.aro and co.

dnes len kratko. je noc, uz chvilku. pojdem spat, len co zhasne televizor a jemne huciaca neonka nad hlavou.
mam za sebou aro. a dalsiu skusku, kam az... kamienok do mozaiky, ozubene koliesko do stroja casu, zrnko piesku do presypacich hodin. vsetko, co je v nas a okolo nas s tym akosi suvisi.

....................................................................................................
je o dva dni neskor. necham tu tych sest viet z predminuleho vecera. lebo boli v tom momente. iba preto. spominam si. na pocity viac ako na fakty. ako sme so smiechom vymienali otazky, ako som gentlemansky prepustila svoje miesto. na stisky ruk a telefonaty bez sukromia. ved aj tak sme vsetci hovorili to iste. vezieme sa v elektricke. siesti sa drzime jednej tyce a dotykaju sa nam hrany dlani. v kruzku si rozpravame (ne)verejne elektrickove tajomstva. obsadzujeme posledny stol v miestnosti. nase oblubene miesto, kde pripijame skor kofolou a pivom ako cimkolvek inym. rozpravame sa, pod stolom si okopavame sviatocne topanky a (ne)chtiac krcime saka. a vsavame do seba vsetko, co je navokol. lebo na tomto sme schopni postavit nasledujuce dni. ano, tie, ktore budu. a nie vzdy lahke. rozchadzame sa. uz sa ochladilo, slnko este nesmelo svieti, je par dni pred marcom a neurcita jar. zase elektricka, len par slov a domov. tisicikrat podobny pocit. rovnaky vraj dvadsiatyprvy. zda sa mi to vela, ale sedi to. dvadsatjeden dni. dvadsiatydruhy za dverami. inak sa neda.
beh casu, dni plynu ako rieka, akoby bez konca a sucasne konecna.
pondelok predtym sedime v kaviarni. styri. komplikovane duse a komplikovane vztahy. coffee and co. najdene na treti pokus, stol uplne v kute so styrmi hnedymi kreslami. pohoda. virtualne svadobne oznamenie a zivotne plany. zivot je labyrint, viem.
stvrtok, v ten den. navsteva tesne pred obedom. sedime na dvoch stolickach pri dvoch stolikoch a nechtiac sa dotykame kolenami. rozpravame sa. o skuske a vsetkom. rozumiem. i ked len zistny vztah. ja to viem, vazeni.
a piatok po. izba pre troch sa na cas meni na izbu pre dvoch. ktovie, ako to vsetko bude. kde skoncime, kam sa zamotame a preco vlastne. vsetko, v com zijem je obrazom zivota.
tyzden skoncil, casy snad nebudu sediet, ale to nie je dolezite. v dusi mam vela veci, pocitov, snov i obav. no spravena skuska akosi rezonuje. viem, ze som zberatelom zazrakov. alebo skor hladacom, to je lepsie slovo. lebo su v nas i okolo nas.
hladajte teda najprv Bozie kralovstvo a jeho spravodlivost a toto vsetko dostanete navyse. (mt 6, 33)

.februar

preplanovane dni. lebo nemame ine sance, nevieme dilatovat cas vlastnou tuzbou, nevieme pridat ani len sekundu, nevieme zit bez spanku a potom len lietame medzi planmi ako splaseni netusiac vlastne kym. kym splaseni. a kym vlastne sme. pisem v mnoznom cisle a netusim, preco. asi preto, ze nerada hovorim o sebe. ja mi pride prilis egoisticke. akoby som sa bala, ze i slova mozu mnohe zmenit. oni totiz mozu. dvadsatstyri hodin vikendu, mozno ani tolko nie. zbalim oranzovy kufor a odidem. alebo sa vratim. v neistote, kam patrim. prvoplanovo si analyzujem sny. nie tie spankove, tie uz takmer nepoznam. ked je mozog v krize, setri na snoch. overene. ale tie naozajstne, ktore obcas mam a strasne casto stracam. a korigujem, odhadzujem, zabudam a zakopavam, pod zem, pod hranice vlastneho vedomia. v hlupej viere, ze co nevidim, neexistuje. ako rocne dieta. zuzujem sny na celkom vsedne. obycajny zivot, sloboda, zmysluplne dni. a v stastne noci zrazu neverim. nemozem mat vsetko. a nie som toho schopna. uz viac neverim v ludi. mozno si raz toto zistenie necham vyvratit. zo snov som ho vyhodila uz davno. rezignovana. zacina jar. o tyzden zacina marec, uz som videla prve februarove snezienky, slnko svieti viac ako par minut denne a zase raz vstavam zarovno s jeho vychodom. a budem o rok starsia. s nedoverou, ci aj zrelsia. a? zratam si stare skrabance na dusi, stare rany a celkom cerstve jazvy, zratam, kolko ludi na mna defintivne zabudlo. mozno otvorime vino z ciernych ribezli. alebo zazijem prvu facku na skuske. bude dalsia do zbierky. zivot je boj. o spravodlivost, ktora v nasich dimenziach neexistuje.
vecer si sadnem do vlaku, k mesiace neumyvanemu oknu. uvidim zapad slnka, uvidim nekonecnu tmu a necham bezat spomienky. alebo sa budem ucit, aby som to vsetko umlcala. sluchatkami s celtic worship si zapcham usi a pokusim sa vypnut mozog. nepojde to, viem. keby som toto vsetko mala komu povedat, o co lahsie by mi bolo? neviem.
svet je zlozity. prachy, kosovo, praca, politika, pocasie, beznadej a buducnost. asi je bezne, ze sa clovek strati. tak sa hladam. uz takmer dvadsattri rokov. a priznavam, ze mozno nic nenajdem. ani seba.

.moja

moja mala sukromna schizofrenia.
pytam sa. seba. nielen. obcas. a obcas stale. napriklad aj dnes. dnes ma dvadsatstyri hodin. ako vcera a zajtra. z nich som venovala/venujem mozno sestnast tomu, co v zivote podla nalady a mnozstva sil nazyvam ironicky karierou alebo neironicky laskou. kariera. laska. dva v jednom, ako kava s cukrom alebo mliekom, na ktoru sa (ne)systematicky ucim. a pytam sa, ci take dva v jednom vobec moze byt. a ak ano, tak... robim dobre? stojim pred vahami. na jednej miske su same otazky. je toto zivot? neunika mi nahodou vsetko pomedzi prsty? nestracam vsetko? a vsetkych? naco to vsetko robim? na druhej strane nezny, ale isty hlasok. nic ine neviem. vsetko ma to uzasne fascinuje, bavi a naplna. co ak je toto moja cesta? co ak je prave toto jedina vec, ktora ma v mojom zivote skutocny zmysel? co ak je naozaj jedina? pre mna. hladim na vahy a napriek vsetkemu mam v sebe omrvinky pokoja. nadeje. co bude casom, neviem. viem len, ze teraz zaklopim notebook, otvorim tristopatdesiatstranove skripta z anesteziologie, zacnem podciarkovat, zajtra rano vstanem, pojdem do skoly, aj pozajtra a piatkove popoludnie venujem vedeckej praci. neviem, ci robim dobre. po jedinom tuzim. aby to bolo pozehnane. viac laska ako kariera. vzdy to tak bolo. aj bude. budem bojovat. o kazde pierko ci zrnko piesku na druhu misku vah. viem, o com hovorim. viem.

.popolcova

pamataj, ze si prach a na prach sa obratis.

for dust you are and to dust you will return.

gewiss Staub bist du und hin zu Staub wirst du umkehren.

pamatuj, ze jsi prach a v prach se navratis.

polvere apar tu sei e in polvere tornerai.

car tu es poussiere et tu retourneras a la poussiere.

acuerdate de que eres polvo y al polvo volveras.

prochem jestes i w proch sie obrocisz.

vsetci. kazdy.

ja. osobne. prach.

obratte sa k Panovi, svojmu Bohu. (joel 2, 13)

nech robis cokolvek, nic nie je tak dolezite ako toto. obrat svoje srdce. hned teraz.

.dobre

dobre. ked je cloveku v dusi, ked nic viac nepotrebuje, iba seba, iba to, co ma v sebe. pol siedmej, vecer, poloprazdna elektricka po poloprazdnom dni, niekedy aj take treba. precitala som par stran z odbornej knihy a par stran z novorocneho planu. idem si tichym centrom, pokoj, vysvietene domy a vsade len pariky. vobec mi to neprekaza, uz ma nic netrapi. tomu sa vraj hovori pokoj. klopkanie cudzich opatkov po dlazbe, tak krasne nerovnomernej, moje cizmy su celkom tiche. vo vrecku mobil, sledujem ludi a chvilku necitim cas. hovori sa, ze lieci rany a dava sancu zabudaniu. neviem teda, ci zabudnut nan je to spravne riesenie. mozno nie, ale tu a teraz... prechadzam okolo drahych restauracii, dokonaly dizajn, dokonala architektura, zladenie. nase i cudzokrajne. ludia, zase len v paroch, za stolmi, v extra pohodlnych sedackach. v okamihu ma laka sushi, len tak, skusit, mozno raz, mozno s niekym, alebo aj nie. lakaju ma nezname veci. a nachadzam odvahu skusat. mozno je to cas rastu, ze stracame strachy. vraj rastiem, povedali mi. psychoanalytik, psycholog, filozof. vraj ano, tak verim. dostala som krasnu oranzovu mikinu, slnecnej farby, nadherne makko neznu, s kapucnou na hlavu a vreckami, tak sympaticky sadla. vraj za vysvedcenie. nijake uz nedostavam. len plnim prazdne stvorceky v sivej knizke. no je to z lasky, aj keby som prepadavala, aj tak dostanem, viem to. a kupila som si, tiez. s lienkou. na letne dni, prehodit okolo pliec, aby vecer zahriala, ked zapadne slnko. kapucini. posledna zastavka dna. vecer pred popolcovou stredou. modlim sa za ludi a plany. a snazim sa pustit to z ruk. do lepsich. preto to robim. iba preto.

.den

ranne vstavanie, este bola tma. autobus, trosku chladno, kvoli bezohladnu. zvyknuti. vystupit, nastupit, potom este raz. a druhy domov, nahradny pristav. cerveny sal, rucne strikovany, postel, kusok bielej steny scivilizovanej farebnymi obrazkami, kalendar, prach zotrety este minuly tyzden, takze len cisty biely stol. farebne casopisy, plysovy medvedik, sponky, vreckovky. taky obycajny kut s celkom obycajnymi vecami. chvilku sama, potom nie. surovo oklamana. nenavidim, ked mi niekto klame do oci. niektore veci sa naozaj nedeju same. takze sorry, ale dovera je v haji. nemam na tom podiel. ale potom sa v tom nepitvajme. uz som skoncila. nemam silu, energiu, cas ani ochotu. odchadzam. niekam, kde ma beru aspon trosku vazne. skola, popoludnajsie ticho, vsetci vyskusani. hladame sa. a potom sa dohodneme, ako ludia, normalne, i so smiechom, tak to bolo fajn. niekedy zapochybujem, ci to tak bude. pochybujem a verim. proste ja. odchadzam, sama sa prechadzam, obchody, namestia, stromy. v taske par obycajnych veci. knih. a modry kostolik, trosku srdcovka, kazdy mame svoje - miesta, kuty, osobne a nevysvetlitelne. vraciam sa. k sebe i do seba. este si nieco precitam. o muzovi, ktory sadil stromy. paci sa mi to. velmi. dokaz, ze mali ludia a ich male skutky zmenia svet. stavam sa hladacom zmyslu. snad ho mal aj tento den. idem spat a verim.