.dobre

dobre. ked je cloveku v dusi, ked nic viac nepotrebuje, iba seba, iba to, co ma v sebe. pol siedmej, vecer, poloprazdna elektricka po poloprazdnom dni, niekedy aj take treba. precitala som par stran z odbornej knihy a par stran z novorocneho planu. idem si tichym centrom, pokoj, vysvietene domy a vsade len pariky. vobec mi to neprekaza, uz ma nic netrapi. tomu sa vraj hovori pokoj. klopkanie cudzich opatkov po dlazbe, tak krasne nerovnomernej, moje cizmy su celkom tiche. vo vrecku mobil, sledujem ludi a chvilku necitim cas. hovori sa, ze lieci rany a dava sancu zabudaniu. neviem teda, ci zabudnut nan je to spravne riesenie. mozno nie, ale tu a teraz... prechadzam okolo drahych restauracii, dokonaly dizajn, dokonala architektura, zladenie. nase i cudzokrajne. ludia, zase len v paroch, za stolmi, v extra pohodlnych sedackach. v okamihu ma laka sushi, len tak, skusit, mozno raz, mozno s niekym, alebo aj nie. lakaju ma nezname veci. a nachadzam odvahu skusat. mozno je to cas rastu, ze stracame strachy. vraj rastiem, povedali mi. psychoanalytik, psycholog, filozof. vraj ano, tak verim. dostala som krasnu oranzovu mikinu, slnecnej farby, nadherne makko neznu, s kapucnou na hlavu a vreckami, tak sympaticky sadla. vraj za vysvedcenie. nijake uz nedostavam. len plnim prazdne stvorceky v sivej knizke. no je to z lasky, aj keby som prepadavala, aj tak dostanem, viem to. a kupila som si, tiez. s lienkou. na letne dni, prehodit okolo pliec, aby vecer zahriala, ked zapadne slnko. kapucini. posledna zastavka dna. vecer pred popolcovou stredou. modlim sa za ludi a plany. a snazim sa pustit to z ruk. do lepsich. preto to robim. iba preto.