pisem list pre m.j. iba preto, ze neznasam zivot v polopravde. uprimny. pisem ho hodinu, v byte je ticho, len pes pije vodu z nerezovej misky a vrati sa lahnut si ku mne. aj si poplacem. tak, ako sa to da iba v prazdnom byte, nad sukromnym uspechom a sukromnymi padmi. pisem zo srdca, pisem o unave, o pochybnostiach, neznasani a buducnosti. nalievam cisteho vina. viac sebe ako plamienku. ulava, aj ked sa cenu este neviem coho, mozno stratim moj stary kredit, alebo ktoviecoeste. dostavam odpoved, ze vsetko je ok a nic odomna necakaju. mozno len dufaju, ktovie. ja nie.
neviem, podla coho sa rozhodovat. ci podla pocitu naplnenia, ci podla nadeje, miesta ci rozumu. skusim najst prienik, bod, kedy sa vsetky dolezite veci stretnu a nedolezite odklonia. ako na velkych zeleznicnych staniciach, kde aj kolaje bez nastupistia maju vlastne cisla.
pise mi v., s umyslom, ktory ani netusim. podvedome robi veci horsimi, ako su. tazsimi. uz cas a sposob nasho poznania sa nie je dobrym vychodiskom. netusi, ze nie je az tak tazke vycitat medzi riadkami, na koho som zaposobila. pani docentka v tom momente vobec nie je dolezita. viem o faktoch, ktore nas rozdeluju a spajaju, ktore nas mozu rozdelit a spojit definitivne. je vo hviezdach, ci vobec ma zmysel dotykat sa tychto tem, rozpravat o osobnych stretnutiach, pisat si maily na vymyslene adresy a dufat, ze sa nevratia. nie je davno ten cas, ked som priam bytostne potrebovala jeho a flasu cerveneho. vtedy to bolo viac o bolesti, teraz je viac nadeje a naplnenia. nikdy by som neverila v silu maleho uspechu.
pise mi e.z. a vola l.k., len chvilku pokecame, lebo na skusku pojdem inokedy. a sama. precitam dve velke modre knihy a s pocitom dufania pojdem. ako uz velakrat predtym. dalsich uz tak vela nebude. nieco z toho mi bude aj chybat.
pri pohari vina vytycime vzdialene horizonty. mimo akademickej pody, pri pohari vina, mozno, netusim. co bude - mam len nadej, ze toto ma moze aj naplnit. a viem, ze zranenia sa aj tak vzdy nakoniec zahoja.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára