moja mala sukromna schizofrenia.pytam sa. seba. nielen. obcas. a obcas stale. napriklad aj dnes. dnes ma dvadsatstyri hodin. ako vcera a zajtra. z nich som venovala/venujem mozno sestnast tomu, co v zivote podla nalady a mnozstva sil nazyvam ironicky karierou alebo neironicky laskou. kariera. laska. dva v jednom, ako kava s cukrom alebo mliekom, na ktoru sa (ne)systematicky ucim. a pytam sa, ci take dva v jednom vobec moze byt. a ak ano, tak... robim dobre? stojim pred vahami. na jednej miske su same otazky. je toto zivot? neunika mi nahodou vsetko pomedzi prsty? nestracam vsetko? a vsetkych? naco to vsetko robim? na druhej strane nezny, ale isty hlasok. nic ine neviem. vsetko ma to uzasne fascinuje, bavi a naplna. co ak je toto moja cesta? co ak je prave toto jedina vec, ktora ma v mojom zivote skutocny zmysel? co ak je naozaj jedina? pre mna. hladim na vahy a napriek vsetkemu mam v sebe omrvinky pokoja. nadeje. co bude casom, neviem. viem len, ze teraz zaklopim notebook, otvorim tristopatdesiatstranove skripta z anesteziologie, zacnem podciarkovat, zajtra rano vstanem, pojdem do skoly, aj pozajtra a piatkove popoludnie venujem vedeckej praci. neviem, ci robim dobre. po jedinom tuzim. aby to bolo pozehnane. viac laska ako kariera. vzdy to tak bolo. aj bude. budem bojovat. o kazde pierko ci zrnko piesku na druhu misku vah. viem, o com hovorim. viem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára