.neba, pekla a deti.

(venovane)

bezia. letia. a nam pribudaju skusenosti. detom idu deti na nervy. v tom pripade ti prvi nie su detmi. nezrozumitelne. pisem si pre seba. nevadi. ja som. preto som si to tak uzivala. chvilky, ked tam az tak presakovalo stastie. ano. len ho nikto nevidel. nemam na tom podiel. cista. vravim, ze viac dieta. sabinka. tusim. bez papierov, bez mena, bez mamy, bez identity. este to nevie. az na jedno. nam by sa zilo tazko. vlastne aj jej sa bude. uz teraz. drzi sa ma ako kliest, chyta sa mi prstov, celou silou drzi moj fonendoskop. a vobec jej nevadi, ze ju tlaci na licku. dve svojim sposobom osamele. ona viac, nesmiem sa ruhat, nesmiem. usmeje sa. paneboze, vdaka. nie je stratena. ten pocit je strasne silny. a ja netusim, odkial. chyta sa mi prstov, dlani, uz vo vlastnej postielke. nie. cely cas neplakala, obrovskymi modrymi ocami na mna pozera a hlta kazdy moj dych. paneboze, preco moj? nevies, ze nezvladam len par veci na svete? ze nezvladam toto? ukladam ju. nemozem sa divat a predsa sa divam. existuje aj nieco viac ako moja bolest. co je vlastne moja bolest? musim ist. proste musim. vravim si, neotacaj sa, neotacaj, nesmies, dievca, nesmies! musim. okno bez zaclon. fukal cezen novembrovy vzduch. bez kvapiek, bez hmly, len taky... paneboze, preco? tak som sa otocila. clovek by sa vraj nemal chranit pred bolestou. nahle neviem, comu mam verit. no co je vlastne moja bolest? oproti jej. neviem, ja jednoducho neviem. place. v jej ociach som videla zdesenie, strach pred samotou, pred smrtou. mam pocit, ze pre ludi ako ona je samota synonymom smrti. vlastne sa jej velmi necudujem, ved nevie... ani ja. otocila som sa. vratila som sa. s usmevom. bez slubu, ze sa vratim. sluby beriem vazne. tak ahoj. place. tak isto. tak dlho. nie som labilna, ani precitlivela. som len clovek strateny v tomto sialene nespravodlivom svete. uz ju nepocujem, je prilis daleko. zostala vo mne. kusok. zase ma posunula, zase ma nieco naucila. ja to stale hovorim, ze sa chcem ucit iba od velmi mladych alebo velmi starych ludi. oni poznaju nebo. a tak casto zazivaju peklo. videla som ho. v jej ociach. krasne nebo. Boha osobne, z oci do oci, z dialky asi desat centimetrov, z blizkosti dvoch podobnych dusi. duse sa poznaju. lebo su duse. nieco, co nas presahuje. co presahuje mna osobne. a videla som peklo. paneboze, ja som vazne videla v jej ociach peklo. peklo samoty. ked som odchadzala. dala mi donho nahliadnut. mam strach za nu. vsetko by som to vzala na seba. hovori sa, ze taketo nieco zabija profesionalov. tak ja teda - mam strach napisat vobec nieco take - ale ja potom fakt nechcem byt profesionalom. ze ma to znici. znici. znici. tak nech ma teda zivot znici, kludne. pozriem sa mu tvarou v tvar do oci. a ked to inak nepojde, tak nech ma teda... nevzdam sa duse, srdca, svojej tvare. nemohla by som sa pozriet do zrkadla. radsej nech sa to vsetko pretavi do slz, do skal, do neviemcoho. chcem zit, nie prezivat. nech to stoji, kolko chce. zajtra mam skusku. ze co som sa naucila. naucila som sa. z toho neskusaju. ale je to viac. viac. mramorove schody, sivobiele. siroke schodistia. mam pocit, ze aj keby nikdy neskoncili, aj tak by mi vsetok ten cas nestacil. na minus dvojke si obliekam cervenu bundu, rifle. odchadzam. vratim sa. este velakrat. nase zivoty menia jednotlive dni, ludia. neba a pekla v ich ociach. ahoj, anjelik. ja nezabudnem. modlim sa. uz svietia hviezdy. aj ked su zakryte tazkymi mrakmi. bude prsat. tak strasne by som chcela, aby snezilo. aby snezilo tak, ako na vianoce. ked sa snazime plnit tym druhym sny. alebo im to aspon zelame. viem, ze snezit nebude. je prilis skoro. zazraky sa mozu diat, verim. v ten vecer zapochybujem. aspon, ze som uprimna. modlim sa. mozem to tisickrat lutovat. ale nech. len o jedno ta prosim, Pane, v tento vecer, posielaj chore deti do stastnych rodin. nie ako trest, ani ako odmenu. Pane, ako vyzvu, na ktoru im mozes dat silu iba ty. amen.