.osameli bezci

putame sa k ludom. alebo nas k nim puta zivot, nahoda, osud. Boh. sme sputani k sebe navzajom a sucasne je kazdy az prilis sam. nie je jedno, ci s niekym stravim tri noci alebo tri roky, ci by spomienky zaplnili tri stranky alebo tri knihy. nie je jedno, ci nasi najlepsi priatelia ziju od nas pat metrov alebo pattisic kilometrov. ako lahko sa clovek nauci mysliet v inych casovych pasmach... ale je celkom jedno, za ake povazujeme svoje vztahy a svojich od/priputanych ludi. lebo raz pride cas, ked sa budem hladat niekoho, s kym by som sa opila noc po prvej profesionalnej smrti pod vlastnymi rukami. alebo ked budu mury prazdneho bytu prilis labilne na to, aby nespadli a budu pritom len obrazom duse. a vtedy mozno budu nablizku nasi "zbytocni" priatelia. takze je jedno, aki su ludia, ktori nosia druhy kruh mojich put. kym prvy mam na vlastnom zapasti. lavom. pytas sa ma, v co verim. v Boha, zazraky, sny a spravodlivost. a v to, ze vsetko ma zmysel. aj puta, osamele maratony, cudzie rozchody a vlastne samoty. a este verim v slobodu a v to, ze nasilie, nenavist, vrazdy, urazky, dokonca aj utrpenie a smrt sa daju prekonat. Dobrom.