.nnn

neskora nedela. noc. slnko spi, kusy tmy su definitivne zliate po zemi. dni sa predlzuju, menej casto prichadzam za tmy. vlak meskal takmer hodinu, stal kdesi na zaciatku svojej cesty, mozno v tretine. nadavala som. a popri tom mi napadlo, ci nie sme taki isti. ci nestojime. a kde stojime. ci mame len prestavku na dlan plnu krystalovej vody z priezracneho krcaha nadeje. alebo len bezradne stojime pri bludnom kameni vediac, ze ist sa musi a tusiac, ze kazda cesta moze/bude znamenat zabludenie. alebo sa nam nechce dalej kracat, alebo nevladzeme, pretoze bludnych kamenov, ostrych skal a pustneho prachu bolo az prilis. a tak sa radsej vozime na pokazenych vlakoch hadzuc nan svoje vlastne viny. travim minule dni. stale, este stale. a ked zabudnem a odlozim do priecinka precitana posta, najde sa niekto, kto ich odtial vytiahne, aby sa opat spytal, ako bolo. menim plany, na leto, co zacne, ked skonci skola a bude sa dat sediet na zemi. v hlave mam strohy plan, leto rozratane na dni. a este stale sa tesim. dokedy asi, netusim. budem byvat vo vlastnom domove, skolu spojim s pracou ako nutne so chcenym. a mozno skusim zapadne cesty, mozno siestykrat leto na studenej orave, mozno budem niekde inde. branim sa planovaniu. v hlupom strachu, ze nic nevyjde. neiste ja. s otazkami na tisice bez odpovedi a otaznikov. ci je single sloboda ziskom alebo stratou. ci sme schopni vytvorit lepsi svet. a ci vobec existuje hranica medzi svetlom, tmou a nadejou.
°°°°
vytvaram si svetielka obycajnych dni. nakupy, konferencie, omsa, zmrzlina. alebo stare ulicky stareho mesta vydlazdene nerovnomernymi kockami. alebo desiatok, slnko a teply den, jarna burka. a cokolvek, co sa pripletie pod nohy. cim viac sa naucime hladat zmysel malych veci vo velkom svete, tym blizsie k nam bude byvat priezracny pocit stastia uz davno kupeny obetou zivota. s dokazom, ze kazda ina cesta vedie k tme zijem pod jednou strechou. nemotam tisic veci. skladam ich ako mozaiku, pre ktoru kazdy strateny kamienok znamena stratu zmyslu. pojdem spat, sama v prazdnej izbe. objimem vankus a nebudem viac dufat. do rana. a potom ano, na plny plyn. kym dycham, dufam.
°°°°
viem, ze merat vzdialenost je lahke. napriklad smutkom, radostou, nadejou. a vsetkymi momentami ludskych ciest, ktore stoja za to, aby sme v ne verili. a aby sme s nimi ratali. ako dieta, na farebnych gulockach preratavajuce straty a nalezy. sme v pluse. mozno. alebo o to len z poslednych sil bojujeme.