.triest

ano, svetielkujeme. ten samotarsky citat citam znovu a znovu. nosime na sebe kusky cudzich dusi, vlastnych platonickych lasok a osudovych vztahov nasich najlepsich priatelov. lepia sa na nas duse cudzich milencov a nasich snov spred par rokov. dospievame, sme - cim viac nudni, tym menej stastni. spontanni sme uz len vtedy, ked nas nik nevidi, ked sedime v kuchyni doma, kde sa netreba na nic hrat. alebo vecer po uspesnom dni, po pohari sampanskeho a mozno dvoch, ked vyprchavaju endorfiny a my sme vtedy na chvilku slobodni. stracame vlastnu flexibilitu, tuzime po vlastnych bytoch a dvojposteliach aj za cenu, ze polovica ostane prazdna. svetielka, tie male modre svetielka, nam osvecuju noci. blikaju nadranom do tmy izby priamo pod strechou - a nenechaju nam zabudnut ani v noci. namiesto toho si do snov hadzeme platonicke lasky dufajuc, ze sa nam v nich mihnu. aspon ako vedlajsie postavy, ako celkom nepodstatne charaktery, ku ktorym sa moze otocit dej. snivame a potom najviac zo vsetkeho tuzime po precitnuti. zobudzame sa na to, ako sa velmi tuzime zobudit. mozno len kvoli otazke v svedstine alebo pre nieco ovela dolezitejsie, pre podvedomu tuzbu presunut blizkost aspon do par sekund reality. a ked raz najdeme par sekund pocas narocneho dna, ked v plastovom pohari stupaju velke priehladne bublinky - a vieme spolu mlcat, stotiny i sekundy - a je to strasne fajn, tak vtedy tuzime, aby nas zivot mal soundtrack. s obcasnym dramatickym mlcanim a tichom naplnenym laskou. je tazke zit scenar, ktory nepiseme. sloboda je rozhodnutie nezit scenar, ale zivot. aj za cenu toho, ze budeme samotari v nemom filme bez hudby.

***

citam po sebe a akosi stracam formu. myslienky netecu ako rieka v sirokom pokojnom koryte. skacu ako kvapky vody, triestiace sa na skalach, ako ladopady, ktore sa prave teraz topia, ako kocky ladu, ktore rozbijeme kovovou lyzickou a ako pramen, ktory nema cestu a takmer ani smer. mozno je to minus, ze stracam schopnosti a ochotu byt nad vecou. alebo plus - ze co zijem, citim. a co citim, pisem. nezapadam do liturgickeho kalendara. ani do rocneho obdobia. pisem oktobrove slova v strede aprila. no a? niekedy je tazke najst rovnovahu medzi tuzbou, rezignaciou a odvahou.

.wow

Když se s někým rozejdete, tak u toho člověka necháte kus duše a ta bolest tady, to je jak vám ta duše chybí, jak bloudí, jak je u někoho jinýho. Ona se vám pak vrátí, ale to trvá dlouho. Někdy ty kousky duše vidím na lidech jako takový malý modrý světýlka, kousky duší lidí, který vás měli rádi a už nemaj. Všichni na sobě máme spoustu světýlek.
(Samotáři)

niekedy je fajn precitat si nieco taketo. a kludne aj napisat dva blogy denne. lebo aj ked je Velky tyzden, zacina jar a vonku je cez dvadsat stupnov, existuje smutok. mozno nie napriek tomu, ale prave preto.

.nadej

pisem list pre m.j. iba preto, ze neznasam zivot v polopravde. uprimny. pisem ho hodinu, v byte je ticho, len pes pije vodu z nerezovej misky a vrati sa lahnut si ku mne. aj si poplacem. tak, ako sa to da iba v prazdnom byte, nad sukromnym uspechom a sukromnymi padmi. pisem zo srdca, pisem o unave, o pochybnostiach, neznasani a buducnosti. nalievam cisteho vina. viac sebe ako plamienku. ulava, aj ked sa cenu este neviem coho, mozno stratim moj stary kredit, alebo ktoviecoeste. dostavam odpoved, ze vsetko je ok a nic odomna necakaju. mozno len dufaju, ktovie. ja nie.

neviem, podla coho sa rozhodovat. ci podla pocitu naplnenia, ci podla nadeje, miesta ci rozumu. skusim najst prienik, bod, kedy sa vsetky dolezite veci stretnu a nedolezite odklonia. ako na velkych zeleznicnych staniciach, kde aj kolaje bez nastupistia maju vlastne cisla.

pise mi v., s umyslom, ktory ani netusim. podvedome robi veci horsimi, ako su. tazsimi. uz cas a sposob nasho poznania sa nie je dobrym vychodiskom. netusi, ze nie je az tak tazke vycitat medzi riadkami, na koho som zaposobila. pani docentka v tom momente vobec nie je dolezita. viem o faktoch, ktore nas rozdeluju a spajaju, ktore nas mozu rozdelit a spojit definitivne. je vo hviezdach, ci vobec ma zmysel dotykat sa tychto tem, rozpravat o osobnych stretnutiach, pisat si maily na vymyslene adresy a dufat, ze sa nevratia. nie je davno ten cas, ked som priam bytostne potrebovala jeho a flasu cerveneho. vtedy to bolo viac o bolesti, teraz je viac nadeje a naplnenia. nikdy by som neverila v silu maleho uspechu.

pise mi e.z. a vola l.k., len chvilku pokecame, lebo na skusku pojdem inokedy. a sama. precitam dve velke modre knihy a s pocitom dufania pojdem. ako uz velakrat predtym. dalsich uz tak vela nebude. nieco z toho mi bude aj chybat.

pri pohari vina vytycime vzdialene horizonty. mimo akademickej pody, pri pohari vina, mozno, netusim. co bude - mam len nadej, ze toto ma moze aj naplnit. a viem, ze zranenia sa aj tak vzdy nakoniec zahoja.

.stastna

ano, staci mi malo. tretie miesto na konferencii. sice som nemala fanklub. ale sama som tiez nebola. mam v sebe vsetok ten stres, zodpovednost za zmysel vlastnej snahy a celkom obycajnu tremu. a za sebou desenzibilizacnu liecbu, ktora mala uspech. prof. ma potlapka po pleci, niekolkokrat. ze to bolo excelentne. s v. pri keksoch a mineralke preberame vedu a zivot, a. je stale nablizku - v strese, rovnako, ako ja. p. lieta hore-dolu, ale stale je v zakulisi. j.s. ma oslovuje maria, potrasie rukou a chvilku kecame k teme. aj ked mam uz vypnuty mozog. uzivam si endorfiny. je to tak, ako mi slubovali. vecer mi dekan trasie rukou a odovzdava diplom, odchadzame na catering a vsetci si navzajom gratulujeme. este spolocna fotka patologickej uderky:) - usmievame sa, pretoze sme prevalcovali takmer vsetko, co sa dalo. p. mi odovzdava gratulaciu od dvoch sefov. ze su na mna hrdi. ruky sa mi trasu viac ako na obed a citim vlastny pulz, ale som stastna. pripijame si sampanskym, na balkone plnime zaludky (od rana nalacno, priatelia) a rozpravame sa ako stari znami. asi sme nasli tajomstvo svojho uspechu. robime vedu pre zabavu. presne tak. bavi nas to. bavime sa. a myslienka na zaver - dnes to bol divny den. endorfiny+adrenalin+kortizol+glukoza+alkohol. co to da dohromady? predsa opiaty :)

***

dakujem ti, Pane, ze sa veci diali tak, ako sa diali. dakujem, ze si mi ukazal, ze ma zmysel robit veci navyse, dufat a prekonavat prekazky. a seba. dakujem ti za vsetkych, ktori stali za tym pocitom. pozehnaj ich zivoty a chran ich, ukaz im svoju tvar a daj silu robit to, co ma zmysel.

.nadej

volby nam dali nadej. mnohi ukazali vlastnu tvar. a vlastne pseudosvedomie, ktore bez zbytku skryje vsetko pokrytectvo a falos. za nimi ostava spalena zem a pomyleni ludia. lebo pokora sa dnes nenosi, dnes sa nehovori bezne prepacte, mylil som sa. zmenme to. kdeze, radsej sa/ich ponechame v omyle, ako by sme mali uznat vlastnu vinu. umyvaju si ruky ako pilat a mozno si ani neuvedomuju, ako to zapada do stvrtej postnej nedele. nikodemovi bolo v noci vysvetlene, co v zivote je podstatne. tak preco to, do kelu, nevieme my? preco si nasi spinia ruky vlastnym pokrytectvom? je mi smutno, lebo kolektivna vina. na facebook si pisem o dva tyzdne volime zmenu, priatelia. dufam, ze sa niekto pripoji. ze na cele bude raz zena sice s chybami, ale so srdcom, vzdelana a mila, so spravnym chlapom po boku - a ze to pochopia aj ludia, ze pridu, ze ikstykrat ukazu, ze za dolezite veci sa opati bojovat, ze demokracia je pozehnanim a ze buducnost tvorime v sucasnosti. verim viac svedomiu ako spisskemu vikarovi. mozno sa tym priecim sama neviem comu, ale aspon robim nieco, za cim si stojim. sme detmi novembra. mame v sebe cosi, co nam tlaci slzy do oci v povolebnu nedelu rano. mame v sebe neslobodu, ktoru si sice nepamatame, ale dycha v nas. a mame v sebe podvedomy strach, ze by sa mohla vratit. neviem, ci nas je vela, skor nie ako ano. chceme zmenit veci. za cenu chyb a sklamani. preto volim ako volim.

baska ma v naruci trojdnoveho damiana, po boku asi spravneho chlapa a ja par stastnych fotiek v mailovej schranke. tesia ma deti mojich znamych. lebo su znamenim, ze aj tak sa to da. sme takmer rovesnicky. moje biologicke hodiny obcas divoko zazvonia. potom sa stratia v preplnenych strankach diara, v zozname skusok, v dvoch policiach knih, vo vede, ku ktorej hladam cestu a vo viere v lepsi svet.

obcas sa modlim za spravneho muza. nie stale a nie az tak casto. lebo neviem, ci tym nieco zmenim. hladam muzske - a lepsie:) - vydanie seba. hladam kompatibilnost v troch bodoch, viera, povolanie a nezavislost. mozno najdem, mozno nie. nesmieme sa pokladat za prilis dolezitych na sklamanie. nemam pravo na privilegium, nemam pravo na stastie a nemam pravo ani na lasku. nehladam, ako ludia zvyknu hladat. lebo dobre veci - a snad aj ludia, spravy a rozhodnutia - prichadzaju, ked sme na ne v hlbke pripraveni. nemusime si to uvedomovat. musime iba zit. hladajuc zmysel strat. viac, ako nad vlastnou bolestou a samotou by sme mali uvazovat o neunavnom boji za lepsi svet.

.otazkovo

kocovny zivot ma zavial domov. na plne dva dni a este kusky z dvoch. niekedy aj malo staci. torta z dvadsatstvorky aj dvadsatpatky je uz davno zjedena. na facebooku par gratulacii od par znamych, ktori si vsimli ikonku vpravo v strede. nenahovaram si, ze by som pre niekoho mala byt dolezita. preco by aj. je mi z toho celeho nanic, ale nic nemozem zmenit. neverim, ze keby som bola medzi inymi ludmi, nieco by sa zmenilo. z neznamych dovodov (alebo momentu citlivosti) som napisala t. osobny mail. niekedy to lutujem, ale teraz nie. niektore veci by mal vediet, aby neocakaval nieco nemozne. a este som napisala b. je dost daleko na to, aby sa ma to dotklo a dost blizko na to, aby ma to vsetko trapilo. to mam za to, aku mam povahu. ze nedokazem ignorovat svet a ludi okolo seba. asi preto ma fascinuje spiritualita nelhostejnosti. chystam sa, ze este raz pojdem na spoved k tomu kapucinovi. jednak ho chcem otestovat, ci jeho lucidne myslenie bola nahoda alebo pravidlo. vedel, o com som hovorila. pochopil, ze zit s neodpustenim sa neda. fakt neda. dam mu dalsiu otazku. este tazsiu. co robit, aby bolest nebola nastrojom deformacie, ale rastu. nezbavim sa jej, pretoze sa nezbavim esencie vlastnej duse. nebola by som dobrym obchodnikom. a s vlastnou dusou neobchodujem. ani ju nevymenim za bezbrehe pohodlie ludi s heslom don´t worry, be happy. neviem to a ani nechcem vediet. e. sa ma kedykolvek vypytuje na nazor. potom sa spyta niekoho presne opacneho. nemam rada sutaz nazorov a burzu rozhodnuti. pretoze neexistuje spravnost ako konstantna velicina. mozeme len dufat, ze sa rozhodujeme spravne, ale nikdy sa nedozvieme, ci veci nemohli dopadnut este inak. nezapadam do tohto sveta. som nan prilis slobodna, prilis zodpovedna a prilis krehka. aj ked neviem, ci toto o mne niekto vie. ze sa pytam, ci existuje osudova laska, osudovi muzi a osudove sklamanie. a ci po osudovom budeme schopni vyuzit dalsie sance. ci nejake pridu a ci nebudeme prilis zraneni, zradeni a sklamani. sklamanie moze byt cestou ku koncu alebo k rastu. to bude dalsia otazka, ktoru polozim. uz len raz, pretoze ludom az tak velmi neverim. a ani sebe velmi nie. ludia chcu zit vo vzduchoprazdne. a ani netusia, v akej sialenosti by zomierali.

.skratka

mam napisanu svocku. uz styri dni. a v schranke tri maily s par slovami vcetne gratulujem. zacinam v kutiku duse verit, ze mozno je aspon trochu dobra. mam strach, lebo sa poznam, sucasne vsak dufam, ze kazde hranice sa daju posunut a kazda priepast sa da prekrocit. budem mat dvadsatstyri a nasi dvadsatpat. tesim sa, ze som doma. po dvoch tyzdnoch. kaslem na dazd, na vsetku tu nedostojnost, pretoze mozno mi bude chvilku dobre. mala okruhla kyticka a papier so zltymi kvietkami. ruzove lupienky a srdieckovy privesok. je siesteho marca. kvitnu snezienky, zazila som jednu z mala dobrych spovedi. o zradach, neodpusteniach, o bolesti a dovere v zivot sam. zacina jar. aj ked uz druhy den v kuse prsi. hovori to o vela veciach. o nas.