.nebojte sa!

stahujem si tri filmy. bude vikend a v telke opat nic nepojde. budem sama a svojim sposobom sa na to tesim. vedela by som si predstavit nedelne popoludnie aj inak, mozno bude teplo a ja by som tuzila vidiet sandberg. alebo bude burka a vietor, ale v kine by bolo teplo, pritmie a makko. kazdy mame svoje tuzby, ktore tajime, aj pred najblizsimi. lebo aspon pred nimi sa snazime zakryt, ze sme nestastni, smutni a prazdni. mame v sebe akesi obranne mechanizmy, ale viac ako seba chranime ludi, na ktorych nam zalezi. a potom takmer cudzim muzom rozpravame o strachu a bolesti, aby sme si pripravili niekoho, s kym mozeme zdielat radost. lebo idu ruka v ruke a ak niekoho ochranime pred svojou bolestou, zaroven mu tym branime prezit kusok vlastnej radosti. vraciam sa k chvilam, ked som bola stastna. tesim sa na fotky, nech budu akekolvek, karcinoidny syndrom, z lyzovacky alebo stresu, ale v konecnom dosledku hlavne zo stastia. v tom momente potrebujem niecie narucie, jeho ticho a pusu na obe lica. muzske je o kus stabilnejsie, takze som vlastne rada, ze som sama. kazde minus nesie so sebou plusy, za kazdou bolestou je kusok stastia. alebo aspon osobneho rastu.

v sobotu zacina plamienok. presne o tom, o bolesti, radosti a raste. tesim sa, pretoze potrebujem nove vyzvy, potrebujem plakat nad novymi stratami a jasat z vlastnych vitazstiev. bude to zivot podla ivana. ale hlavne podla srdca. zivot povazujem za vyzvu, za sancu nieco zmenit. alebo aspon dufat, ze sa to da.

budi nas jarne svitanie. vzduch vonia jarou, snehy sa topia asi aj hore, kvitnu kvety a stromy. ludia v tomto case vraj ozivaju, mozno je to teplom, slnkom, ale asi najviac zmrtvychvstanim. este sme v oktave, necham mraz prechadzat po chrbte, tak, ako na bielu sobotu vecer. pokoj vam, ja som to. odpoveda sa tusim nebojte sa! a ja opat spominam na jana pavla. lebo niektore asociacie prerazia aj tu najslavnostnejsiu liturgiu. hovoril nebojte sa!, tisickrat, ako hlas volajuceho na pusti, ktory sa odraza od piesku v nadeji, ze najde cloveka. bojim sa. o seba, o ludi, ktorych milujem, o svet, bojim sa vlastnych strat, bolesti. bojim sa pravdy, ze smutok by prevazil. netajim to, aspon pred sebou nie. vidim, kolko veci o mne nevedia ti, ktori by si to najviac narokovali. ale moze si clovek narokovat pravdu? uprimnost, nadej a cas? rovnako nie, nie ako si neprida ani okamih casu ci blizkosti. pocujem to jeho nebojte sa!, v jasnej polstine. a vidim aj obrazok, ktory mi dal poliak na poslednej navsteve velkeho poliaka v bratislave. tiez je v polstine, lebo pahorky sa mozu zatriast a vrchy odstupit, ale moja laska neodstupi od teba. parafrazujem, iba to, co si pamatam z polskeho citatu. po polsky je milost laska. diskrepancia so slovenskym prekladom mi nevadi, mnohe veci su dolezite, ale niektore este dolezitejsie.

***

Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba, zmluva môjho mieru sa neotrasie, hovorí Pán. (iz54,10)

***

.kratko

Nech je život akokoľvek zlý, vždy jestvuje niečo, čo môžete robiť a dosiahnuť v tom úspech. Kým je život, ostáva nádej. (Stephen Hawking)

.triest

ano, svetielkujeme. ten samotarsky citat citam znovu a znovu. nosime na sebe kusky cudzich dusi, vlastnych platonickych lasok a osudovych vztahov nasich najlepsich priatelov. lepia sa na nas duse cudzich milencov a nasich snov spred par rokov. dospievame, sme - cim viac nudni, tym menej stastni. spontanni sme uz len vtedy, ked nas nik nevidi, ked sedime v kuchyni doma, kde sa netreba na nic hrat. alebo vecer po uspesnom dni, po pohari sampanskeho a mozno dvoch, ked vyprchavaju endorfiny a my sme vtedy na chvilku slobodni. stracame vlastnu flexibilitu, tuzime po vlastnych bytoch a dvojposteliach aj za cenu, ze polovica ostane prazdna. svetielka, tie male modre svetielka, nam osvecuju noci. blikaju nadranom do tmy izby priamo pod strechou - a nenechaju nam zabudnut ani v noci. namiesto toho si do snov hadzeme platonicke lasky dufajuc, ze sa nam v nich mihnu. aspon ako vedlajsie postavy, ako celkom nepodstatne charaktery, ku ktorym sa moze otocit dej. snivame a potom najviac zo vsetkeho tuzime po precitnuti. zobudzame sa na to, ako sa velmi tuzime zobudit. mozno len kvoli otazke v svedstine alebo pre nieco ovela dolezitejsie, pre podvedomu tuzbu presunut blizkost aspon do par sekund reality. a ked raz najdeme par sekund pocas narocneho dna, ked v plastovom pohari stupaju velke priehladne bublinky - a vieme spolu mlcat, stotiny i sekundy - a je to strasne fajn, tak vtedy tuzime, aby nas zivot mal soundtrack. s obcasnym dramatickym mlcanim a tichom naplnenym laskou. je tazke zit scenar, ktory nepiseme. sloboda je rozhodnutie nezit scenar, ale zivot. aj za cenu toho, ze budeme samotari v nemom filme bez hudby.

***

citam po sebe a akosi stracam formu. myslienky netecu ako rieka v sirokom pokojnom koryte. skacu ako kvapky vody, triestiace sa na skalach, ako ladopady, ktore sa prave teraz topia, ako kocky ladu, ktore rozbijeme kovovou lyzickou a ako pramen, ktory nema cestu a takmer ani smer. mozno je to minus, ze stracam schopnosti a ochotu byt nad vecou. alebo plus - ze co zijem, citim. a co citim, pisem. nezapadam do liturgickeho kalendara. ani do rocneho obdobia. pisem oktobrove slova v strede aprila. no a? niekedy je tazke najst rovnovahu medzi tuzbou, rezignaciou a odvahou.

.wow

Když se s někým rozejdete, tak u toho člověka necháte kus duše a ta bolest tady, to je jak vám ta duše chybí, jak bloudí, jak je u někoho jinýho. Ona se vám pak vrátí, ale to trvá dlouho. Někdy ty kousky duše vidím na lidech jako takový malý modrý světýlka, kousky duší lidí, který vás měli rádi a už nemaj. Všichni na sobě máme spoustu světýlek.
(Samotáři)

niekedy je fajn precitat si nieco taketo. a kludne aj napisat dva blogy denne. lebo aj ked je Velky tyzden, zacina jar a vonku je cez dvadsat stupnov, existuje smutok. mozno nie napriek tomu, ale prave preto.

.nadej

pisem list pre m.j. iba preto, ze neznasam zivot v polopravde. uprimny. pisem ho hodinu, v byte je ticho, len pes pije vodu z nerezovej misky a vrati sa lahnut si ku mne. aj si poplacem. tak, ako sa to da iba v prazdnom byte, nad sukromnym uspechom a sukromnymi padmi. pisem zo srdca, pisem o unave, o pochybnostiach, neznasani a buducnosti. nalievam cisteho vina. viac sebe ako plamienku. ulava, aj ked sa cenu este neviem coho, mozno stratim moj stary kredit, alebo ktoviecoeste. dostavam odpoved, ze vsetko je ok a nic odomna necakaju. mozno len dufaju, ktovie. ja nie.

neviem, podla coho sa rozhodovat. ci podla pocitu naplnenia, ci podla nadeje, miesta ci rozumu. skusim najst prienik, bod, kedy sa vsetky dolezite veci stretnu a nedolezite odklonia. ako na velkych zeleznicnych staniciach, kde aj kolaje bez nastupistia maju vlastne cisla.

pise mi v., s umyslom, ktory ani netusim. podvedome robi veci horsimi, ako su. tazsimi. uz cas a sposob nasho poznania sa nie je dobrym vychodiskom. netusi, ze nie je az tak tazke vycitat medzi riadkami, na koho som zaposobila. pani docentka v tom momente vobec nie je dolezita. viem o faktoch, ktore nas rozdeluju a spajaju, ktore nas mozu rozdelit a spojit definitivne. je vo hviezdach, ci vobec ma zmysel dotykat sa tychto tem, rozpravat o osobnych stretnutiach, pisat si maily na vymyslene adresy a dufat, ze sa nevratia. nie je davno ten cas, ked som priam bytostne potrebovala jeho a flasu cerveneho. vtedy to bolo viac o bolesti, teraz je viac nadeje a naplnenia. nikdy by som neverila v silu maleho uspechu.

pise mi e.z. a vola l.k., len chvilku pokecame, lebo na skusku pojdem inokedy. a sama. precitam dve velke modre knihy a s pocitom dufania pojdem. ako uz velakrat predtym. dalsich uz tak vela nebude. nieco z toho mi bude aj chybat.

pri pohari vina vytycime vzdialene horizonty. mimo akademickej pody, pri pohari vina, mozno, netusim. co bude - mam len nadej, ze toto ma moze aj naplnit. a viem, ze zranenia sa aj tak vzdy nakoniec zahoja.

.stastna

ano, staci mi malo. tretie miesto na konferencii. sice som nemala fanklub. ale sama som tiez nebola. mam v sebe vsetok ten stres, zodpovednost za zmysel vlastnej snahy a celkom obycajnu tremu. a za sebou desenzibilizacnu liecbu, ktora mala uspech. prof. ma potlapka po pleci, niekolkokrat. ze to bolo excelentne. s v. pri keksoch a mineralke preberame vedu a zivot, a. je stale nablizku - v strese, rovnako, ako ja. p. lieta hore-dolu, ale stale je v zakulisi. j.s. ma oslovuje maria, potrasie rukou a chvilku kecame k teme. aj ked mam uz vypnuty mozog. uzivam si endorfiny. je to tak, ako mi slubovali. vecer mi dekan trasie rukou a odovzdava diplom, odchadzame na catering a vsetci si navzajom gratulujeme. este spolocna fotka patologickej uderky:) - usmievame sa, pretoze sme prevalcovali takmer vsetko, co sa dalo. p. mi odovzdava gratulaciu od dvoch sefov. ze su na mna hrdi. ruky sa mi trasu viac ako na obed a citim vlastny pulz, ale som stastna. pripijame si sampanskym, na balkone plnime zaludky (od rana nalacno, priatelia) a rozpravame sa ako stari znami. asi sme nasli tajomstvo svojho uspechu. robime vedu pre zabavu. presne tak. bavi nas to. bavime sa. a myslienka na zaver - dnes to bol divny den. endorfiny+adrenalin+kortizol+glukoza+alkohol. co to da dohromady? predsa opiaty :)

***

dakujem ti, Pane, ze sa veci diali tak, ako sa diali. dakujem, ze si mi ukazal, ze ma zmysel robit veci navyse, dufat a prekonavat prekazky. a seba. dakujem ti za vsetkych, ktori stali za tym pocitom. pozehnaj ich zivoty a chran ich, ukaz im svoju tvar a daj silu robit to, co ma zmysel.