.nebojte sa!

stahujem si tri filmy. bude vikend a v telke opat nic nepojde. budem sama a svojim sposobom sa na to tesim. vedela by som si predstavit nedelne popoludnie aj inak, mozno bude teplo a ja by som tuzila vidiet sandberg. alebo bude burka a vietor, ale v kine by bolo teplo, pritmie a makko. kazdy mame svoje tuzby, ktore tajime, aj pred najblizsimi. lebo aspon pred nimi sa snazime zakryt, ze sme nestastni, smutni a prazdni. mame v sebe akesi obranne mechanizmy, ale viac ako seba chranime ludi, na ktorych nam zalezi. a potom takmer cudzim muzom rozpravame o strachu a bolesti, aby sme si pripravili niekoho, s kym mozeme zdielat radost. lebo idu ruka v ruke a ak niekoho ochranime pred svojou bolestou, zaroven mu tym branime prezit kusok vlastnej radosti. vraciam sa k chvilam, ked som bola stastna. tesim sa na fotky, nech budu akekolvek, karcinoidny syndrom, z lyzovacky alebo stresu, ale v konecnom dosledku hlavne zo stastia. v tom momente potrebujem niecie narucie, jeho ticho a pusu na obe lica. muzske je o kus stabilnejsie, takze som vlastne rada, ze som sama. kazde minus nesie so sebou plusy, za kazdou bolestou je kusok stastia. alebo aspon osobneho rastu.

v sobotu zacina plamienok. presne o tom, o bolesti, radosti a raste. tesim sa, pretoze potrebujem nove vyzvy, potrebujem plakat nad novymi stratami a jasat z vlastnych vitazstiev. bude to zivot podla ivana. ale hlavne podla srdca. zivot povazujem za vyzvu, za sancu nieco zmenit. alebo aspon dufat, ze sa to da.

budi nas jarne svitanie. vzduch vonia jarou, snehy sa topia asi aj hore, kvitnu kvety a stromy. ludia v tomto case vraj ozivaju, mozno je to teplom, slnkom, ale asi najviac zmrtvychvstanim. este sme v oktave, necham mraz prechadzat po chrbte, tak, ako na bielu sobotu vecer. pokoj vam, ja som to. odpoveda sa tusim nebojte sa! a ja opat spominam na jana pavla. lebo niektore asociacie prerazia aj tu najslavnostnejsiu liturgiu. hovoril nebojte sa!, tisickrat, ako hlas volajuceho na pusti, ktory sa odraza od piesku v nadeji, ze najde cloveka. bojim sa. o seba, o ludi, ktorych milujem, o svet, bojim sa vlastnych strat, bolesti. bojim sa pravdy, ze smutok by prevazil. netajim to, aspon pred sebou nie. vidim, kolko veci o mne nevedia ti, ktori by si to najviac narokovali. ale moze si clovek narokovat pravdu? uprimnost, nadej a cas? rovnako nie, nie ako si neprida ani okamih casu ci blizkosti. pocujem to jeho nebojte sa!, v jasnej polstine. a vidim aj obrazok, ktory mi dal poliak na poslednej navsteve velkeho poliaka v bratislave. tiez je v polstine, lebo pahorky sa mozu zatriast a vrchy odstupit, ale moja laska neodstupi od teba. parafrazujem, iba to, co si pamatam z polskeho citatu. po polsky je milost laska. diskrepancia so slovenskym prekladom mi nevadi, mnohe veci su dolezite, ale niektore este dolezitejsie.

***

Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba, zmluva môjho mieru sa neotrasie, hovorí Pán. (iz54,10)

***

.kratko

Nech je život akokoľvek zlý, vždy jestvuje niečo, čo môžete robiť a dosiahnuť v tom úspech. Kým je život, ostáva nádej. (Stephen Hawking)

.triest

ano, svetielkujeme. ten samotarsky citat citam znovu a znovu. nosime na sebe kusky cudzich dusi, vlastnych platonickych lasok a osudovych vztahov nasich najlepsich priatelov. lepia sa na nas duse cudzich milencov a nasich snov spred par rokov. dospievame, sme - cim viac nudni, tym menej stastni. spontanni sme uz len vtedy, ked nas nik nevidi, ked sedime v kuchyni doma, kde sa netreba na nic hrat. alebo vecer po uspesnom dni, po pohari sampanskeho a mozno dvoch, ked vyprchavaju endorfiny a my sme vtedy na chvilku slobodni. stracame vlastnu flexibilitu, tuzime po vlastnych bytoch a dvojposteliach aj za cenu, ze polovica ostane prazdna. svetielka, tie male modre svetielka, nam osvecuju noci. blikaju nadranom do tmy izby priamo pod strechou - a nenechaju nam zabudnut ani v noci. namiesto toho si do snov hadzeme platonicke lasky dufajuc, ze sa nam v nich mihnu. aspon ako vedlajsie postavy, ako celkom nepodstatne charaktery, ku ktorym sa moze otocit dej. snivame a potom najviac zo vsetkeho tuzime po precitnuti. zobudzame sa na to, ako sa velmi tuzime zobudit. mozno len kvoli otazke v svedstine alebo pre nieco ovela dolezitejsie, pre podvedomu tuzbu presunut blizkost aspon do par sekund reality. a ked raz najdeme par sekund pocas narocneho dna, ked v plastovom pohari stupaju velke priehladne bublinky - a vieme spolu mlcat, stotiny i sekundy - a je to strasne fajn, tak vtedy tuzime, aby nas zivot mal soundtrack. s obcasnym dramatickym mlcanim a tichom naplnenym laskou. je tazke zit scenar, ktory nepiseme. sloboda je rozhodnutie nezit scenar, ale zivot. aj za cenu toho, ze budeme samotari v nemom filme bez hudby.

***

citam po sebe a akosi stracam formu. myslienky netecu ako rieka v sirokom pokojnom koryte. skacu ako kvapky vody, triestiace sa na skalach, ako ladopady, ktore sa prave teraz topia, ako kocky ladu, ktore rozbijeme kovovou lyzickou a ako pramen, ktory nema cestu a takmer ani smer. mozno je to minus, ze stracam schopnosti a ochotu byt nad vecou. alebo plus - ze co zijem, citim. a co citim, pisem. nezapadam do liturgickeho kalendara. ani do rocneho obdobia. pisem oktobrove slova v strede aprila. no a? niekedy je tazke najst rovnovahu medzi tuzbou, rezignaciou a odvahou.

.wow

Když se s někým rozejdete, tak u toho člověka necháte kus duše a ta bolest tady, to je jak vám ta duše chybí, jak bloudí, jak je u někoho jinýho. Ona se vám pak vrátí, ale to trvá dlouho. Někdy ty kousky duše vidím na lidech jako takový malý modrý světýlka, kousky duší lidí, který vás měli rádi a už nemaj. Všichni na sobě máme spoustu světýlek.
(Samotáři)

niekedy je fajn precitat si nieco taketo. a kludne aj napisat dva blogy denne. lebo aj ked je Velky tyzden, zacina jar a vonku je cez dvadsat stupnov, existuje smutok. mozno nie napriek tomu, ale prave preto.

.nadej

pisem list pre m.j. iba preto, ze neznasam zivot v polopravde. uprimny. pisem ho hodinu, v byte je ticho, len pes pije vodu z nerezovej misky a vrati sa lahnut si ku mne. aj si poplacem. tak, ako sa to da iba v prazdnom byte, nad sukromnym uspechom a sukromnymi padmi. pisem zo srdca, pisem o unave, o pochybnostiach, neznasani a buducnosti. nalievam cisteho vina. viac sebe ako plamienku. ulava, aj ked sa cenu este neviem coho, mozno stratim moj stary kredit, alebo ktoviecoeste. dostavam odpoved, ze vsetko je ok a nic odomna necakaju. mozno len dufaju, ktovie. ja nie.

neviem, podla coho sa rozhodovat. ci podla pocitu naplnenia, ci podla nadeje, miesta ci rozumu. skusim najst prienik, bod, kedy sa vsetky dolezite veci stretnu a nedolezite odklonia. ako na velkych zeleznicnych staniciach, kde aj kolaje bez nastupistia maju vlastne cisla.

pise mi v., s umyslom, ktory ani netusim. podvedome robi veci horsimi, ako su. tazsimi. uz cas a sposob nasho poznania sa nie je dobrym vychodiskom. netusi, ze nie je az tak tazke vycitat medzi riadkami, na koho som zaposobila. pani docentka v tom momente vobec nie je dolezita. viem o faktoch, ktore nas rozdeluju a spajaju, ktore nas mozu rozdelit a spojit definitivne. je vo hviezdach, ci vobec ma zmysel dotykat sa tychto tem, rozpravat o osobnych stretnutiach, pisat si maily na vymyslene adresy a dufat, ze sa nevratia. nie je davno ten cas, ked som priam bytostne potrebovala jeho a flasu cerveneho. vtedy to bolo viac o bolesti, teraz je viac nadeje a naplnenia. nikdy by som neverila v silu maleho uspechu.

pise mi e.z. a vola l.k., len chvilku pokecame, lebo na skusku pojdem inokedy. a sama. precitam dve velke modre knihy a s pocitom dufania pojdem. ako uz velakrat predtym. dalsich uz tak vela nebude. nieco z toho mi bude aj chybat.

pri pohari vina vytycime vzdialene horizonty. mimo akademickej pody, pri pohari vina, mozno, netusim. co bude - mam len nadej, ze toto ma moze aj naplnit. a viem, ze zranenia sa aj tak vzdy nakoniec zahoja.

.stastna

ano, staci mi malo. tretie miesto na konferencii. sice som nemala fanklub. ale sama som tiez nebola. mam v sebe vsetok ten stres, zodpovednost za zmysel vlastnej snahy a celkom obycajnu tremu. a za sebou desenzibilizacnu liecbu, ktora mala uspech. prof. ma potlapka po pleci, niekolkokrat. ze to bolo excelentne. s v. pri keksoch a mineralke preberame vedu a zivot, a. je stale nablizku - v strese, rovnako, ako ja. p. lieta hore-dolu, ale stale je v zakulisi. j.s. ma oslovuje maria, potrasie rukou a chvilku kecame k teme. aj ked mam uz vypnuty mozog. uzivam si endorfiny. je to tak, ako mi slubovali. vecer mi dekan trasie rukou a odovzdava diplom, odchadzame na catering a vsetci si navzajom gratulujeme. este spolocna fotka patologickej uderky:) - usmievame sa, pretoze sme prevalcovali takmer vsetko, co sa dalo. p. mi odovzdava gratulaciu od dvoch sefov. ze su na mna hrdi. ruky sa mi trasu viac ako na obed a citim vlastny pulz, ale som stastna. pripijame si sampanskym, na balkone plnime zaludky (od rana nalacno, priatelia) a rozpravame sa ako stari znami. asi sme nasli tajomstvo svojho uspechu. robime vedu pre zabavu. presne tak. bavi nas to. bavime sa. a myslienka na zaver - dnes to bol divny den. endorfiny+adrenalin+kortizol+glukoza+alkohol. co to da dohromady? predsa opiaty :)

***

dakujem ti, Pane, ze sa veci diali tak, ako sa diali. dakujem, ze si mi ukazal, ze ma zmysel robit veci navyse, dufat a prekonavat prekazky. a seba. dakujem ti za vsetkych, ktori stali za tym pocitom. pozehnaj ich zivoty a chran ich, ukaz im svoju tvar a daj silu robit to, co ma zmysel.

.nadej

volby nam dali nadej. mnohi ukazali vlastnu tvar. a vlastne pseudosvedomie, ktore bez zbytku skryje vsetko pokrytectvo a falos. za nimi ostava spalena zem a pomyleni ludia. lebo pokora sa dnes nenosi, dnes sa nehovori bezne prepacte, mylil som sa. zmenme to. kdeze, radsej sa/ich ponechame v omyle, ako by sme mali uznat vlastnu vinu. umyvaju si ruky ako pilat a mozno si ani neuvedomuju, ako to zapada do stvrtej postnej nedele. nikodemovi bolo v noci vysvetlene, co v zivote je podstatne. tak preco to, do kelu, nevieme my? preco si nasi spinia ruky vlastnym pokrytectvom? je mi smutno, lebo kolektivna vina. na facebook si pisem o dva tyzdne volime zmenu, priatelia. dufam, ze sa niekto pripoji. ze na cele bude raz zena sice s chybami, ale so srdcom, vzdelana a mila, so spravnym chlapom po boku - a ze to pochopia aj ludia, ze pridu, ze ikstykrat ukazu, ze za dolezite veci sa opati bojovat, ze demokracia je pozehnanim a ze buducnost tvorime v sucasnosti. verim viac svedomiu ako spisskemu vikarovi. mozno sa tym priecim sama neviem comu, ale aspon robim nieco, za cim si stojim. sme detmi novembra. mame v sebe cosi, co nam tlaci slzy do oci v povolebnu nedelu rano. mame v sebe neslobodu, ktoru si sice nepamatame, ale dycha v nas. a mame v sebe podvedomy strach, ze by sa mohla vratit. neviem, ci nas je vela, skor nie ako ano. chceme zmenit veci. za cenu chyb a sklamani. preto volim ako volim.

baska ma v naruci trojdnoveho damiana, po boku asi spravneho chlapa a ja par stastnych fotiek v mailovej schranke. tesia ma deti mojich znamych. lebo su znamenim, ze aj tak sa to da. sme takmer rovesnicky. moje biologicke hodiny obcas divoko zazvonia. potom sa stratia v preplnenych strankach diara, v zozname skusok, v dvoch policiach knih, vo vede, ku ktorej hladam cestu a vo viere v lepsi svet.

obcas sa modlim za spravneho muza. nie stale a nie az tak casto. lebo neviem, ci tym nieco zmenim. hladam muzske - a lepsie:) - vydanie seba. hladam kompatibilnost v troch bodoch, viera, povolanie a nezavislost. mozno najdem, mozno nie. nesmieme sa pokladat za prilis dolezitych na sklamanie. nemam pravo na privilegium, nemam pravo na stastie a nemam pravo ani na lasku. nehladam, ako ludia zvyknu hladat. lebo dobre veci - a snad aj ludia, spravy a rozhodnutia - prichadzaju, ked sme na ne v hlbke pripraveni. nemusime si to uvedomovat. musime iba zit. hladajuc zmysel strat. viac, ako nad vlastnou bolestou a samotou by sme mali uvazovat o neunavnom boji za lepsi svet.

.otazkovo

kocovny zivot ma zavial domov. na plne dva dni a este kusky z dvoch. niekedy aj malo staci. torta z dvadsatstvorky aj dvadsatpatky je uz davno zjedena. na facebooku par gratulacii od par znamych, ktori si vsimli ikonku vpravo v strede. nenahovaram si, ze by som pre niekoho mala byt dolezita. preco by aj. je mi z toho celeho nanic, ale nic nemozem zmenit. neverim, ze keby som bola medzi inymi ludmi, nieco by sa zmenilo. z neznamych dovodov (alebo momentu citlivosti) som napisala t. osobny mail. niekedy to lutujem, ale teraz nie. niektore veci by mal vediet, aby neocakaval nieco nemozne. a este som napisala b. je dost daleko na to, aby sa ma to dotklo a dost blizko na to, aby ma to vsetko trapilo. to mam za to, aku mam povahu. ze nedokazem ignorovat svet a ludi okolo seba. asi preto ma fascinuje spiritualita nelhostejnosti. chystam sa, ze este raz pojdem na spoved k tomu kapucinovi. jednak ho chcem otestovat, ci jeho lucidne myslenie bola nahoda alebo pravidlo. vedel, o com som hovorila. pochopil, ze zit s neodpustenim sa neda. fakt neda. dam mu dalsiu otazku. este tazsiu. co robit, aby bolest nebola nastrojom deformacie, ale rastu. nezbavim sa jej, pretoze sa nezbavim esencie vlastnej duse. nebola by som dobrym obchodnikom. a s vlastnou dusou neobchodujem. ani ju nevymenim za bezbrehe pohodlie ludi s heslom don´t worry, be happy. neviem to a ani nechcem vediet. e. sa ma kedykolvek vypytuje na nazor. potom sa spyta niekoho presne opacneho. nemam rada sutaz nazorov a burzu rozhodnuti. pretoze neexistuje spravnost ako konstantna velicina. mozeme len dufat, ze sa rozhodujeme spravne, ale nikdy sa nedozvieme, ci veci nemohli dopadnut este inak. nezapadam do tohto sveta. som nan prilis slobodna, prilis zodpovedna a prilis krehka. aj ked neviem, ci toto o mne niekto vie. ze sa pytam, ci existuje osudova laska, osudovi muzi a osudove sklamanie. a ci po osudovom budeme schopni vyuzit dalsie sance. ci nejake pridu a ci nebudeme prilis zraneni, zradeni a sklamani. sklamanie moze byt cestou ku koncu alebo k rastu. to bude dalsia otazka, ktoru polozim. uz len raz, pretoze ludom az tak velmi neverim. a ani sebe velmi nie. ludia chcu zit vo vzduchoprazdne. a ani netusia, v akej sialenosti by zomierali.

.skratka

mam napisanu svocku. uz styri dni. a v schranke tri maily s par slovami vcetne gratulujem. zacinam v kutiku duse verit, ze mozno je aspon trochu dobra. mam strach, lebo sa poznam, sucasne vsak dufam, ze kazde hranice sa daju posunut a kazda priepast sa da prekrocit. budem mat dvadsatstyri a nasi dvadsatpat. tesim sa, ze som doma. po dvoch tyzdnoch. kaslem na dazd, na vsetku tu nedostojnost, pretoze mozno mi bude chvilku dobre. mala okruhla kyticka a papier so zltymi kvietkami. ruzove lupienky a srdieckovy privesok. je siesteho marca. kvitnu snezienky, zazila som jednu z mala dobrych spovedi. o zradach, neodpusteniach, o bolesti a dovere v zivot sam. zacina jar. aj ked uz druhy den v kuse prsi. hovori to o vela veciach. o nas.

.bez zmyslu

nerobim nic. uz neviemkolky den po sebe. mozno je to jarna unava vo februari zasypanom snehom, mozno larvovana depresia alebo len obycajny smutok nad jednym mizernym zivotom. skola nanic. jeden den zachranim logickym a slusnym argumentom cely kruzok, potom nehovorim, aj ked mam co povedat, pretoze nemam pocit, ze by to niekoho zaujimalo. oslovilo. snazim si zratat plusy a minusy. stale som v minuse. uz dlho. pat rokov je prilis. za ten cas sa z planovaneho dietata stane osobnost. co sa stalo z nas? alebo - adresne - co sa stalo zo mna? neviem, co so mnou robi vsetka ta rutina, bolest, smutok, kazde premahanie... co s nami robi kazdodenna frustracia. kazda z tychto veci ma v sebe potencial byt nastrojom rastu. ale nie je to uz prilis? nestali sa nastrojmi deformacie, vecami, ktore nas dozenu do kuta a zbavia vlastnej vole? malo sa usmievam. malo sa tesim. som malo stastna. neviem, ci to bolo niekedy tak zle ako teraz. zle casy nie su nijakou vynimkou. vtedy, ked vidime za nimi tie lepsie. teraz nevidim. neviem, co mam robit. preco si vyberam odbor, ktory si vyberam. nedokazem odlisit, co chcem a kvoli komu to chcem. obavam sa zlych rozhodnuti viac, ako toho, ze nestihnem svocku a neobhajim diplomovku. neviem, co robim na tejto skole, neviem, co robim v bratislave a ci som tu spravne. potrebovala by som potvrdenie, ze veci, ktore robim, maju zmysel. citam knihu, ako Boh moze zmenit nazor. jedna z mala americkych, ktora ma co povedat mne konkretne. mozno ma zmysel pust pre mna ako pre izraelsky narod, ktory nou bludil styridsat rokov. je to uz dlho, sucho a smutno. preco sa musi zvysovat moja frustracna tolerancia takymto sposobom? uz som ticho. pocuvam rieku zivota. su aspon trosku k veci.

Vládca, vrchmi môže hýbať

môj Boh je najmocnejší, má moc zachrániť nás

Víťaz, pôvod večnej spásy

porazil smrť, z hrobu vstal, Ježiš víťazne vstal

.nostalgicky

pocuvam rieku zivota. neopustis. asi dve chvaly sa ku mne aspon priblizili. dotknut sa, na to asi nemali ;), ale aspon sa obtreli o usi. a zvladam ich pocuvat aj parkrat po sebe. zacina semester. letny, aj ked leto je este poriadne daleko. vonku je vraj ladoven, povedal m. a ja tomu verim. obleciem si lyziarsku bundu a cizmy. e. spravila na internu na a. sebavedomie v nebi, strasne nespravodlivy zivot a jej istota, ze vela vie. aj ked priznanie, ze viem malo, je mozno schodikom k pokornemu zitiu. zvalme to teda na moju pseudozavist, je to jednoduchsie ako uznat vlastne limity. deju sa nam nespravodlivosti a nevieme, co s tym. nevieme, co s miznucimi spomienkami, co s beznadejou, bolestou a casom, ktory bezi prilis rychlo. mozno pojdem pozriet z. nikto netusi, co ma to stoji. pretoze nikto nechape, ze mam socialnu fobiu, strach a tolko sukromnych smutkov. vraj vyzeram silna. ako to je v skutocnosti, nik netusi. pretoze odpoved by moj obraz vylepsit nemohla. zvlastne. tak zvlastne ako tento naopak sa tociaci svet. ako to, ze k zabave nepotrebujem marisku, ku gastro midazolam a po tom vsetkom si vyberiem vesele farebne okuliare. o par dni je valentin, o chvilku budu snezienky, po nich jar a moja dvadsatstvorka. neviem, o com ma zmysel pisat. mozno o tom, ze snad raz najdem odvahu ist do kina sama, ze raz bude aj lepsie a ze veci, v ktorych zmysel neverime, nejaky maju. mozno byt skeptikom nie je hriech, ale sposob, ako sa vyrovnat s nespravodlivostou, ktora nam rozkrada idealy. niekedy prosim o schopnost zabudat. na to, ked som pocula vlastny hlas cas smrti devat neviemkolko, ked som na vlastne oci videla, ako sa da bojovat a aj tak prehrat v boji o zivot, ked som citila, ze mrtve telo je mrtve a teda studene, ked som odhodila rukavice a zazila, ze to nie je len teatralne gesto z filmov, ked sme boli v ambulancii piati a z toho jeden mrtvy, aj ked mal len dvadsatstyri tyzdnov. viem o vsetkom mlcat, ale potrebovala by som presny opak. mam kvanta zazitkov a mozno skutocne maju zostat iba vo mne. mozno som mala robit management, IT alebo jazyky. mala by som lahsi zivot. ale neodvazim sa odpovedat na otazku, ci aj stastnejsi.

.toto

neviem, odkial zacat. nikdy to neviem. pretoze prve slova su dolezite a sucasne nic nehovoria. mam prazdniny. oddnes. od 27.januara 2009. 8., 16., 27. hladam v tom paralely, nejaku logicku suvislost. ako nit, ktorou sa da vratit naspat z labyrintu bez vychodu. osem otazok. osem tyzdnov. vys. metody v kardiologii, absces a gangrena pluc, CHRI, difdg synkopy, ICHS, anemicky syndrom, poruchy dynamiky a struktury myslenia, depresivne stavy. mesiac zivota, ktory mi zobral aspon pat rokov. som stastna, vdacna, k smrti unavena.

***

chvaly hned po nespravodlivom vyhadzove. my tu iba skladame aparaturu a vy sa teda modlite. je mi strasne smutno. chcela som, aby zmizli vsetci pokrytci, aby skoncili vsetky tie prazdne chvaly, aby i. prestal hrat celkom mimo rytmu a aby uz konecne bolo ticho. lebo chvaly nie su o tom. chvalim ta za to, ze nam nedavas to, co ziadame. ze dovolis, aby sa na nas diali nespravodlivosti, ze nas nechranis pred bolestou a nespravodlivostou, ze sa divas na nas hnev, utrpenie a ze si aj tak stale tu. toto este nedokazem. ktovie, ci tam roz dospejem. a ci to je vobec spravne. po vsetkom, co sa mi stalo, som mala pocit, ze toto si nechcel. ze si bol na mojej strane, ze toto nemalo byt nejakym skolskym vyucovanim ci kurzom pokory. ze si bol mozno sklamany z veci, ktore sa nam deju, mozno to aj teba bolelo. ja fakt neviem, potacam sa niekde medzi strachom vobec hovorit o pocite, ktory z teba mam a nadejou, ze veci su naozaj tak, ako citim. mozno som opovazliva. lenze pre mna je risk viac ako iste pohodlie.

***

budem robit na svojej vedeckej praci, mozno pojdem nakupovat. mam tajnu tuzbu ist do kina. v pritmi nechat bezat pribeh na velkom platne. mozno pojdem sama. dufam, ze na to budem mat raz odvahu.

zatial koncim. necham myslienky volne bezat.

***

v houseovi ma zaujala jedna myslienka. pri americkych serialoch sa to nestava casto, ale... viac, ako o nadej sa modlim o silu. ma to cosi do seba. je na case, aby som sa modlila, aby som isla na spoved, aby som citala, dufala. hladala a nasla. ked ja vobec neviem, co. a preco...

.white

ano, tak to vyslo. piatok sestnasteho. stres az do druhej, palba logickych otazok a potom par slov o tom, ze bude pekna statnica. bodaj by, pan docent. som stastna. az sa mi nechce pisat a uz vobec nie ucit sa nieco dalsie. par slov cez pol sveta, aspon niekto mi rozumie, o tom, ze zivot uz nie je tutuli, ze je tvrdy a boli. a o dievcatku, o statistike. medzi recou o smutku a ja rozumiem. v sobotu peto online. ze mu je do placu rovnako, ako mne v piatok rano. psychoterapia na dialku. potom dufanie a desiatok v pondelok rano. jemu to vyslo, aj s., vecer mi vola, deli sa o radost, lebo frajera ma daleko a ostatni nespravili. zistujem, ze vztahy niekedy nepotrebuju cas ani blizkost. staci spolocne dufanie, bolest a otazky. pes sa mi mota pod nohami, obtiera sa o cierne teplaky a brani sa, ked ho rusim v spanku. spaja nas vyse desat rokov spolocneho zivota. budem pokracovat v uceni. pojdem dalej, pojdem az tak daleko, kam sa bude dat. vo stvrtok zacina dalsi plamienok. zelam a ziarlim. v utorok mam skusku. vsetko je tak strasne obycajne a tak strasne krehke. letiace prec. desim sa konca tyzdna, konca vikendu, narodenin. desim sa veci, ktore stracam a prehliadam. mozno sme vsetci iba strasne nestastni. aj ked nam nechyba domov a znamky v indexoch. hladat zmysel je tazka uloha.

.black

prvy vyhadzov zo skusky, strasne nespravodlivy, fraska, aku som este nezazila. dakujem, prof. g., dali ste mi lekciu do zivota. ze nezalezi na tom, co viem, v co dufam. tak nezalezi, ok. pre kazdeho je podstatne nieco ine. bolo to prilis nedostojne, prilis trapne a prilis nespravodlive na to, aby ma to trapilo, mrzelo alebo ovplyvnilo. ucim sa. stvrtykrat citam klenera. pocuvam spravy o blackoute, v eno hori, bude tma. ak bude tma, nebude skuska:) ja uz radsej nic nekomentujem, nic nehovorim. mozno nie ja som nehodna tejto skoly, ale ona je nehodna mna. mam hodnotu, mam vedomosti, odhodlanie. uz dlho mat nebudem. este stale neviem, ci to, co robim, je spravne. premyslam, kam az siaha potupa, obeta a nedostojnost. a ci ma niekto pravo pozadovat odomna TOTO. a ked ano, tak kto? svet, ludia, ja? neviem, ako toto cele skonci. urobim vsetko, co mam, musim a chcem. ak to nevyjde, kludne odidem so vztycenou hlavou. zivot ma obral o vela. o dostojnost ma neoberie.

sama na sebe skusam, kam az sa da zajst...

.navzdory

novorocne. clanok napisany, mozno z neho nic nebude, ale to je mimo mna. doma je klud, vonku snezi ako vo vianocnu noc. sneh treba odhadzovat dvakrat denne. je mi fajn, aj ked s pulzom nejdem pod devatdesiatpat a uz mam len dva dni. citam vsetko tretikrat a viem, ze to nema zmysel. doobeda mi volala s., len par prazdnych slov. som celkom rada, ze som sa na nu nevykaslala. od prveho si pisem do dennicka vsetko podstatne. dnes iz 41,14. nebojze sa, chrobacik Jakub, cervicek Izrael. nebudem pisat nic viac, nebudem plytvat slovami, pretoze aj tak vacsinou nic nehovoria. kym nebudeme lasku a bolest zit, je uplne zbytocne o nich hovorit. navzdory nenavisti, ignorancii, nespravodlivosti, navzdory druhej internej a unave, ktoru nikto nezaplati.