
rozmyslam nad velkonocnym rimom. velmi by som chcela a tusim, ze asi budem jedina. napadlo mi to az vcera. tak pojdem sama. skusim pozriet nejaku cestovku. zase by to bola vyzva, ktoru by som asi zase raz prijala. uvidime, co prinesie zivot.
kopa bledomodrych letacikov je rozdana. sice nie vsetky, ale snad si svojho adresata najdu. a ked nie, tak nie. naucila som sa rezignovat. pretoze nie som povinna spasit svet. dokonca nie som k tomu ani povolana. a vratila som sa domov. este predtym odpisala na jeden mail jednu stastnu vetu. lebo stastie je viac ako bolest, ktoru tajime v sebe a ako beznadej, ktoru dusime a mozno nikdy neudusime. stastie z malickeho, lasky a ticha, ktore ma v sebe slova. nerozpravali sme sa bez par dni pol roka. este stale je tu blizkost. dufam, ze nie zvyskova, ale stale nova. ako zmrtvychvstanie kazdu nedelu, ako nocne vlaky a stahovave vtaky, ktore sa vratia kazdu jar.
pocuvam free to fly z bratovho pocitaca. chcela by som plakat. kvoli z. s nadorom netusim kde, kvoli b., v., kvoli tomu, ze s e. nas cas a ktovie co rozdelilo, kvoli i., ktoreho som nestretla, kvoli plamienku, ktory ma trosku desi. a kvoli tomu, ze by som potrebovala poumyvat dusu. ano. tuzim po tom, aby prsalo.
zosli dazd.
***
every time, every day sing halleluia! pochybujem, ci to dokazem. ale som si ista, ze chcem. len netusim, ci naucit sa rezignovat je vyhra alebo strata. a ci o nadej treba bojovat alebo ju len prijat.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára