ano, staci mi malo. tretie miesto na konferencii. sice som nemala fanklub. ale sama som tiez nebola. mam v sebe vsetok ten stres, zodpovednost za zmysel vlastnej snahy a celkom obycajnu tremu. a za sebou desenzibilizacnu liecbu, ktora mala uspech. prof. ma potlapka po pleci, niekolkokrat. ze to bolo excelentne. s v. pri keksoch a mineralke preberame vedu a zivot, a. je stale nablizku - v strese, rovnako, ako ja. p. lieta hore-dolu, ale stale je v zakulisi. j.s. ma oslovuje maria, potrasie rukou a chvilku kecame k teme. aj ked mam uz vypnuty mozog. uzivam si endorfiny. je to tak, ako mi slubovali. vecer mi dekan trasie rukou a odovzdava diplom, odchadzame na catering a vsetci si navzajom gratulujeme. este spolocna fotka patologickej uderky:) - usmievame sa, pretoze sme prevalcovali takmer vsetko, co sa dalo. p. mi odovzdava gratulaciu od dvoch sefov. ze su na mna hrdi. ruky sa mi trasu viac ako na obed a citim vlastny pulz, ale som stastna. pripijame si sampanskym, na balkone plnime zaludky (od rana nalacno, priatelia) a rozpravame sa ako stari znami. asi sme nasli tajomstvo svojho uspechu. robime vedu pre zabavu. presne tak. bavi nas to. bavime sa. a myslienka na zaver - dnes to bol divny den. endorfiny+adrenalin+kortizol+glukoza+alkohol. co to da dohromady? predsa opiaty :)
***
dakujem ti, Pane, ze sa veci diali tak, ako sa diali. dakujem, ze si mi ukazal, ze ma zmysel robit veci navyse, dufat a prekonavat prekazky. a seba. dakujem ti za vsetkych, ktori stali za tym pocitom. pozehnaj ich zivoty a chran ich, ukaz im svoju tvar a daj silu robit to, co ma zmysel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára