.smutok

pisem dalej, pretoze aj zivot bezi a neustava. od piatka ziadne mlieko. uz viem, ake je to byt iny a byt v tom sam. ked nepomoze nic, ani empatia, ani hrana blizkost. dnes som bludila medzi regaly. oblubeny som minula, pretoze musim. kosik prazdny neostal, paradajky, omacka v tetrapaku, banany, tmave pecivo, olivy, kecup. jedlo vzdy bolo mojou slabostou, ale mozno je jednou z veci, ktorej sa mozem vzdat. a je len vecou casu, kym sa naucim s tym zit. rovnako, ako zijem so streptokokom a vysokym kreatininom:)

kupila som si knihu. infektologiu, moja vlastna - a dalsi do sbirky. vo vademecu hladam difdg krce. s p. som si vymenila sms. stretla som m. a viem, ze sa s nou chcem stretnut. nie ako s desiatkami ludi, ktorym som slubila stretnutie, ale vobec po nom netuzim. preco asi...

pozeram posledny diel stvrtej serie housea. je mi trosku smutno, rovnako ako z jankinej zhorenej batoziny a toho, co nas s e. tak intenzivne deli. uz nemam odhodlanie bojovat, nemam chut spoznavat ludi, dokonca netuzim po nicom extremnom. neviem, co mi chyba a sucasne to tusim. rozmyslam, ci ma nejaky zmysel rozmyslat nad spomienkami. myslim na mrtveho drobca na usg. vsetko to bolo strasne chladne, strasne surove a mne bolo tak strasne smutno. alebo spominam na prvy porod, ktory som videla. zo vsetkeho najviac emocionalny zazitok. v ociach takmer slzy a tajne tuzby... a to desive prazdno, ked sa s tymto vsetkym nemam s kym podelit. rovnako, ako s prvou smrtou a pochybnostami o tom, ktora z okolnosti ma aspon symbolicky vyznam.

dopila som kavu. bez mlieka. viac symbol, ako realita. stracame veci a casto o tom ani nevieme. alebo o stratach vieme svoje. az prilis.

a potom sa po nociach pytame sami seba, ci sme az take nic, az take malo, ze nema zmysel dufat v naplnenie. bud sme plytki alebo nie kazdy ma pravo na lasku. mame dve moznosti a obe bolia viac, ako vsetka ludska bolest.

pisem smutno. pretoze taka som.