.hlupa

pocuvam moju "patologicku" pesnicku. pustam si ju... vlastne len obcas. ked mi je smutno. akoby som chcela vratit vtedajsiu euforiu. alebo iba tichu radost. neda sa. viem. bezi asi tretikrat po sebe. niekde v kutiku seba mam stipku autistu.

bezim si v tomto beziacom svete. sklamana. z neho.

zase raz ma sklamali ludia, ktorym som verila. vzdy verim. som hlupa. a dost velka (stara:) na to, aby som podliehala idealizmu. ale co mam robit, ked inak neviem? verim, dufam, ratam, usmievam sa, vrazam vlastnu energiu, vlastny cas, vlastny zivot. vrazam a necakam odmenu. ale tak niekde strasne hlboko v nu verim. ze ludia vida, citia, vsimaju si, ze odpovedaju, ze davaju. hlupa, hlupa, hlupa. ludia na teba kaslu. fakt. strasne intenzivne a strasne okato. zneuziju ta. lebo sa das. tvoja chyba. odpisana. utorok bude drsny. potrebujem otupiet. chcem a sucasne sa bojim. ze sa stratim. ze nic vo mne nebude autenticke. asi to radsej necham tak. za cenu sklamani, beznadeje, slz. za sialenu cenu naozajstnej samoty. nie som sama, viem. mam Niekoho. kto je ovela viac ako vsetci ti, co sa nevinne a sucasne zakerne obtacaju okolo mna. tak preco nanho tak casto kaslem. je mi to luto. strasne...

nemas co robit? iba strasne prazdny clovek dokaze povedat taku strasne prazdnu vetu. prazdny o prazdnom. tak to chodi. nevysvetlujem. nemam sil, naladu ani nervy. nech si kazdy zije ako chce. egoisticke, ale tak to chodi. tak nemam co robit? mam. milion veci. ale... chcem robit nieco zmysluplne, nechcem byt len tupym konzumentom, chcem sa zmenit, chcem byt lepsia, chcem sa ucit, chcem obohatit svet, chcem naplnit dusu niecim podstatnym, chcem rozumiet smrti a prestat sa jej bat, chcem bojovat, chcem vyhravat so skromnostou v srdci, chcem prehravat s cestnou hrdostou, chcem zit v pravde, chcem, chcem... byt clovekom, ktory nie je len prazdnym obalom, chcem vrazit svoj zivot do niecoho, co ma zmysel. a tak hlupo (?) verim, ze ked vela malych ludi bude robit vela malych veci, pohne to zemou... pre toto robim veci tak, ako ich robim a zijem zivot tak, ako zijem... staci?

cierny budik tisko tika, vonku zvonia elektricky, ranny mraz je davno prec. idem umyt jediny tanier po obede a zacnem si citat stomatologiu. aby moj zivot neboli len slova.

a rozmyslam, ako toto cele nazvem. a netusim. hlupa. snad nie az tak velmi, snad len pre tento svet. odhodlana.