.mam

mam skusku z infektologie. acko. odvcera. a vyhraty boj so vsetkym zlym, co sa vo mne nahromadilo od nedelneho vecera. neviem to pomenovat, nieco medzi ziarlivostou, zavistou, nenavistou, zastou. proste nieco, co nechcem drzat v sebe, ale ani nechcem ignorovat. nie je zle mat v sebe negativne emocie. zle je nebyt si ich vedomy. takze si to pisem do dennika, uz len preto, ze viem, ze sa raz vratia. aby som vedela, ze sa da vyhrat. aj ked hodiny po tom. v tme osobaku, s vybitym notebookom v taske a s padajucimi vieckami. nakoniec som si tu kavu neurobila, tak mi treba:). do usi mi hralo cosi acapella. but we know that God is with us...niekolkokrat po sebe, az kym doslo do duse... ze zivot je strasne kratky a strasne krasny. aspon obcas. hlavne vtedy, ked si do statusu mozem napisat passed. rejoice. alebo len proste homecoming.
v pondelok vecer s elou, v kaviarni na okraji stareho mesta, celkom v kute na dvoch zelenych kreslach. az fyzicky blizko, fotky z lurd na malom displeji fotaka, sviecka a voda, meniny som mala pred vyse mesiacom. o tomto zhruba je priatelstvo. som sama, ale mam par ludi, co stoja ze to. aj ked prave odchadzaju z bratislavy, aj ked ziju na opacnom konci sveta, aj ked sa tulaju kdesi po indii, aj ked su frustrovani - ale su blizki, mne osobne. aj ked sa rozpravame raz za pol roka. maximalne. to je rozdiel medzi priatelmi a desiatkami ci stovkami znamych a kamaratov. vlastne mozem byt rada, ze mam aspon niekoho. vlastne mi nic nechyba, este aj diplomovka pojde snad bez problemov, na skuske som bola najlepsia, test na 98%. viem, ze to nie je vsetko, ale...
chcem si dovolit byt stastna. celkom racionalne a vedome. som rebel voci zivotu, som plavec proti prudu a horolezec bez istenia, vlk samotar, sklamany idealista, som strateny pripad, bojovnik za posledne zvysky zmyslu, rezignujuci optimista a ktovieco este. ked vidim katkine svadobne fotky, alebo fotku so psikom inej katky, b. a jej pozvanie na vianocne trhy, ked vidim stastnych ludi, pytam sa, preco nie ja. a sucasne viem, ze - a preco prave ja? nemame pravo na stastie. mame len sancu rozhodnut sa pren. aj ked nikdy nevieme, ci sa nam to podari. lebo rovnako, ako nemame pravo na splnene sny, nemame pravo ani na stastie, priatelov a skutocnu lasku. mozeme davat, ale nikdy nevieme, ci aj dostaneme. odmena nie je nieco, na co mame pravo. aj ked to tak casto citime.
svet je vraj nespravodlivy. to vraj pisem - ani neviem, preco. je to tak. niekomu sa dari, niekomu nie, niekto nehlada a najde, niekto hlada a nenajde. zhruba o tom je viera - ze uverime, ze najdeme. a pochybovat nie je hriech, nech to znie akokolvek. kto tvrdi, ze nikdy nezapochyboval, ci dostane to, o co prosi, je klamar. hlupy klamar, ktory len zadupava krehke listky nadeje vyrastene na mrtvych listoch minulych jesene a krystalikov ladu este neskoncenej zimy. krehke listky nadeje tych, ktory este stale veria, ze sa da lietat, kvitnut, byt stastny a zit v Bohu a sucasne v tomto spinavom svete aspon trosku zmysluplny zivot. ano, beru si na svedomie mrtvu nadej, pri nohach im lezia cudzie idealy a vyprovokovane pady. mame prilis velku zodpovednost na to, aby sme boli pysni a nadradeni.
ked sa vypisem z nenavisti, prazdnoty a bolesti, mozno sa vsetko otoci o kusok viac k slnku. tiene budu vzdy. ale existuju aj kvety, ktore rastu v tieni. nieco ako ja. svet sa nas tyka.
THERE IS NO GROWTH WITHOUT PAIN AND CONFLICT AND NO LOSS THAT CANNOT LEAD TO GAIN
toto napisal b. do fora na bsm. potrebovala som to pocut. citat a vnimat. ze rastieme, nech trpime, smutime alebo len nevidime slnko. mozno je len za mrakom. alebo sme tie tienomilne rastliny, ktore inak zit nevedia.
som stastna. chvilku.

.nanovo

lebo kazde rano svita nanovo, aj ked to nevidime. hoci len preto, ze v tom case este spime. je jesen v plnom prude a pozostatok babieho leta nam dava sancu obliect si este riflove sako a sice rano so salom, ale predsa sa tvarit, ze to, ze svieti slnko, vylucuje prichadzajucu zimu. a pritom moze byt taka krasna. to len my sa prilis tazko lucime s niecim starym a rovnako tazko prijimame nieco nove. aj ked by to mohol byt novy zaciatok. len sa znechutene spytame, ze sice mohol, ale nemusel, pravda?

som dokazom, ze lekar nebyva dobrym pacientom a naopak. napriek tomu sa o to snazim. neviem, za ktore postavenie v binarnej situacii viac bojujem - a ktorym sa citim byt viac, ale to snad nie je az take podstatne. aspon o kusok dolezitejsie je to, ze sa snazim o zodpovednost - a ze dufam, ze veci sa deju tak, ako maju.

rozmyslam o zamilovanych, o laske, infektologii, streptokoku a novych vyzvach. dnes nechcem plakat. napisala som seminarku, viac ako som musela - a chvilku som spokojna. najedla som sa. konecne mam svoj olivovy olej, male paradajky este z minuleho tyzdna a obrovske jablka z rybian. a myslim na z., mozno uz ma histopatologicky zaver, mozno uz vie, co bude dalej. alebo nie, nikdy nevieme, co sa deje kilometre od nas. pred nim som sa vyhybala slovu patologia. celkom racionalne, len preto, ze sa mi nechcelo vysvetlovat, ze to neznamena iba to, co si kazdy mysli. lebo na take reci bolo prilis malo casu. ktovie, preco. mozno preto, ze to kludne mohlo byt poslednykrat. to moze byt vzdy, ale nikdy na to nemyslime. aby sme si ulahcili zivot, aby sme nemuseli prilis vela rozmyslat, odpustat a lucit sa. a pritom zit s vedomim, ze vsetko je naposledy, je jednou z mala ciest - mozno jedinou - k tomu, aby sme dokazali vydestilovat z masy veci nieco, co ma aspon maly zmysel, aspon ciel, co moze byt zachytnym bodom pre vecnost. vsetko raz bude naposledy. raz treskneme poslednykrat dverami, vyzname lasku, raz sa poslednykrat dotkneme, uvidime svetlo, raz dotancujeme posledne tango a dopijeme do dna posledny pohar cerveneho. ale nikdy nebudeme vediet, ze TOTO je naposledy. sme uchraneni od tohoto vedomia a sucasne sme pripraveni o moznost prezit nieco s vedomim posledneho. nic z toho by sme totiz asi neuniesli.

dostala som prvu ponuku prace. plamienok. stvrtok vecer a tristvrte hodina len ja a m. myslela som si, ze niecoho podobneho nebudem nikdy schopna. plachost, socialna fobia, nic pre podobne momenty. ale veci idu svojim rytmom. staci ho chytit a ist s nimi. ticho. vzdy som bola arytmicka. ale mozno to bolo len hlupe zistenie uciteliek hudby, ktore netusia, co je to hudba. m. mi rozprava o planoch, buducnosti a sucasnosti. vravi, ze som emocionalne a ludsky niekolko rokov popredu. minimalne. ze ustojim paniku a stres matky, ze ustojim bolest fyzicku, dusevnu, spiritualnu a akukovek inu. ze sa nevyhnem svojej bolesti a neujdem pred cudzou. ze budem schopna zdvihnut telefon nad ranom a prijat smrt rovnako, ako prijat zivot. ze mam potencial sa ucit, vzdelavat, splhat sa na kopce a nedbat na nekvalitne lana, ze neujdem, ze vydrzim, ze budem skutocne zit. a ze smrt nezabije moju vieru v zivot. ze som dost skromna, dost pokorna a dost stastna, aby som to mohla... pre mna to bolo vyjadrenie dovery, najvacsie, ake som kedy dostala. niekto vie, co v sebe mam. ze okrem plachosti aj nadej. a silu naozaj zit. rozmyslam, ze to je moja cesta. nikdy to nebudem vediet urcite, ale mam znamenia. o ktore som prosila, napriek tomu, ze by som nemala. v izaiasovi bolo take nieco. ze lud ziadal znamenia. pokusal, otravoval, prosil a ziadal. najvacsie znamenie pre vsetky casy dostal lud, ktory ich ziadal. ziadala som a mam. kopia sa na jednu stranu. a ja dufam, ze ked pride cas, rozhodnem sa spravne. ratam s tym, ze zivot je risk. to je asi dalsia moja deviza. a viem aj to, ze sa mozem rozhodnut zle. je mi jasne, kto som. co som. len stipka prachu. moj zivot nezmeni beh vesmiru a sveta. to mi dava odvahu robit veci tak, ako v ne verim. lebo viem, ze to, co robim, v podstate takmer nic neznamena...

.smutok

pisem dalej, pretoze aj zivot bezi a neustava. od piatka ziadne mlieko. uz viem, ake je to byt iny a byt v tom sam. ked nepomoze nic, ani empatia, ani hrana blizkost. dnes som bludila medzi regaly. oblubeny som minula, pretoze musim. kosik prazdny neostal, paradajky, omacka v tetrapaku, banany, tmave pecivo, olivy, kecup. jedlo vzdy bolo mojou slabostou, ale mozno je jednou z veci, ktorej sa mozem vzdat. a je len vecou casu, kym sa naucim s tym zit. rovnako, ako zijem so streptokokom a vysokym kreatininom:)

kupila som si knihu. infektologiu, moja vlastna - a dalsi do sbirky. vo vademecu hladam difdg krce. s p. som si vymenila sms. stretla som m. a viem, ze sa s nou chcem stretnut. nie ako s desiatkami ludi, ktorym som slubila stretnutie, ale vobec po nom netuzim. preco asi...

pozeram posledny diel stvrtej serie housea. je mi trosku smutno, rovnako ako z jankinej zhorenej batoziny a toho, co nas s e. tak intenzivne deli. uz nemam odhodlanie bojovat, nemam chut spoznavat ludi, dokonca netuzim po nicom extremnom. neviem, co mi chyba a sucasne to tusim. rozmyslam, ci ma nejaky zmysel rozmyslat nad spomienkami. myslim na mrtveho drobca na usg. vsetko to bolo strasne chladne, strasne surove a mne bolo tak strasne smutno. alebo spominam na prvy porod, ktory som videla. zo vsetkeho najviac emocionalny zazitok. v ociach takmer slzy a tajne tuzby... a to desive prazdno, ked sa s tymto vsetkym nemam s kym podelit. rovnako, ako s prvou smrtou a pochybnostami o tom, ktora z okolnosti ma aspon symbolicky vyznam.

dopila som kavu. bez mlieka. viac symbol, ako realita. stracame veci a casto o tom ani nevieme. alebo o stratach vieme svoje. az prilis.

a potom sa po nociach pytame sami seba, ci sme az take nic, az take malo, ze nema zmysel dufat v naplnenie. bud sme plytki alebo nie kazdy ma pravo na lasku. mame dve moznosti a obe bolia viac, ako vsetka ludska bolest.

pisem smutno. pretoze taka som.

.sto

sty prispevok a mozno iba preto zase chaoticky. tusim. rovnako silno ako tuzba pisat, utajena dni a tyzdne, pretoze nie je cas. a preto, ze ja tvrdim, ze zivot je otazkou priorit - a potom sa cudujem, ked podla toho musim zit. nie je mi to jedno, rovnako, ako ma zaujima rozvrh, zabudnute nocne, cislo skrinky na minus jednotke na antolskej a cas, kedy sa toto skonci. skonci sa to niekedy? podnadpis nasho fora na bsmku. ten, kto ho vymyslel, bol asi piatak:). na gynde som dufala v nieco lepsie. ked moze mat osemnast ludi pohodu, preco by dve nemohli mat nervy? ved viem, len sa pytam. recnicka otazka, ktoru sem smiem napisat len preto, ze aj verejne moze byt sukromne. v niektorych pacientkach vidim obraz seba, mozno o par rokov a mozno vobec nikdy. vraj polovica medikov si rozmysli, ci chce deti. asi som zase v tej druhej polovici. preco aj nie? so s. sme celkom silny tandem. na to, ze rovnako dopadnut mohol ktokolvek z nas, je to vlastne celkom dobre. nepotrebujem vediet, co si niekto mysli. pomaly zacinam prijimat fakt, ze realitu mame v sebe a nikto nam je nemoze vziat. nikto ju nemoze poznat. vstavam o pol siestej. poobednajsia kava sa stava nutnostou. spime malo. a asi aj malo dufame. myslim na b., ze uz pred par tyzdnami videla akciu srdca, ze zije uz niekde celkom inde. a ze je to mozno cele uplne inak, ako sme si predstavovali. ale o tom je plus-minus zivot, o tom je nadej a jedine to je dovodom, preco sa nevyplaca zahadzovat spomienky. zivot sa toci v kruhu, v spirale, ktoru nevieme zastavit a tuzime aspon pribrzdit. pisal mi m. ma iny zivot ako ja, viac pohodovy a mozno menej skutocny. neviem identifikovat, co citim, ci je to zavist alebo len pseudozavist, pretoze by som nemenila. jeho starostou je veni sancte a akysi test. ja som vcera videla mrtve babo na usg. nase starosti nas menia. rovnako ako zazitky, priatelia a pseudopriatelia, zistne vztahy, neexistujuce lasky a ta strasne zranujuca neuprimnost. nebola som vcera dvakrat mila. do telefonu. je mi to luto, mozno viac, ako inokedy. lenze ako mam povedat, ze proste nemozem? ze nemozem a nechcem rozoberat po telefone veci, ktore sa stali a stavaju. radsej som mohla pretrpiet prudky skok k formalitam a takmer neexistujucej rinitide. mohla, ale... nemohla... niektore veci nemozem prehliadnut a na niektore spomienky nesmiem zabudnut. aj keby som mala byt neprijemna kazdy vecer. kto chce, pochopi. nie som alibista. len bojujem o posledne zvysky svojej citlivosti na veci, ktore su aspon trosku podstatne.
***
vezmem si takmernovu satku, takmernove rifle, dopijem kavu a zase pojdem von. su posledne dni leta v strede jesene. svieti slnko, obleciem si zltu mikinu a cestou budem rozmyslat, aky zmysel maju nezmyselne veci. a ci ma vobec cenu bojovat, ked vyhra je rezervovana pre silnych. az na to, ze nikdy nevieme, aki vlastne sme.
***
sty prispevok by mohol byt vynimocny. bude, ale iba tym, ze je celkom obycajny. zmenim ho az vtedy, ked mi niekto definuje obycajnost.

.silne

***
nema zmysel bojovat, ked nemozeme verit vo vitazstvo. (indianske prislovie)
***
bojovat ma zmysel iba vtedy, ked dokazeme verit vo vitazstvo.
ja...

.etericky

nie som grafomaniak. skor mam este stale pocit, ze mam co povedat. a hlavne sebe, vediac o tom, tomu je tento blog urceny. pisem list sebe, spomienky na spomienky a poznamky o mometoch, ktorych smrti chcem zabranit. a obcas si ich citam. hlavne vtedy, ked je zivot prilis nespravodlivy a sucasnost prilis prazdna.
potrebovala by som este den volna, mozno dva. uzavriet rozlucky, straty a minulosti. skoncil plamienok a ja som neplakala. vraj veci bolia o to menej, o co viac sme schopni rozlucit sa s nimi. neviem, kde sa to vo mne nabralo, ze dokazem uzatvarat kapitoly. viem, ze uz sa nikdy nestretneme. mozno ano, ale cas sa uz nevrati. rozmyslam, kto a co vo mne ostalo. spomienky, nadej, trosku menej strachu a o kus viac slobody. odvaha brat veci do vlastnych ruk. a par ludi, na ktorych nezabudnem. *chcela som ich tu vymenovat, ale obavam sa, ze z hlavy nikdy nenapisem kompletny zoznam. tak radsej nekdy priste* mam otvoreny tyzden, chvilku som kecala s babami odvedla a viem, ze musim byt dospela. vidim, ako na mna pozeraju. ako na cloveka, ktory ma kus cesty za sebou. musim uznat, ze ano. ze mnoho veci sa zmenilo, mnoho veci zmenilo mna a mnohym veciam som sa zmenit nedala. ked vidim ich medicke zaciatky, spusta sa mi pred ocami film. zoznam veci, ktore ma od nich odlisuju. prva pacientka v zivote, ktorej sance na zivot su sialene nizke a je len o kusok starsia odomna. prva anatomia, prve skuskove, prve pitvy, prve opustene deti v mrezovanych postielkach, prva (neuspesna) resuscitacia, prve zufalstvo, prve slzy o tretej rano, prve cudzie lasky, celkom blizke rozchody, svadobne oznamenia, prve prehry a prve vitazstva. elektrizujuca nadej ako esencia zivota. etericka nadej nad kazdym nasim krokom, nad nadejou a bolestou. som vdacna za cestu, pretoze vedie k cielu. vidim dalsi vyznam kamena v kolazi par hodin pred koncom. vyberala som ho vedome a sucasne nachadzam podvedome dovody. sme prilis komplikovani, aby sme rozumeli sami sebe. kupila som si cherry paradajky. su zo spanielska a citit v nich slnko. cierne olivy, cestoviny a omacka s nivou. lepsie ako bufet a intrakova jedalen, lepsie ako nic. varim si kavu. do velkeho hrnceka z obchodu fair trade. takmer dve lyzicky extra strong, dva cukre a dve smotany. vonku zacina jesen a mne sa akosi horko drieme. horkost nie je vzdy minus, nemusi byt. na policke mam tri kaktusy. musim mat, pretoze mam v sebe tuzbu starat sa o... mozno je to vekom, mozno tym, ze som zena, alebo iba tym, ze zufalo hladam zmysel existencie a hladam stopy. clovek nikdy nevie, ci robi spravne rozhodnutie. este si chcem na skrinku nalepit pohladnice, aby som si priestor aspon trosku privlastnila. m. je na intraku. prvy den, mal by byt dospely a pritom vidim, ze este sa musi vela ucit. o zivote, o komplikovanosti, vztahoch, laskach, nenavistiach a ignorancii. chcela by som, aby boli niektore skusenosti prenosne. aby aspon bratia nemuseli prechadzat vsetkym, cim ja. alebo mozno je neprenosnost skusenosti zarukou, ze nebudeme rovnaki, rovnako rezignovani a rovnako sami. viem, ze vsetka bolest, vsetka nadej a vsetok cas, ktorym som presla, ma zmysel. je tazke hladat ho a este tazsie najst. ale mozno skusenosti su jedinym korenom toho, co nazyvame osobna zrelost. a odvaha riskovat s vedomim, ze nikdy nevieme, ci su veci tak, ako maju byt. so s. nas deli mur nedovery. z mojej strany ano, sice nevedome, ale citim ju z kazdeho vlastneho slova a gesta. z jej strany neviem. kym nebudeme schopni zit v pravde, nikdy nam nebude spolu dobre. rozmyslam, pozeram m.-ove fotky z indie, na icq same cervene kvietky, su takmer styri hodiny a vecer mi zavolaju nasi. smutim a spominam. prisli sme na to, ze b. tu chyba. nam. dopijam kavu, baby spia, hra funradio. prave hraju nothing else matters. pre mna...
*
ked prestanete snivat, zivot strati zmysel (soichiro honda)

.poznamky

ozval sa mi m. stary kamos, spajaju nas roky na jednej lodi, kym som bola este na strednej. a byvali omse na zamku, vela sme sa smiali, mozno sme sa celkom inak modlili, mozno sme boli trosku viac cisti a poriadne menej dospeli. navratilec z kanady a uz stvrty den v indii. mozno o tom je zivot, o cestach, navratoch, o lietani a o vyzvach. no urcite nie o tom prazdnom smutku, ktory tak zufalo visel nad kazdym slovom v sprave na facebooku. viem, ze laska mu toho prilis vela zobrala. a viem aj to, ze v niektorych veciach by sme si velmi rozumeli. pretoze ludi spaja nielen spolocna cesta, laska a buducnost, ale aj bolest a osamelost. vytesuje sa z babatka a slubuje, ze sa bude modlit. toto strasne potrebuje - aby sa modlil za seba. a aj za mna mozno, rovnako, ako ja nezabudnem nanho. v zivote clovek nepotrebuje vela istot, ale zachranna siet sa vzdy zide. musim sa vela modlit.
***
napisala mi aj p. potrebuje mile slovo a podporu - a akurat odomna. mozno preto, ze ludia maju dojem, ze ja vzdy vladzem, vzdy mozem a nikdy netrpim. bud som dobra herecka alebo su slepi. neviem, ci jej mam nieco napisat. ci mam byt zase raz dobra len z povinnosti. alebo urobim skutok milosrdenstva s istotou, ze snad sa nestrati v spirale vecnosti.
***
plamienok pomaly konci. zhasiname. cim dalej, tym viac som schopna priznat si chvile, ked mi je dobre. zistujem, ze potrebujem strasne malo a sucasne strasne vela. a som aspon trosku slobodna. prave vtedy, ked sa pytam, ci vobec existuje bezpodmienecna laska a sucasne si sama odpovedam, ze medzi ludmi nie. som trosku pasivna, trosku rezignovana a neviem, coho sa mam striast skor. do spolocnej kolaze vymyslam symbol. viem. kamen. kradnem ho pod ruskom tmy spomedzi elektrickovych kolajnic. este zbalim bananovo-cokoladove jednohubky, casopis a spomienky a den sa skonci. odteraz o 78 minut. viem, ze dnes pisem akosi cudne. ano, aj to len preto, lebo sa neviem vymotat z klbka veci naskladanych v dusi. viac otazok ako odpovedi, viac nadeje ako beznadeje a viac samoty ako cohokolvek ineho. hladam a nenachadzam odpovede. zatial. ze kolko trva prekonat bolest, ci risk, krizovatky a nadej su prostriedkami alebo cielmi, ci ma zmysel bojovat o veci, o ktorych vyzname pochybujeme a ci sa raz vsetko obrati na dobre.