.obycajne

cestujem vo vlaku s celkom neznamymi ludmi. nakoniec za dievcinky vyklula obyvatelka toho isteho domu. domceka. tak tomu (ne)hovorim z lasky. len tak kecame - asi tak, ako clovek hovori s clovekom, ktoreho krstne meno zabudol hned, ako sa zoznamili. vlastne sme sa tusim nikdy nezoznamili. majsterka v pocuvani vlakovych rozhovorov. tak viem, miska. preveziem sa. za cely svoj zivot som sa ani raz nepreviezla, toto je poriadna ironia. no a co? nakoniec z toho vykukla sympaticka skratka. asi tak budem chodievat. nove obzory. len tak omylom. iba skostnatelec by sa hneval. na seba. ja len sekundu. tak asi nie som, aspon ze tak. spinave podchody, kroky v protismere, autobus na par minut a potom elektricka, ktoru by som stihla tak ci tak. chodi raz za polhodinu. ako doma. citim sa ako doma, ked musim ist cielene na autobus, ked nemozem meskat sekundy ci predbiehat minuty. a potme uz vobec nie. ale mozem chodit peso. viac vidno hviezdy. doma. zlozim batohy, len obrazne, ale vlastne je to celkom jedno. citam knizku o pat rokov starsiu odomna. a jem studenu veceru z plastovej krabicky. tak to vyzera, ked clovek zije v provizoriu. na cestach a vo vytahoch. tak som to chcela. tak. bublinky magnezia v mojom zltom hrnceku. aby srdce bolo chvilku kludne. placebo, placebo, placebo, jasne, viem. ale nic lepsie som nenasla. a? kazdy robi, co moze. co vladze. ta kniha je bordova. a kazda stranka je prilepena lepiacou paskou. predstavujem si vsetkych tych, ktori sa z nej ucili. mozno teraz oni ucia mna. urcite. ta kniha je stara. pozadu. ale ma caro. stare knihy maju caro. lebo maju ludi, maju minulost. nieco ako my. budik. rano, hmla, smyknem sa na najmensom ostrovceku sneho-ladu v sirokom okoli. obrubniky, sneh, lad, kaluze. to som ja. odmalicka. v skole nic-moc. take nanic, nula, ignorancia. taka nebudem, hovorim si. a budem verit bolesti. aj ked budem oklamana. svojej aj vlastnej. skladam biely plast. snazim sa po vyzehlenych liniach, velmi to nejde. este vonia vodou, praskom, vodnym kamenom zo zehlicky. a laskou. hlavne laskou. dakujem, mami. este sal, na krk mi je zima stale. a sama po vlastnej ciare. som trosku introvert. a casto potrebujem samotu. kazdy nieco obcas potrebuje. tak preco mu to nedat? kupujem darcek. z lasky, vymysleny, naplanovany, potesi. viem. tak nas naucili, vstepili, ked sme boli malinki. ze ak sa clovek netesi - naco vlastne potom zije? este potraviny, listky a drobne mince, tasky a kvapky potu pod salom. len pesi chodia v kabatoch, nemaju auta na ich odlozenie. bavim sa. stacilo? dojmov a spomienok? asi ano. zivot je mozaika. neprechadzam sa v muzeu. skladam.