.blues

stvrty september. na komode hrbka bledomodrych letacikov. plamienkovych. cista dobrovolnicina, ale za tu sa vraj ide do neba. tak teda idem, aj ked... nanovo si zariadujem izbu. zatial len v skrini pohadzane veci. biele nemocnicne drzo pomiesane s civilnymi. biele su este bielo ciste. vo vreckach este nie su pera a modre fliaciky od nich, ani pokrcene papiere a patdesiatka poskladana na stvrtinky. pisem maily, mozno styri, neviem presne. vsak naco aj. jeden v anglictine, sympaticky formalny a snad aspon trosku mily. maria, rumunsko, iashi. hladam v google-earth, aby som aspon zhruba sipila. vychodne a juzne. a vraj nas predbehli v ekonomickom raste. pisali dnes v sme. a este t., moj tromf. je uprimny, chvilku. viem, pretoze pise bez diakritiky a tak, akoby to hovoril. vraj nevie, co dalej - no ale je to take ze posledny mesiac ked ti mam pravdu povedat vela rozmyslam nad vecami dumam.. no a neviem ako to este skonci....zatial to vyzera na jeden semester.... a uvidime ako bude dalej... musim sa dat dokopy, v klude to popremyslat, nechcem urobit unahlene rozhodnutie, chapes.... hej, chapem, viac ako si mysli. mozno viac, ako veri. lebo okrem modrej farby na stuzkovej a jednej peknej fotky nas spaja mozno cosi viac. pozname sa jedenast rokov. je to polovica mojho zivota. mame zazite, mame spomienky. mozno je nieco v nas, co si rozumie aj bez nasho vedomia. a ze by som sa mohla modlit. viem, musim. chcem. lebo na niektore veci nemame. rovnako, ako nevieme stvorit nadej, poskladat mozaiky z crepov a zabudnut na prve veci, ktore sa zopakovali tisickrat inak. trosky sa rozpadli. podla mna uz davno, ale tak realne par mozno dni, neviem. po rokoch, kedy boli niecim podstatnym sa stavaju nicim. zostava len tvarenie sa ako spolocenstvo a zopar nas, co sme este chceli. a mozno uz ani nie. az vekom asi clovek ziskava odvahu lucit sa. a povedat zbohom, koniec. ved konecnost veci je ista bez ohladu na to, ci ju uzname. zivot bude klusat dalej, budeme cestovat vlakmi i dusami, budeme bojovat a padat rovnako, ako sa vzdavat a vyhravat. na zaver si spocitame rany, kazdy v sukromi vlastneho rozhodnutia. a uz teraz vieme, ze byt single je otazkou na cely zivot, na ktoru odpovedou je len clovek. sloboda je o rozhodnutiach, o nezavislosti, o kaktusoch namiesto ruzi a o odvahe zit vlastny zivot na vlastny frak. ano, to je presne to, co teraz chcem. a potrebujem. lebo sny potrebuju kridla, nie zamky. a k stastiu staci len sedmokraska na travniku pred internatom. my rozhodujeme o tom, co nam staci.