.etericky

nie som grafomaniak. skor mam este stale pocit, ze mam co povedat. a hlavne sebe, vediac o tom, tomu je tento blog urceny. pisem list sebe, spomienky na spomienky a poznamky o mometoch, ktorych smrti chcem zabranit. a obcas si ich citam. hlavne vtedy, ked je zivot prilis nespravodlivy a sucasnost prilis prazdna.
potrebovala by som este den volna, mozno dva. uzavriet rozlucky, straty a minulosti. skoncil plamienok a ja som neplakala. vraj veci bolia o to menej, o co viac sme schopni rozlucit sa s nimi. neviem, kde sa to vo mne nabralo, ze dokazem uzatvarat kapitoly. viem, ze uz sa nikdy nestretneme. mozno ano, ale cas sa uz nevrati. rozmyslam, kto a co vo mne ostalo. spomienky, nadej, trosku menej strachu a o kus viac slobody. odvaha brat veci do vlastnych ruk. a par ludi, na ktorych nezabudnem. *chcela som ich tu vymenovat, ale obavam sa, ze z hlavy nikdy nenapisem kompletny zoznam. tak radsej nekdy priste* mam otvoreny tyzden, chvilku som kecala s babami odvedla a viem, ze musim byt dospela. vidim, ako na mna pozeraju. ako na cloveka, ktory ma kus cesty za sebou. musim uznat, ze ano. ze mnoho veci sa zmenilo, mnoho veci zmenilo mna a mnohym veciam som sa zmenit nedala. ked vidim ich medicke zaciatky, spusta sa mi pred ocami film. zoznam veci, ktore ma od nich odlisuju. prva pacientka v zivote, ktorej sance na zivot su sialene nizke a je len o kusok starsia odomna. prva anatomia, prve skuskove, prve pitvy, prve opustene deti v mrezovanych postielkach, prva (neuspesna) resuscitacia, prve zufalstvo, prve slzy o tretej rano, prve cudzie lasky, celkom blizke rozchody, svadobne oznamenia, prve prehry a prve vitazstva. elektrizujuca nadej ako esencia zivota. etericka nadej nad kazdym nasim krokom, nad nadejou a bolestou. som vdacna za cestu, pretoze vedie k cielu. vidim dalsi vyznam kamena v kolazi par hodin pred koncom. vyberala som ho vedome a sucasne nachadzam podvedome dovody. sme prilis komplikovani, aby sme rozumeli sami sebe. kupila som si cherry paradajky. su zo spanielska a citit v nich slnko. cierne olivy, cestoviny a omacka s nivou. lepsie ako bufet a intrakova jedalen, lepsie ako nic. varim si kavu. do velkeho hrnceka z obchodu fair trade. takmer dve lyzicky extra strong, dva cukre a dve smotany. vonku zacina jesen a mne sa akosi horko drieme. horkost nie je vzdy minus, nemusi byt. na policke mam tri kaktusy. musim mat, pretoze mam v sebe tuzbu starat sa o... mozno je to vekom, mozno tym, ze som zena, alebo iba tym, ze zufalo hladam zmysel existencie a hladam stopy. clovek nikdy nevie, ci robi spravne rozhodnutie. este si chcem na skrinku nalepit pohladnice, aby som si priestor aspon trosku privlastnila. m. je na intraku. prvy den, mal by byt dospely a pritom vidim, ze este sa musi vela ucit. o zivote, o komplikovanosti, vztahoch, laskach, nenavistiach a ignorancii. chcela by som, aby boli niektore skusenosti prenosne. aby aspon bratia nemuseli prechadzat vsetkym, cim ja. alebo mozno je neprenosnost skusenosti zarukou, ze nebudeme rovnaki, rovnako rezignovani a rovnako sami. viem, ze vsetka bolest, vsetka nadej a vsetok cas, ktorym som presla, ma zmysel. je tazke hladat ho a este tazsie najst. ale mozno skusenosti su jedinym korenom toho, co nazyvame osobna zrelost. a odvaha riskovat s vedomim, ze nikdy nevieme, ci su veci tak, ako maju byt. so s. nas deli mur nedovery. z mojej strany ano, sice nevedome, ale citim ju z kazdeho vlastneho slova a gesta. z jej strany neviem. kym nebudeme schopni zit v pravde, nikdy nam nebude spolu dobre. rozmyslam, pozeram m.-ove fotky z indie, na icq same cervene kvietky, su takmer styri hodiny a vecer mi zavolaju nasi. smutim a spominam. prisli sme na to, ze b. tu chyba. nam. dopijam kavu, baby spia, hra funradio. prave hraju nothing else matters. pre mna...
*
ked prestanete snivat, zivot strati zmysel (soichiro honda)