.septembrovy stvrtok

ucime sa, ako stracat. sami na vlastnej kozi, plamienok je len cestou. kazdy sam hladame, klopeme, prosime a nachadzame. prvy den posledneho vikendu z krku, na ustnej skuske uspesna. citim, ze iba silni mozu toto vsetko naozaj prezit. vratila sa b. dnes rano. vracaju sa stare casy, rozpravame sa tak ako naposledy asi v maji. niekedy mam pocit, ze nam cas nevadi. rozpravame sa. od formalnosti az po nieco strasne hlboko v nas. chvilku rozmyslam, brada podopreta rukou, ticho ako terapeuticky nastroj a nadej, o ktorej viac hovorime a menej dufame. mame priniest jednu vec do kolaze. zhanam, kde by som potiahla kamen:) milujem kamene ako symbol. kamen zo srdca a kamen ako zaklad. ty si peter, skala a na tejto skale... alebo len celkom obycajny dom postaveny na skale. asociacie tahaju nit este dalej. ako klbko cervenej nite, ktore naoko vyzera nekonecne. a netrva to len chvilku, kym najdeme ten koniec nekonecna. este chvilka v auparku. k cestovinam prihodim syrovu omacku s nivou. zatial nemam na ne hrniec, ale casom snad bude vsetko:) v HandM si vyberam rifle svojich predstav. maju este navyse par centimetrov. v panta rhei kupujem streleny darcek pre m., este mozno prihodim kaktus a budem sa tesit na radost. a este coelhove citaty. zivot. ano, pobezi dalej. svet sa zmeni, sekundove rucicky nezne tiknu a my budeme o kusok ini. musim vela rozmyslat. o nadeji a o dufani.