost. hovoria, ze ich stastie zavisi od nasho. mozno ano. nerozumiem rodicovskej laske. ale nerozumiem, ako to vsetko spolu suvisi. a ako strasne vela stoji ten dojem stastia. vela. a oni to netusia.
***
nemam svetly moment. niekde v tmach, aspon kusok jasneho svetla. nemam, pretoze vsetko prejde, orava a nemecko, potom zase dva tyzdne bez prazdnin a vratim sa spat. neviem, ci to bude lepsie alebo horsie. a neviem, preco vlastne ocakavam nejake zmeny.
***
ked niekedy najdete cloveka, ktory by tomuto vsetkemu rozumel, tak mi, prosim, povedzte. pretoze podobnych dusi je strasne malo. rovnako malo, ako je lasky, nezistnych priatelstiev a momentov, pre ktore sa oplati zit. mam smolu. ludi, s ktorymi zijem, rozculi pocasie, mala krivda a nechtiac krivy pohlad. viem, ze by som chcela ujst. neviem, kam. a tusim, ze by mi to vobec nepomohlo.
2.8.
potrebovala by som aspon niekolko hodin, aby som napisala vsetko, na com zalezi. vratila som sa z nemecka a letela som prvych dvakrat lietadlom. uzasne zazitky, clovek vtlaceny do sedadla a potom divajuci sa dole, ak chce vidiet mraky. zivot beriem ako vyzvu, ako sancu lietat. v tomto momente sa vyznamy dvojzmyslu zliali do jedneho. bolo, no fajn. az na evku a jej aferu s danielom, az na to, ze to vsetko som musela pocuvat a nad tym vsetkym rozmyslat. tolko minusov, boj o zivot na bicykli a zmrzlina pocas burky pod strechou v centre g. naoko minusy, ale jedno plus. akoby zjavenie Ducha, nieco, o com som ziadala mozno mesiace, alebo aj roky. o uistenie, ze stastie mam v sebe. a ze mozno najviac, co mozem chciet, je byt slobodnou a nezavislou. jedno plus, ale tak velke, ze prevysilo vsetky minusy. nezavislost je viac, ako mnohe veci. je to stav duse. je to o slobode, dospelosti a nadeji.
***
pisala som bei. mail tak na jednu stranku, o zivote, lete a prazdinach, o spanku na karimatke, oblakoch a cestach. neodpisala mi. mozno vikenduje, mozno nema chut a cas. je mi smutno, pretoze viem, ze sa stracame. vedela som, ze to musi prist, ale este som to neakceptovala. ze to pride, ze to bude boliet a ze to bude trvat len pat mesiacov. paneboze, musi clovek stale stracat?
***
ela zostava "so mnou" v bratislave. tesim sa. chcela by som ist niekam s nou. rozpravat jej o goettingene, o laske, ktora nebola laskou. a pocuvat o jednom sobasi a jednom malom sukromnom prazdne. tak lahko to nebude. do septembra som v zlatej klietke. zistujem, ake strasne je zit bez slobody. budem praxovat, makat na diplomke a vracat sa spat. dva tyzdne leta, dalsie dva, ktore sa nerataju do oddychu a spomienok. som narocna? mozno ano. alebo len hladam cesty, ako zit len o kusok dostojnejsie.
18.8.
nemam cas pisat. viem, ze zivot mi unika pomedzi prsty, ale mozno niekedy je len pocitac a naoko chudoba liekom na prezite. na prvy exitus pod vlastnymi rukami. neverila by som, ze to pride tak skoro. stale som mala pocit, ze maximalne mozem byt divakom. ale... este stale citim teply pot na krizoch a mapy na tricku. prsty ma bolia este na druhy den, lebo ambuvak je akosi privelky. a to mam vraj dlhe prsty. striedame sa v podstate dvaja. este maria z rumunska, z mesta iasi ktoviekde. prilis slaba na kompresie, tak jej aspon podavam ten vak a menime si miesto. tridsatpat minut prejde ako chvilka, vyhrava 88 rokov, bilateralna embolia do a. pulmonalis a asystolia. pridu z ara. -skoncite kompresie.- som posledna, viem. chvilku visime ocami na monitore, ale aj tak vsetci vieme... cas smrti 9:45. streda 13.8.2008. vsetko je raz prvykrat. necakane, intenzivne a nezvratne. z oddelenia ma pustia skor, vedia preco, lebo si tiez pamataju. veziem sa do polusu a bludim neviem kam. potom uz len dvanasta v dome a vsetko v starych kolajach. nikomu nic nehovorim. vsak naco aj...
az na druhy den. majka, marek, sylvia, lucia, ja. v centre mesta, je tma, teplo a leto. rozpravam vsetko. viem, ze staci raz. viac nemusim. niektore zazitky clovek neunesie. sam.