.otazkovo

kocovny zivot ma zavial domov. na plne dva dni a este kusky z dvoch. niekedy aj malo staci. torta z dvadsatstvorky aj dvadsatpatky je uz davno zjedena. na facebooku par gratulacii od par znamych, ktori si vsimli ikonku vpravo v strede. nenahovaram si, ze by som pre niekoho mala byt dolezita. preco by aj. je mi z toho celeho nanic, ale nic nemozem zmenit. neverim, ze keby som bola medzi inymi ludmi, nieco by sa zmenilo. z neznamych dovodov (alebo momentu citlivosti) som napisala t. osobny mail. niekedy to lutujem, ale teraz nie. niektore veci by mal vediet, aby neocakaval nieco nemozne. a este som napisala b. je dost daleko na to, aby sa ma to dotklo a dost blizko na to, aby ma to vsetko trapilo. to mam za to, aku mam povahu. ze nedokazem ignorovat svet a ludi okolo seba. asi preto ma fascinuje spiritualita nelhostejnosti. chystam sa, ze este raz pojdem na spoved k tomu kapucinovi. jednak ho chcem otestovat, ci jeho lucidne myslenie bola nahoda alebo pravidlo. vedel, o com som hovorila. pochopil, ze zit s neodpustenim sa neda. fakt neda. dam mu dalsiu otazku. este tazsiu. co robit, aby bolest nebola nastrojom deformacie, ale rastu. nezbavim sa jej, pretoze sa nezbavim esencie vlastnej duse. nebola by som dobrym obchodnikom. a s vlastnou dusou neobchodujem. ani ju nevymenim za bezbrehe pohodlie ludi s heslom don´t worry, be happy. neviem to a ani nechcem vediet. e. sa ma kedykolvek vypytuje na nazor. potom sa spyta niekoho presne opacneho. nemam rada sutaz nazorov a burzu rozhodnuti. pretoze neexistuje spravnost ako konstantna velicina. mozeme len dufat, ze sa rozhodujeme spravne, ale nikdy sa nedozvieme, ci veci nemohli dopadnut este inak. nezapadam do tohto sveta. som nan prilis slobodna, prilis zodpovedna a prilis krehka. aj ked neviem, ci toto o mne niekto vie. ze sa pytam, ci existuje osudova laska, osudovi muzi a osudove sklamanie. a ci po osudovom budeme schopni vyuzit dalsie sance. ci nejake pridu a ci nebudeme prilis zraneni, zradeni a sklamani. sklamanie moze byt cestou ku koncu alebo k rastu. to bude dalsia otazka, ktoru polozim. uz len raz, pretoze ludom az tak velmi neverim. a ani sebe velmi nie. ludia chcu zit vo vzduchoprazdne. a ani netusia, v akej sialenosti by zomierali.