.novosti

tak sa mi nechce pisat. snad preto, ze by som teraz asi radsej pozerala housea alebo sa len divala do steny, do bielych tapiet, cez vymenenu zaclonu a roky neumyte okna do tmy septembrovej noci. nechce sa mi, ale chcem. pretoze momenty koncia rovnako ticho a plynule ako prichadzaju a kym si ich ulozime do sukromnych archivov, mozu byt uz davno prec. tesim sa. tak tisko, ako plynie cas. pisala mi b. stastny mail. take dostavam len obcas, len velmi malokedy. pise mi o novostiach, o veciach, co sa menia. pretoze ich zivoty sa lamu. uz siedmy tyzden. citim tu zmenu na dialky, o akych sa mi ani nesniva. viem, co by som chcela. aby boli tu celkom blizko a aby som ich mohla dosyta vyobjimat, aby sme boli chvilku len ticho ako uz tolkokrat predtym. chyba mi. vraj blizkych ludi moze mat clovek za zivot asi len par. viem si predstavit celkom inu ju. dospelejsiu, zrelsiu, stastnu. zena snad nemoze byt stastnejsia ako teraz. a muzi su na tom snad podobne. akosi prirodzene spominam. na jej statnicu z i. spala, oranzove zavesy robili v izbe zltu tmu. po chvilke ona urobila to iste mne. mam plytky spanok, len par minut a bola som u nej. este stale pritmie, rozprava mi, dlho a potichucky. viem, ze teraz by to bolo rovnake. ze sice o par dni ci tyzdnov tomu budu dva roky, ale... co je vlastne cas? neviem, o com pisem, ale tusim, ze vsetko sa raz rozlusti. teraz som jednoducho stastna. a nezalezi na tom, ze to nie su moje sny, ktore sa plnia. ale o tom vsetkom je laska. tuzim po tom objati. skor, aby som davala, nez aby som mohla prijat. milujem pocit, ked mam v dusi radost.