.medzi riadkami

je streda vecer. abstrakt z neexistujucej prace je vo svojom virtualnom priecinku, prezentacia k nemu okrem posledneho slide-u tiez, uvodnik je napisany, dalsi napad takmer na papieri. uz sa nechcem dnes ucit. sedim na deke, ktora patri uz do mojich najstarsich spomienok, vedla dzus z cervenych pomarancov a mobil. a v nom cez bluetooth poslanych niekolko stastnych fotiek z minuleho utorka. na stolicke rifle, uz davno vyschli z prudov dazda. zmokla som dnes trikrat. na stole malicka pohladnica k narodeninam, ktora prisla presne o mesiac a tyzden neskor. je nadherna. a este cykas, krasne tmavozeleny, vraj vela vydrzi, tak dufam, ze aj moju blizkost a starostlivost este zopar dni, kym pride tam, tam patri. dnes v skole mihavy pocit satisfakcie, raz za cas byva, ked sama sebe dokazem, ze ano. v pocitaci mam este cerstvy stastny mail z dialky, velmi ma potesil, ako ked sa clovek obava ktoviecoho spomedzi riadkov a ono to nepride - a namiesto toho medzi riadkami iskrive tiche stastie, manzelstvo super vec lepsia ako randenie:) - v duchu sa bavim a popri tom pisem jednej zufalo nezadanej kamoske, jednej z najlepsich. delime si omrvinky dni, o sebe a blizkych, co k nam patria. a nepatria nam. iba k nam. v noci sa mi snival zase mix ludi, asi desat; a asi desat dejov paralelne, od domova po skolu z kazdeho nieco. az budik ich poslal spat. az do najblizsej noci. este stale neviem, ci sa sniva ludom malo unavenym alebo prilis. asi skor prilis. ciastocne vyskusane. nakupujem v bille v karlovke, ako clovek, ktory ma vlastnu kuchynu, viac ako jednu panvicu a jednu varechu. nemam. este chvilku, este mozno nie som celkom dospela. varim si obed, teflonova panvica, sunka, paradajka, sampinony, cierne olivy z uplneho dna uzkej flasky, vegeta a trosku syra. vlastny obed, viac ako fastfood, bufet alebo hlad. je mi fajn. po dlhej dobe, mozno nie az po tak dlhej. bezpricinne. mala by som sa ucit, mala by som ist na spoved, mala by som robit nieco ine, mala by som. a ja tu len tak sedim, stvrthodinu pred jedenastou, okolo je podozrive tisko. na kolenach mam notebook s bielou klavesnicou, kamosa na vsedne okamihy, pisaci stroj, pracovny nastroj, fotoalbum, kino, dennik - v jednom. zajtra ho zase zbalim, zase zazipsujem oranzovy kufor, zase kupim listok na cesty domov. a dalsi do sbirky. vcera sme boli na palacinky. 40cm, film cafe a dva spojene stoly, m, m, m, d, t, e, s. takmer vsetci. spolu. dokedy, neviem, ukaze cas... je mi dobre. pretoze Boh sa nam dava poznat. nam, svojmu ludu. aj v stastnych iskierkach medzi riadkami. riadkami, ktore chtiac-nechtiac tukame do knihy zivota veriac, ze ten, kto ich precita, je viac dobry ako spravodlivy. a ze nam nebude nic chybat. zijem v tom. nespokojnost je povahova crta, viac plus ako minus, aspon ja osobne. aj ked to vsetko navonok vyzera inak. od nespokojnosti az po chybanie tolkych veci. dvadsiatytreti zalm. Pan je moj pastier, NIC mi nechyba. NIC mi nebude chybat...