.chcene konce

vo stvrtok doma. trosku divne a takmer necakane. orl som spravila na b. vlastne na c, ale niekedy mozem aj ja dostat nieco navyse. za to, ze chcem zit spravodlivo. o pol stupna lepsia znamka a najlepsi test z kruzku. sice len osemdesiatsest percent, ale v kontexte toho, aky bol test tazky, som celkom spokojna. prijimam veci tak, ako pridu. aj d by som vzala. aj bez s. a jej kecoch o podvode. raz nezahrali pravidla v jej prospech a je ohen na streche. aj e., uplne rovnako. takmer vzdy maju stastie, ja takmer nikdy. raz sa vsetko otocilo a boli z toho mimo. aspon vedia, ako sa citim. a ako strasne dusi nenavist. aj ked ju racionalne dusime my. nase racio vobec nie je vsemocne. bezim na vlak. posledna tridsatdvojka, stiham, pijem cocacolu zero. len preto, lebo som od rana nejedla a ona je ako infuzny roztok. deformacia, viem. a? do nedele sa nebudem ucit. najblizsiu skusku mam az v januari. prejdu vianoce, novy rok, bude najtuhsia zima a ja zase pojdem na skusku. ako uz desiatkykrat predtym. nechcem ist s e., ale musim. prekaza mi. pretoze je prilis hlucna, dominantna, prilis mi zdviha tlak, prilis protireci - a ja s nou vobec nechcem byvat. tesim sa na moment, ked niektore veci skoncia. budeme hodeni do vody s jedinou moznostou. plavat. bude to viac o slobode. rozchody budu boliet, viem, ale nechcem sa im vyhnut, pretoze potrebujem, aby niektore veci skoncili. tuzim po tom, musia skoncit. tuzim aj po vlastnom byte, jednoizbak niekde na periferii, moje vlastne hniezdo, kde bude moct prist len malo ludi. nie ako na verejny portal kdesi na facebooku. tuzim po samote. lebo ocistuje a dava priestor. pre moju dusu. ano. sucasne sa bojim, ze aj raz budem ratat dni pred cestou domov iba kvoli neschopnosti vytvorit si vlastny. uz len patnast dni. nechcela by som to rovnako, ako co my vieme? nech to skonci akokolvek, tuzim po zmene. kludne aj sama. stastie ma kazdy v sebe. kubo je od utorka tatkom, novembrove babo a dalsi signal o tom, ze sme uz dospeli. tesim sa s nim, na tyrkysovom papieriku nechavam gratulaciu a podvedome cakam, ze snad posle fotky. biologicke hodiny zatlcu len obcas. ako znamenie, ze este zijem. a ze som snad hodna viac ako zlati paraziti na mojich tonzilach:) v pondelok zacina december. musim si zmenit pozadie na pocitaci. musim sa vratit na zem.

.ananasovo

litrovy ananasovy dzus. a jemne zeleny hrncek z ikey. taku by som raz chcela mat aspon jednu stenu v byte. alebo aspon vazu, aspon taniere, alebo krasne zvlastne nezne zelene sny. za vcerajsi den som dostala asi desat mailov. dnes tak podobne. stracam sa v tom a sucasne ich ignorantsky prehliadam. nove spravy, novi ludia na facebooku - a cim dalej, tym intenzivnejsie presvedcenie, ze virtualny zivot nie je zivotom. terminy na skusky mi nevysli. vsak preco by aj? malo agresivna, arogantna, zakerna, mozno iba prilis rezignovana a stastna sucasne. na dve sekundy v b. naruci, milisekundove ticho, blizke slova pri bordovych sedackach vo vestibule, vymenene knihy, takto to chcem aspon o sekundu dlhsie. rozideme sa do nasich sukromnych chladov, do strasne prazdnych vztahov a hysterie v dave, do ktoreho nepatrim. aj on ma terminy v haji, predsilvestrovske rano nie je dobra volba. a asi ani osmy januarovy den. ale co urobime, ked nerozhodujeme my? vlastne rozhodujeme. o tom, ako nas to zmeni, co stratime, ak zabudneme, ze nic z toho nie je az take dolezite. zajtra snad spravim skusku, vratim sa domov, pomaly zacnem citat parkilovu knihu, budem ratat dni do vianoc, pisat pohladnice, tesit sa na trhy, b., sviatky, skocim do plamienka, navstivim z., pretoze na rozdiel od mnohych sa az tak nebojim (riskovat) - a budem zit. vsedne, obycajne, zmysluplne. mozem chciet nieco viac?

.ticha

mam skusku. v poslednom case tym casto zacinam. ale len preto, ze je to dolezite, ze ma to dost stalo a verim, ze to ma zmysel. becko. b ako blbec, ako hovorim s potesenim. cudzie acko ako trening pokory. a duchovneho rastu, behu za zmyslom a podstatou. ano, potrebujem pokoru. mozno toto su prve kroky k jej ziskaniu. poobede stretnutie s rubenom. v ten den sice bez kavy, unavena a poskuskovo ticha. e. odchadza, lebo nema s kym a nema o com. ja tentokrat mam. ak nie desat objati, tak ani jedno. preto, ze mame zazite, mame spolocne dva roky osobnych historii. b. mi gratuluje k skuske - poziciam mu knihu. nepredam, na to sme prilis blizki. predam niekomu, kto mi je ukradnuty. zostavam posledna, smejeme sa, zavolam v januari - ano, hlavne argentincan so spanielskym obcianstvom po anglicky z bratislavy. mam vesely zivot. a svojim sposobom strasne stastny. som pozvana na navstevu. ako domov. viem, ze este pridem, este do vianoc. mozno pojdeme viaceri na trhy. ja som za. za spolocne cervene vino - a za cas snehovych vlociek a objati, na ktore pomaly zabudame. odchadzam, usmievam sa sama v sebe, v starom vagone si pustam do usi plamienok-music a dakujem, pretoze zivot je naozaj krasny. pozajtra je sedemnasty november. nebudem na ziadnom stretnuti ani koncerte, aj ked by som chcela. sme revolucne deti. mame historiu, na ktoru si nepamatame, ale ovplyvnuje nas. mame korene v neslobode. a musime bojovat o to, aby sme zili v slobode. hlavne tej, ktoru mame v sebe. v slobode menit svet na nebeske kralovstvo. veriacimi sme, kym verime, ze sa to da.
***
chcem si kupit a precitat knihu nebesky muz. o viere v Cine, o radikalnom krestanstve, ktore tak zufalo tuzim zit. mozno to je ovocie novembra v niektorych z nas. zit radikalnym zivotom, lebo ako jediny k niecomu vedie.
***
m. mi pise, ze je na nas hrda. ze je na mna hrda. naplna ma to pokojom. a urcitou istotou...

.podvedome

b. ticho spi, e. je prec. je tu ticho, take tiche, az sa bojim rusit ho tukanim do klaves. pisem najtichsie, ako dokazem. v piatok mam skusku. je streda. vcera som vstavala o stvrtej. rano. len preto, aby som vecer mohla ist k h. doniesla som kos, tazky, ale sympaticky. dala som im dve hodiny svojho casu. nenamyslam si, ze je vzacny. aj ked vzacny je asi sam osebe, bez dorazu, ci je. cas nemozno vlastnit. je ako vzduch, ako rieka. odchadzam pred osmou. bohatsia o dve fialove. neviem, co si kupim. mozno nieco na seba. chcem byt skromna. tak este uvidim. nieco im chyba. to, co sa fialovymi nezaplati. cas, smiech, radost, blizkost. su tak strasne chudobni. je mi smutno. dnes uz nie, len vecer. bola tma. len svetla na uliciach, okna, ziarovky aut. vianocna vyzdoba az o mesiac. este stale jesen. uz november. nastupujem do elektricky. vynimocne miesto na sedenie. hladim do tmy. neviem preco, ale prenikne ma tuzba ist s v. na cervene vino. netusim, odkial z podvedomia sa vynorila tajna tuzba - a preco prave s nim. sedemdecka cerveneho pre dvoch a neskora novembrova noc. tusim. ze za tym by bola bolest. ze podvedomie zo vsetkych znamych vytiahlo cloveka, ktory vie, co je to bolest. mozno si to namyslam. ale mame urcite zivotne straty - a v niecom podobne. a ze by sme sa snad nemuseli pretvarovat. vynori sa mi rozhovor v auguste. len chodba, par minut, opreta o skrine s archivovanymi sklickami. bez pretvarky. asi po tomto presne tuzim. zdielat bolest bez slov. nemam jeho mail. inak by som mu napisala, pretoze aj nase tuzby maju vlastnu rec. a niektore veci by sme si mali hovorit. hlavne, ak ide o samotu, novembrove noci a posledne hodiny pred skuskou. idem sa ucit dalej. na veceru mam este od h., vyfarbim dalsie kruzky okolo cisel na zozname otazok. kava definitivne vychladla. svet je nespravodlivy. povedala som dnes a stojim si za tym. verim na Bozie mlyny, ale... som len clovek. a povedala som aj, ze zijem ako parny valec, idem za svojim - a zijem najlepsie, ako viem. v ceskom Pisme som si oznacila knihu Job. ak nieco teraz mozem citat, tak je to Job. lebo nasiel cestu od utrpeniu k zmyslu. a znovu si precitam frankla, stretnem sa s rubenom, m., b. - a budem bezat dalej. za horizonty dnesnych pohladov, za novym ranom, za zmyslom a za svojim vlastnym pokojom, o ktory musim bojovat viac ako o zivot. beriem to ako trening, ako sposob hladania vlastnej sily. ktoru nemam a vlastne mam. definitivne viem, ze e. o plamienku nepoviem. mam pravo mat tajomstvo. hlavne, ked ma tolko stalo. a ked mi tolko dalo a dava.

zijem si svoj vlastny zivot. aj ked mi nepatri. s pozicanym musim hospodarit lepsie ako s vlastnym. lebo raz ho vratim. a chcem, aby priniesol ovocie.

kym dycham,

dufam.
ucim sa na najtazsiu blokovu skusku. chystam sa na stretko ohladom b. s p. pokecame, celou cestou az do centra. novembrova sobota, este stale jesen, vsade dokonale kopy sucheho listia, cesta bez chodnika a aut len malo. ozivaju moje spolocenske sklony. rovnako, ako m. vzkriesil mojho cestovatelskeho ducha rozpravanim o indii. vsetci mame tajne tuzby, skrytych duchov, dobrych aj zlych, ktori nas nutia alebo sa vrhnut do pekla alebo povstat nad vsetko, co nas viaze. nemam viziu, kam by sme mali ist, o com pisat a ako zmenit dianie okolo nas. budem len pocuvat, filtrovat svoje myslienky a dufat, ze vsetko bude dobre. tesim sa zo sedemnasttyzdnoveho drobca a b., ktora sa chysta na vianoce domov. vianoce su symbolom, momentom, ktory je viac ako zasnezene reklamy uz v polovici oktobra. ked bude v autobuse zniet driving home for christmas, vtedy sa mi zarosia oci, len preto, ze sa zase mozem vratit, ze bude snezit a ze bude vianocna noc nad mestom, pre ktore vianoce skoncili o siestej vecer dvadsiatehostvrteho. stretneme sa s b., mozno si dame varene vino, mozno zo solidarity ani nie. vratia sa stare casy, na par momentov niekedy pocas tych dvoch tyzdnov. objimeme sa, urobime par fotiek, aby sme mohli spominat a sami sebe dokazeme, ze priatelstvo je viac ako patnasthodinove lety cez pol sveta. zacne advent. ten cas je blizko. budeme ocakavat vianoce, najtazsie skuskove a dalsie obycajne dni. budeme pocuvat vlastnu samotu a dufat. ano, dufat.
***
sme ako stahovavi vtaci. vecne na cestach, vecne lietat, vznasat sa, trpiet, bojovat a vitazit. slobodni. ako stahovavi vtaci, ktori vedia, kde je ich domov. kde je ich skutocny domov.