.siet

viem, ze darovat je viac ako prijat, ale... za kazdou vetou namiesto bodky napisat "ale" s ciarkou pred nim neznamena byt vecnym oponentom a rebelom len pre image. niekedy to znamena len prostu ludsku nespokojnost, nervozitu sameho zo seba alebo tuzbu mat aspon par desiatok sekund pokoj. som doma cele tri dni, od rana do rana a celkom ma to tesi. na druhej strane viem, ze som uplny bezdomovec, existujuci na cestach medzi miestami a a b. a majuci v nich iba prechodne stany, miesta sice poludstene, ale postradajuce ducha domova. len namiesto cuca zijem z nadeje. ze bude inak. a mozno aj lepsie. ze raz bude vlastny domov, vlastne teplo a skrysa spomienok, vlastne salky, periny a vesiaky, na parapetoch kvety a v skrini ukryta vaza na zive kvety. a mat tento domov v podstate kdekolvek, najst par metrov stvorcovych, spoznat ich ako lasku na prvy pohlad a vidiet na prazdnej ploche domov. alebo mat niekoho, kto ten domov najde, kto uvidi, kde bude stat vaza, miska na susene jablka, tajny sklad spomienok a zasobaren nadeje. zatial vsak...
°°°°°°
kazdy mame kotvy, ktore nas putaju k miestam, ktore nevieme opustit. ironiou je, ze by sme aj chceli. lenze mame kotvy, hrube lana, ktore nevieme roztrhnut. alebo vobec nechceme. mame ludi, miesta, spomienky, mesta oznacene zazitkami, ktorych nie sme ochotni sa vzdat, lebo sa obavame strat. a necudujeme sa sami sebe. lana, ktore naoko vytvaraju zachrannu siet, hustu a pruznu, odolnu voci vsetkej bolesti, smutku a strachu. lenze niekedy len tak vyzera a v skutocnosti sa rozpada ako jesenne listie, ked poslednykrat zaprsi pred snehom, alebo ako posledne snehove vlocky v plnom prude jari. a my, hlupaci, to nevieme rozlisit. nevieme, akych sieti sa drzime a k akym miestam sa putame. putame, lebo ich milujeme. ludi, miesta, iskry stastia, ktore v zanikli v momente svojho vzniku a my ich napriek tomu hladame. lebo sme iracionalni hlupaci, blazni, ktori zivot naviazu na labilne siete, ktore nevydrzia silnejsi vietor. nieto este bolest, smutok alebo obycajne straty, ked sa odpajame a nechceme. alebo sa niekto odpaja od nas a my sa lucime objatim, kvetom a tajnymi slzami o polnoci v prazdnej izbe. nikdy nevieme, ake su tie nase siete, kto je najsilnejsou kotvou a najpevnejsim lanom. sila slabych a slabost silnych. sme prilis obmedzeni, aby sme rozlisili jedno od druheho. a preto zijeme tak, ako zijeme. vo svojich svetoch, do ktorych obcas pustame nespravnych ludi. a spravni su akosi prilis daleko.
°°°°°°
a po veceroch, ked je ticho a tma, otvarame svoje osobne postove schranky a vysypame z nich to, co zostalo z minulych dni. so strachom, ci tam bude svadobne oznamenie alebo list na rozlucky, reklamne letaky alebo nieco strasne dolezite a bojime sa, ze nerozozname, co je co. alebo ze to vsetko znovu zatvorime do schranky na dalsi tichy a prazdny vecer. lebo sme ludia. vsetci. snazime sa ukoncit neukoncitelne a neskoncit konecne. a nikto nam nema odvahu povedat, kde robime chyby. lebo ani my to nerobime. a potom sa cudujeme, ze nemame domovy, siete a prazdne schranky. zufalo chceme zit. nemame s kym. a sami sa trosku bojime.