.den po vianociach

prva obycajna sobota po vianociach. pracka perie na plne obratky od rana. pes spi na najvychytenejsom mieste v byte, odkial ma vyhlad na vsetky strany. na linke nova kanvica, neidentifikovatelnej neznej farby. flasa kofoly a coly light k vinu. v rure sa pecu zemiaky. po sviatkoch padnu lepsie ako cokolvek luxusnejsie. na facebooku pridavam dalsich priatelov. uz ich mam sedemdesiattri a viem, ze to vobec nic neznamena. zajtra na pol desiatu nepojdem. radsej sa budem ucit internu. ratat s neuspechom a dufat v zazrak. sviatky skoncia. uz pomaly koncia. do februaroveho bartolomeja spisem par slov z listu umelcom. ak existuje latentny umelec, som nim ja. a ak existuje latentne umenie, tak je nim moj zivot. horko lutujem, ze chodim na skolu, na aku chodim. mohlo by mi byt ovela lepsie, lenze... namiesto cohokolvek zmysluplnejsieho sa potacam medzi nou a domovom, medzi pseudopriatelmi doma a trosku skutocnejsimi priatelmi tam. vybram si najtazsi odbor, aky existuje a viem, ze to budem lutovat. lebo lutujem kazde svoje rozhodnutie, akoby som nebola schopna urobit nejake dobre. alebo byt o kusok vytrvalejsia, stastnejsia a lahostajnejsia. tesim sa na knihu, ktoru dostal otec. o spiritualite nelhostejnosti. dotkni sa ran. dotykam sa. a niekedy sa obavam, ci neprekrocim hranicu medzi uprimnostou a masochizmom. ze pride ten cas, ze nebudem schopna zachovat hranice. a ze sa proste vrhnem nikam. kladiem si otazku, ci sme schopni prezit skutocne stastie. pozeram na ludi, ktori vyzeraju stastne a pytam sa, ci je lahsie stastnym byt alebo sa tak tvarit. dnes docitam tisic stran v tmavomodrom obale. a zacnem zas. viem, ze toto vyznam nema. ale mam inu moznost? pocuvam cechomor - sviatocne. hraju ako o zivot a motaju cestinu so slovencinou. znie to moravsky. asi to tak chcu. obyvacka stale vonia vianocami. mandarinkami, betlehemom zo supolia, slamenymi ozdobami, orieskami, cajovou svieckou v svietniku a nadejou. este par dni budu. kym napadne nova vrstva prachu a kym to vsetko vonave odlozim do kartonovej krabice na buduci rok. netusim, co sa dovtedy stane. kde budem, ci sama a ci neprikupim aspon jedneho anjelika k betlehemu. alebo sviecku z praveho vcelieho vosku, ktoru bude skoda zapalit. kaktus kvitne, obloha je mokra a cechomor este stale znie. niekedy treba aj skoncit. odist, zavriet za sebou dvere a sfuknut sviecku. novy cas chce nove svetlo a cerstvu tmu. a nielen to.

.zlomeny

no tak mam smutne vianoce. nejako sa ma to nedotyka. rovnako, ako cudzia lahostajnost, lasky z rozumu - aj take sa da? - spomienky na zopar ludi, na cely rok, na minule roky. ludi zo zboru uz nepoznam ani po krstnom mene, s tymi, ktorych poznam, sa zrazu nemam o com rozpravat. na facebook len napisem citat, ktory posledny tyzden milujem. there is no growth without pain and conflict and no loss that cannot lead to gain. lebo je to pravda. a kontexte veci, v ktorych sa topim sa to stava mojim mottom. optimisticke casy su davno prec. ako niektore spomienky a vacsina priatelstiev, ako sneh, co napadal na stedry vecer a ako dalsi rok, ktory nam vela dal a vela vzal. a nikto z nas si nie je isty, coho bolo viac. mail zostava bez odpovede, novy mp3 este bez zvuku. pocuvam cechomor. promeny. menime sa vsetci. na lepsi alebo horsi obraz seba. netusim, kde som. zase sa len pojdem ucit. budem robit veci, o zmysle ktorych sama pochybujem. lud kracajuci vo tmach uvidi velke svetlo. spolieham sa na to. pozehnane vianoce. aj 26.12.

.odchadzanie

aj polamane sny maju cenu. aj neuskutocn(it)elne stretnutia. este stastie, ze sme schopni pri vecernych spravach skondenzovat par podstatnych viet do sice neoriginalneho, ale predsa osobneho mailu. a pridame aj tiche priznanie, ze blizkost nezavisi od kilometrov a ze sa mame radi. ostaneme sice bez odpovede, ale toto je ten cas, ked nam to rovnako, ako len parkrat v zivote, nevadi. darcek zabalim na nekdy priste a skusit zabudnut, ze som sa prilis tesila. zacinam patstopatdesiatusiedmu stranu v tmavomodrej knihe a viem, ze nie som ani v polovici. vacsina z toho, co pride, nebude dobra. uz ma nebavi pytat sa na dovod. mozno je to trest za rozhodnutia pre tazsie cesty. aj ked si myslim, ze by mali byt odmene. lenze my nie sme ti, co vedia, ako sa veci maju diat. p. nechavam posledny den zlty listok. nalepeny na desiatkach sklenenych tabuliek. s niecim strasne beznym a so zelanim vianoc. nechtiac sa cim viac spoznavame. nikdy som neverila, ze nieco taketo moze byt aj fajn. darceky mam zabalene. vonaju vcelym voskom, utlacaju ma v skrini a davaju pocit vdacnosti, ze mam komu. a mam od koho. na priechode pre chodcov stretavam v. len sa pozdravime a mimovolne odklonime zrak. nie nadarmo mam za sebou dvojrocny psychovycvik a psychoterapiu v jednom. viem, ze ak si aj navzajom nieco pripominame, to, ze sa vzdialime neznamena, ze vsetko bude lepsie. udalosti nam nepripominaju veci, ludia, vone a situacie, ale my sami. netusim, ci na to niekedy pride. myslim, ze ani nie. vela tym straca, vlastne vsetci stale stracame. odchadzam z bratislavy. na par dni, vianocnych. a tesim ma to. exodus z mesta, preplnene elektricky a plna hala na stanici. kazdy ide domov, v radiu hraju driving home for christmas a som musela na vlastnej kozi zazit, aby som uverila. citim sa unavena z ludi, z ciest, zo skoly, zo situacii, ktore cakaju tak vela. potrebujem vianoce a prijatie, ze nemusim byt najlepsia. ratam s tym, ze kludne mozem zlyhat aj trikrat. tusim, ze by som si to dokazala odpustit. pretoze kazdy si musi odpustit pad, bolest, kazdy si musi odpustit odchadzanie. sam sebe. ucim sa zit nenarocne. sice notebook v kabelke, ale naroky nizke. ako tulak, ktoremu staci len malo miesta a este menej tepla. desatrocne steniatko lezi na mojich cizmach. goretexky, ktore preziju aj vodu po clenky a tazky mokry sneh. na spoluziakov chcem ine zvonenie, aby som vedela, ze nemusim dvihat. obycajnou ceruzkou z prahy zacnem podciarkovat gastroenterologiu. zijem vianocne a sucasne obycajne. dufam, ze nemam celiakiu, vo vlaku pocuvam cechomor, na niekolkykrat mu prichadzam na chut. nieco ako olivy, vino a paradajky. cely zivot sa ucime. padat, vstavat, odchadzat. a ratat s tym, ze sa nam moze aj nedarit. odchadzanie musi boliet. ale musime odchadzat. od veci, ludi, spomienok, situacii. aby sme si zvykli, ze nase tuzby nemaju nijaku hodnotu.

.11.12.

mam zbaleny kufor na vikend, aj ked netusim, ci pojdem uz zajtra. darceky, cerveno-prirodny baliaci papier, ktory sa mi nezmesti do kufra, prazdne krabicky od jedla a nabijacku na pozicany novy telefon. nepotrebujem pozerat na vianoce rozpravky, nepotrebujem spravit internu na prvykrat, nepotrebujem mat cerveny diplom - a snad sa s tym raz aj zmierim. namiesto toho potrebujem ist na vikend domov, zabalit tie darceky, stretnut b. po takmer roku, poslat cez internet vlastne pohladnice s plamienkami. dostala som sivu suknu, kupila som si riflovu. vcera vecer som bola prvykrat na vianocnych trhoch. styri baby z byvalej triedy, varene vino, cervene aj slivkove, loksa. sme si blizko a sucasne nam na sebe navzajom vobec nezalezi. sme tak strasne daleko, ze nas uz asi nikdy nic nevrati do tych cias, ked... vlastne aj vtedy to nebolo ine. zijem si slobodny zivot, netazi ma to, ze som single, nezaujima ma bulvar, klebety a telenovely. idu vianoce, nie je podstatne, ci dostanem darceky, ale to, ci budu skutocne. bola som na spovedi a mam pocit, ze nic sa nezmenilo. mozno aj toto je cesta. v telke znie hudba z mojej stuzkovej, celkom tematicky. zajtra mam poslednu neurochirurgiu, potom este dve staze a - budu vianoce. uz je to menej ako dva tyzdne. jedine, co chcem, aby boli naozajstne.