.bez zmyslu

nerobim nic. uz neviemkolky den po sebe. mozno je to jarna unava vo februari zasypanom snehom, mozno larvovana depresia alebo len obycajny smutok nad jednym mizernym zivotom. skola nanic. jeden den zachranim logickym a slusnym argumentom cely kruzok, potom nehovorim, aj ked mam co povedat, pretoze nemam pocit, ze by to niekoho zaujimalo. oslovilo. snazim si zratat plusy a minusy. stale som v minuse. uz dlho. pat rokov je prilis. za ten cas sa z planovaneho dietata stane osobnost. co sa stalo z nas? alebo - adresne - co sa stalo zo mna? neviem, co so mnou robi vsetka ta rutina, bolest, smutok, kazde premahanie... co s nami robi kazdodenna frustracia. kazda z tychto veci ma v sebe potencial byt nastrojom rastu. ale nie je to uz prilis? nestali sa nastrojmi deformacie, vecami, ktore nas dozenu do kuta a zbavia vlastnej vole? malo sa usmievam. malo sa tesim. som malo stastna. neviem, ci to bolo niekedy tak zle ako teraz. zle casy nie su nijakou vynimkou. vtedy, ked vidime za nimi tie lepsie. teraz nevidim. neviem, co mam robit. preco si vyberam odbor, ktory si vyberam. nedokazem odlisit, co chcem a kvoli komu to chcem. obavam sa zlych rozhodnuti viac, ako toho, ze nestihnem svocku a neobhajim diplomovku. neviem, co robim na tejto skole, neviem, co robim v bratislave a ci som tu spravne. potrebovala by som potvrdenie, ze veci, ktore robim, maju zmysel. citam knihu, ako Boh moze zmenit nazor. jedna z mala americkych, ktora ma co povedat mne konkretne. mozno ma zmysel pust pre mna ako pre izraelsky narod, ktory nou bludil styridsat rokov. je to uz dlho, sucho a smutno. preco sa musi zvysovat moja frustracna tolerancia takymto sposobom? uz som ticho. pocuvam rieku zivota. su aspon trosku k veci.

Vládca, vrchmi môže hýbať

môj Boh je najmocnejší, má moc zachrániť nás

Víťaz, pôvod večnej spásy

porazil smrť, z hrobu vstal, Ježiš víťazne vstal

.nostalgicky

pocuvam rieku zivota. neopustis. asi dve chvaly sa ku mne aspon priblizili. dotknut sa, na to asi nemali ;), ale aspon sa obtreli o usi. a zvladam ich pocuvat aj parkrat po sebe. zacina semester. letny, aj ked leto je este poriadne daleko. vonku je vraj ladoven, povedal m. a ja tomu verim. obleciem si lyziarsku bundu a cizmy. e. spravila na internu na a. sebavedomie v nebi, strasne nespravodlivy zivot a jej istota, ze vela vie. aj ked priznanie, ze viem malo, je mozno schodikom k pokornemu zitiu. zvalme to teda na moju pseudozavist, je to jednoduchsie ako uznat vlastne limity. deju sa nam nespravodlivosti a nevieme, co s tym. nevieme, co s miznucimi spomienkami, co s beznadejou, bolestou a casom, ktory bezi prilis rychlo. mozno pojdem pozriet z. nikto netusi, co ma to stoji. pretoze nikto nechape, ze mam socialnu fobiu, strach a tolko sukromnych smutkov. vraj vyzeram silna. ako to je v skutocnosti, nik netusi. pretoze odpoved by moj obraz vylepsit nemohla. zvlastne. tak zvlastne ako tento naopak sa tociaci svet. ako to, ze k zabave nepotrebujem marisku, ku gastro midazolam a po tom vsetkom si vyberiem vesele farebne okuliare. o par dni je valentin, o chvilku budu snezienky, po nich jar a moja dvadsatstvorka. neviem, o com ma zmysel pisat. mozno o tom, ze snad raz najdem odvahu ist do kina sama, ze raz bude aj lepsie a ze veci, v ktorych zmysel neverime, nejaky maju. mozno byt skeptikom nie je hriech, ale sposob, ako sa vyrovnat s nespravodlivostou, ktora nam rozkrada idealy. niekedy prosim o schopnost zabudat. na to, ked som pocula vlastny hlas cas smrti devat neviemkolko, ked som na vlastne oci videla, ako sa da bojovat a aj tak prehrat v boji o zivot, ked som citila, ze mrtve telo je mrtve a teda studene, ked som odhodila rukavice a zazila, ze to nie je len teatralne gesto z filmov, ked sme boli v ambulancii piati a z toho jeden mrtvy, aj ked mal len dvadsatstyri tyzdnov. viem o vsetkom mlcat, ale potrebovala by som presny opak. mam kvanta zazitkov a mozno skutocne maju zostat iba vo mne. mozno som mala robit management, IT alebo jazyky. mala by som lahsi zivot. ale neodvazim sa odpovedat na otazku, ci aj stastnejsi.

.toto

neviem, odkial zacat. nikdy to neviem. pretoze prve slova su dolezite a sucasne nic nehovoria. mam prazdniny. oddnes. od 27.januara 2009. 8., 16., 27. hladam v tom paralely, nejaku logicku suvislost. ako nit, ktorou sa da vratit naspat z labyrintu bez vychodu. osem otazok. osem tyzdnov. vys. metody v kardiologii, absces a gangrena pluc, CHRI, difdg synkopy, ICHS, anemicky syndrom, poruchy dynamiky a struktury myslenia, depresivne stavy. mesiac zivota, ktory mi zobral aspon pat rokov. som stastna, vdacna, k smrti unavena.

***

chvaly hned po nespravodlivom vyhadzove. my tu iba skladame aparaturu a vy sa teda modlite. je mi strasne smutno. chcela som, aby zmizli vsetci pokrytci, aby skoncili vsetky tie prazdne chvaly, aby i. prestal hrat celkom mimo rytmu a aby uz konecne bolo ticho. lebo chvaly nie su o tom. chvalim ta za to, ze nam nedavas to, co ziadame. ze dovolis, aby sa na nas diali nespravodlivosti, ze nas nechranis pred bolestou a nespravodlivostou, ze sa divas na nas hnev, utrpenie a ze si aj tak stale tu. toto este nedokazem. ktovie, ci tam roz dospejem. a ci to je vobec spravne. po vsetkom, co sa mi stalo, som mala pocit, ze toto si nechcel. ze si bol na mojej strane, ze toto nemalo byt nejakym skolskym vyucovanim ci kurzom pokory. ze si bol mozno sklamany z veci, ktore sa nam deju, mozno to aj teba bolelo. ja fakt neviem, potacam sa niekde medzi strachom vobec hovorit o pocite, ktory z teba mam a nadejou, ze veci su naozaj tak, ako citim. mozno som opovazliva. lenze pre mna je risk viac ako iste pohodlie.

***

budem robit na svojej vedeckej praci, mozno pojdem nakupovat. mam tajnu tuzbu ist do kina. v pritmi nechat bezat pribeh na velkom platne. mozno pojdem sama. dufam, ze na to budem mat raz odvahu.

zatial koncim. necham myslienky volne bezat.

***

v houseovi ma zaujala jedna myslienka. pri americkych serialoch sa to nestava casto, ale... viac, ako o nadej sa modlim o silu. ma to cosi do seba. je na case, aby som sa modlila, aby som isla na spoved, aby som citala, dufala. hladala a nasla. ked ja vobec neviem, co. a preco...

.white

ano, tak to vyslo. piatok sestnasteho. stres az do druhej, palba logickych otazok a potom par slov o tom, ze bude pekna statnica. bodaj by, pan docent. som stastna. az sa mi nechce pisat a uz vobec nie ucit sa nieco dalsie. par slov cez pol sveta, aspon niekto mi rozumie, o tom, ze zivot uz nie je tutuli, ze je tvrdy a boli. a o dievcatku, o statistike. medzi recou o smutku a ja rozumiem. v sobotu peto online. ze mu je do placu rovnako, ako mne v piatok rano. psychoterapia na dialku. potom dufanie a desiatok v pondelok rano. jemu to vyslo, aj s., vecer mi vola, deli sa o radost, lebo frajera ma daleko a ostatni nespravili. zistujem, ze vztahy niekedy nepotrebuju cas ani blizkost. staci spolocne dufanie, bolest a otazky. pes sa mi mota pod nohami, obtiera sa o cierne teplaky a brani sa, ked ho rusim v spanku. spaja nas vyse desat rokov spolocneho zivota. budem pokracovat v uceni. pojdem dalej, pojdem az tak daleko, kam sa bude dat. vo stvrtok zacina dalsi plamienok. zelam a ziarlim. v utorok mam skusku. vsetko je tak strasne obycajne a tak strasne krehke. letiace prec. desim sa konca tyzdna, konca vikendu, narodenin. desim sa veci, ktore stracam a prehliadam. mozno sme vsetci iba strasne nestastni. aj ked nam nechyba domov a znamky v indexoch. hladat zmysel je tazka uloha.

.black

prvy vyhadzov zo skusky, strasne nespravodlivy, fraska, aku som este nezazila. dakujem, prof. g., dali ste mi lekciu do zivota. ze nezalezi na tom, co viem, v co dufam. tak nezalezi, ok. pre kazdeho je podstatne nieco ine. bolo to prilis nedostojne, prilis trapne a prilis nespravodlive na to, aby ma to trapilo, mrzelo alebo ovplyvnilo. ucim sa. stvrtykrat citam klenera. pocuvam spravy o blackoute, v eno hori, bude tma. ak bude tma, nebude skuska:) ja uz radsej nic nekomentujem, nic nehovorim. mozno nie ja som nehodna tejto skoly, ale ona je nehodna mna. mam hodnotu, mam vedomosti, odhodlanie. uz dlho mat nebudem. este stale neviem, ci to, co robim, je spravne. premyslam, kam az siaha potupa, obeta a nedostojnost. a ci ma niekto pravo pozadovat odomna TOTO. a ked ano, tak kto? svet, ludia, ja? neviem, ako toto cele skonci. urobim vsetko, co mam, musim a chcem. ak to nevyjde, kludne odidem so vztycenou hlavou. zivot ma obral o vela. o dostojnost ma neoberie.

sama na sebe skusam, kam az sa da zajst...

.navzdory

novorocne. clanok napisany, mozno z neho nic nebude, ale to je mimo mna. doma je klud, vonku snezi ako vo vianocnu noc. sneh treba odhadzovat dvakrat denne. je mi fajn, aj ked s pulzom nejdem pod devatdesiatpat a uz mam len dva dni. citam vsetko tretikrat a viem, ze to nema zmysel. doobeda mi volala s., len par prazdnych slov. som celkom rada, ze som sa na nu nevykaslala. od prveho si pisem do dennicka vsetko podstatne. dnes iz 41,14. nebojze sa, chrobacik Jakub, cervicek Izrael. nebudem pisat nic viac, nebudem plytvat slovami, pretoze aj tak vacsinou nic nehovoria. kym nebudeme lasku a bolest zit, je uplne zbytocne o nich hovorit. navzdory nenavisti, ignorancii, nespravodlivosti, navzdory druhej internej a unave, ktoru nikto nezaplati.

.den po vianociach

prva obycajna sobota po vianociach. pracka perie na plne obratky od rana. pes spi na najvychytenejsom mieste v byte, odkial ma vyhlad na vsetky strany. na linke nova kanvica, neidentifikovatelnej neznej farby. flasa kofoly a coly light k vinu. v rure sa pecu zemiaky. po sviatkoch padnu lepsie ako cokolvek luxusnejsie. na facebooku pridavam dalsich priatelov. uz ich mam sedemdesiattri a viem, ze to vobec nic neznamena. zajtra na pol desiatu nepojdem. radsej sa budem ucit internu. ratat s neuspechom a dufat v zazrak. sviatky skoncia. uz pomaly koncia. do februaroveho bartolomeja spisem par slov z listu umelcom. ak existuje latentny umelec, som nim ja. a ak existuje latentne umenie, tak je nim moj zivot. horko lutujem, ze chodim na skolu, na aku chodim. mohlo by mi byt ovela lepsie, lenze... namiesto cohokolvek zmysluplnejsieho sa potacam medzi nou a domovom, medzi pseudopriatelmi doma a trosku skutocnejsimi priatelmi tam. vybram si najtazsi odbor, aky existuje a viem, ze to budem lutovat. lebo lutujem kazde svoje rozhodnutie, akoby som nebola schopna urobit nejake dobre. alebo byt o kusok vytrvalejsia, stastnejsia a lahostajnejsia. tesim sa na knihu, ktoru dostal otec. o spiritualite nelhostejnosti. dotkni sa ran. dotykam sa. a niekedy sa obavam, ci neprekrocim hranicu medzi uprimnostou a masochizmom. ze pride ten cas, ze nebudem schopna zachovat hranice. a ze sa proste vrhnem nikam. kladiem si otazku, ci sme schopni prezit skutocne stastie. pozeram na ludi, ktori vyzeraju stastne a pytam sa, ci je lahsie stastnym byt alebo sa tak tvarit. dnes docitam tisic stran v tmavomodrom obale. a zacnem zas. viem, ze toto vyznam nema. ale mam inu moznost? pocuvam cechomor - sviatocne. hraju ako o zivot a motaju cestinu so slovencinou. znie to moravsky. asi to tak chcu. obyvacka stale vonia vianocami. mandarinkami, betlehemom zo supolia, slamenymi ozdobami, orieskami, cajovou svieckou v svietniku a nadejou. este par dni budu. kym napadne nova vrstva prachu a kym to vsetko vonave odlozim do kartonovej krabice na buduci rok. netusim, co sa dovtedy stane. kde budem, ci sama a ci neprikupim aspon jedneho anjelika k betlehemu. alebo sviecku z praveho vcelieho vosku, ktoru bude skoda zapalit. kaktus kvitne, obloha je mokra a cechomor este stale znie. niekedy treba aj skoncit. odist, zavriet za sebou dvere a sfuknut sviecku. novy cas chce nove svetlo a cerstvu tmu. a nielen to.