.nadej

volby nam dali nadej. mnohi ukazali vlastnu tvar. a vlastne pseudosvedomie, ktore bez zbytku skryje vsetko pokrytectvo a falos. za nimi ostava spalena zem a pomyleni ludia. lebo pokora sa dnes nenosi, dnes sa nehovori bezne prepacte, mylil som sa. zmenme to. kdeze, radsej sa/ich ponechame v omyle, ako by sme mali uznat vlastnu vinu. umyvaju si ruky ako pilat a mozno si ani neuvedomuju, ako to zapada do stvrtej postnej nedele. nikodemovi bolo v noci vysvetlene, co v zivote je podstatne. tak preco to, do kelu, nevieme my? preco si nasi spinia ruky vlastnym pokrytectvom? je mi smutno, lebo kolektivna vina. na facebook si pisem o dva tyzdne volime zmenu, priatelia. dufam, ze sa niekto pripoji. ze na cele bude raz zena sice s chybami, ale so srdcom, vzdelana a mila, so spravnym chlapom po boku - a ze to pochopia aj ludia, ze pridu, ze ikstykrat ukazu, ze za dolezite veci sa opati bojovat, ze demokracia je pozehnanim a ze buducnost tvorime v sucasnosti. verim viac svedomiu ako spisskemu vikarovi. mozno sa tym priecim sama neviem comu, ale aspon robim nieco, za cim si stojim. sme detmi novembra. mame v sebe cosi, co nam tlaci slzy do oci v povolebnu nedelu rano. mame v sebe neslobodu, ktoru si sice nepamatame, ale dycha v nas. a mame v sebe podvedomy strach, ze by sa mohla vratit. neviem, ci nas je vela, skor nie ako ano. chceme zmenit veci. za cenu chyb a sklamani. preto volim ako volim.

baska ma v naruci trojdnoveho damiana, po boku asi spravneho chlapa a ja par stastnych fotiek v mailovej schranke. tesia ma deti mojich znamych. lebo su znamenim, ze aj tak sa to da. sme takmer rovesnicky. moje biologicke hodiny obcas divoko zazvonia. potom sa stratia v preplnenych strankach diara, v zozname skusok, v dvoch policiach knih, vo vede, ku ktorej hladam cestu a vo viere v lepsi svet.

obcas sa modlim za spravneho muza. nie stale a nie az tak casto. lebo neviem, ci tym nieco zmenim. hladam muzske - a lepsie:) - vydanie seba. hladam kompatibilnost v troch bodoch, viera, povolanie a nezavislost. mozno najdem, mozno nie. nesmieme sa pokladat za prilis dolezitych na sklamanie. nemam pravo na privilegium, nemam pravo na stastie a nemam pravo ani na lasku. nehladam, ako ludia zvyknu hladat. lebo dobre veci - a snad aj ludia, spravy a rozhodnutia - prichadzaju, ked sme na ne v hlbke pripraveni. nemusime si to uvedomovat. musime iba zit. hladajuc zmysel strat. viac, ako nad vlastnou bolestou a samotou by sme mali uvazovat o neunavnom boji za lepsi svet.

.otazkovo

kocovny zivot ma zavial domov. na plne dva dni a este kusky z dvoch. niekedy aj malo staci. torta z dvadsatstvorky aj dvadsatpatky je uz davno zjedena. na facebooku par gratulacii od par znamych, ktori si vsimli ikonku vpravo v strede. nenahovaram si, ze by som pre niekoho mala byt dolezita. preco by aj. je mi z toho celeho nanic, ale nic nemozem zmenit. neverim, ze keby som bola medzi inymi ludmi, nieco by sa zmenilo. z neznamych dovodov (alebo momentu citlivosti) som napisala t. osobny mail. niekedy to lutujem, ale teraz nie. niektore veci by mal vediet, aby neocakaval nieco nemozne. a este som napisala b. je dost daleko na to, aby sa ma to dotklo a dost blizko na to, aby ma to vsetko trapilo. to mam za to, aku mam povahu. ze nedokazem ignorovat svet a ludi okolo seba. asi preto ma fascinuje spiritualita nelhostejnosti. chystam sa, ze este raz pojdem na spoved k tomu kapucinovi. jednak ho chcem otestovat, ci jeho lucidne myslenie bola nahoda alebo pravidlo. vedel, o com som hovorila. pochopil, ze zit s neodpustenim sa neda. fakt neda. dam mu dalsiu otazku. este tazsiu. co robit, aby bolest nebola nastrojom deformacie, ale rastu. nezbavim sa jej, pretoze sa nezbavim esencie vlastnej duse. nebola by som dobrym obchodnikom. a s vlastnou dusou neobchodujem. ani ju nevymenim za bezbrehe pohodlie ludi s heslom don´t worry, be happy. neviem to a ani nechcem vediet. e. sa ma kedykolvek vypytuje na nazor. potom sa spyta niekoho presne opacneho. nemam rada sutaz nazorov a burzu rozhodnuti. pretoze neexistuje spravnost ako konstantna velicina. mozeme len dufat, ze sa rozhodujeme spravne, ale nikdy sa nedozvieme, ci veci nemohli dopadnut este inak. nezapadam do tohto sveta. som nan prilis slobodna, prilis zodpovedna a prilis krehka. aj ked neviem, ci toto o mne niekto vie. ze sa pytam, ci existuje osudova laska, osudovi muzi a osudove sklamanie. a ci po osudovom budeme schopni vyuzit dalsie sance. ci nejake pridu a ci nebudeme prilis zraneni, zradeni a sklamani. sklamanie moze byt cestou ku koncu alebo k rastu. to bude dalsia otazka, ktoru polozim. uz len raz, pretoze ludom az tak velmi neverim. a ani sebe velmi nie. ludia chcu zit vo vzduchoprazdne. a ani netusia, v akej sialenosti by zomierali.

.skratka

mam napisanu svocku. uz styri dni. a v schranke tri maily s par slovami vcetne gratulujem. zacinam v kutiku duse verit, ze mozno je aspon trochu dobra. mam strach, lebo sa poznam, sucasne vsak dufam, ze kazde hranice sa daju posunut a kazda priepast sa da prekrocit. budem mat dvadsatstyri a nasi dvadsatpat. tesim sa, ze som doma. po dvoch tyzdnoch. kaslem na dazd, na vsetku tu nedostojnost, pretoze mozno mi bude chvilku dobre. mala okruhla kyticka a papier so zltymi kvietkami. ruzove lupienky a srdieckovy privesok. je siesteho marca. kvitnu snezienky, zazila som jednu z mala dobrych spovedi. o zradach, neodpusteniach, o bolesti a dovere v zivot sam. zacina jar. aj ked uz druhy den v kuse prsi. hovori to o vela veciach. o nas.