.zimomriavky

zivot skomprimovany do minima. snaha cim viac skryt seba, do ulity, do domceka vlastnych beznadeji. lebo sme urazani, ranani a pokorovani. a nevladzeme. aj ked vyzerame a tvarime sa aspon trochu silni. oblec si na skusku suknu. a just nie. tak to mozno bude prvykrat. alebo az neskor. neviem. splnim si povinnosti a zvysok pobezi mimo mna. otupeli sme. museli sme, ak chceme prezit. vonku je zaciatok jari. silny obraz. pre slabych nas.
vcera som bola na zbore, asi po mesiaci, cim dalej, tym mam menej casu. objektivny dovod, pohoda. ale aj menej chuti, nadsenia, energie. a prestava ma to trapit. neviem, ci dobre alebo zle. asi... po mesiaci sa ma nikto nespytal, ako sa mam, ako ide zivot, nikomu som nechybala ani neprekazala. ako nic, nula. zide z oci, zide z mysle. ale az tak? asi ano. neverila by som. keby som nevidela trosky najlepsieho priatelstva, keby zostalo aspon nieco. a potom par slov jedneho recnika. ine slovo neviem najst a toto tak skvele sedi. o tom, kto bude a nebude spaseny. tieto slova ma desia, vzdy a vsade, kedykolvek zazneju. pretoze nikto nema pravo... nikto. myslim na ludi, ktorych mam rada a sucasne su ateistami alebo veria v cosi ine. pod oranzovou mikinou citim zimomriavky, mraz horsi ako v strede januara. akosi si neviem predstavit, zeby m., l., t., s., b., d., b., m., m., p., d., m., l. a mnohi dalsi jednoducho neboli... nejde mi to do hlavy. a do srdca uz vobec nie. verim v nieco viac. verim v Lasku. a striasam sa tych strasnych predstav.
o tyzden bude zmrtvychvstanie. potom jeden sobas, ktoremu som uverila, az ked som uvidela. a potom zivot, potom pobezime poklusom do naruce niecoho, co nepozname. a moze nas to spasit alebo zabit. napriek vsetkemu ma to fascinuje, bavi a naplna.

.ukradnuta

myslienka. ze Boh ma mozno tie iste sny ako my. len ma mozno iny kalendar...

.len

rychly jarny vietor trieska dverami. zo skoly som sa vratila po osmej. bola tma. a bolo mi strasne fajn. viem, ze stale len spominam. ale co ine ma clovek robit? viem, dychat pritomnost a prilis nerozmyslat. nie vzdy je to rozumne. a nie vzdy mozne. casom zistujem, ze v nas zostavaju dolezite veci. bez ohladu na to, za ake ich povazujeme my. minuly tyzden. minule dni. pediatria. a laura. dieta, ktore meni zivoty. za cenu vlastneho. a vikend, rodinna laska, ano, laska, viem, a cervene vino, tri tenkostenne pohare a este si nechat doliat. a potom sa zase rozprchnut, verne sa navratit na vlastne zivotne chodniky. je to moj zivot, taky, aky je. zacinam chapat jednu sialenu vec. ze sice len trosku, ale predsa, zacinam rozumiet ludom, zijucim vo vztahoch, ktore ich nicia. ano. totiz, ja tak zijem. milujem veci, ktore robim, milujem svoju zivotnu cestu. sucasne viem, ze ma nicia. ze mozno platim zdravim, mozno stastim, zivotom. mozno ma zivot pripravi o lasku. alebo mi ju prinesie. nikdy nevieme. jedinou cestou je hladat zmysel.

.vcera

vcera. spomenuli si rodicia, bratia, krstni, starke, teta m. z nerodiny len brano. nehovorim, ze podla toho sa meria priatelstvo, ale...

teda ja sa snazim nezabudat na ludi, na ktorych mi zalezi. zaver z toho je dvojaky. (ne)zabudat alebo (ne)zalezat. nechcem si este pridavat. tak nad tym jednoducho nerozmyslam. ale...

vcera som to liecila cervenym vinom. co bude, netusim.

a este denisa. dnes:)

.koniec tyzdna

vzdy k nemu podvedome smerujem. prve dni sa s dostatkom energie vrham do vsetkeho, co stretam. postupom casu to vzdy opadne. rozumiem si. niekedy. nespavam viac ako sedem hodin, skole som schopna venovat aj cez dvanast hodin. teda schopna, no ano, a ochotna, jasne. to je dolezitejsie. niekedy mam pocit, ze si toho beriem prilis. ze zijem na stodvadsat percent. lenze ako inak? kazdy mame nejake rany. aj ked vyzerame neviemako stastne, mame ich v sebe. rany, unavu, stres. niektori o tom hovorime malo a este menej je to na nas vidno. vraj silne osobnosti. neviem, mozno skor slabosi bojaci sa vidiet vlastne obmedzenia. majka j. mi vravi, ze vyzeram lepsie ako kedykolvek predtym. a ze to, ze nemam frajera je len otazkou casu. akosi nie som zvyknuta na taketo komplimenty. a netusim, ako na to vsetko prisla - v kontexte toho, ze som od rana takmer nejedla, nepila, prezila som nekonecne nudne cviko a kavu som vypila pred piatimi minutami, takze kofein nestihol zaucinkovat. ale aspon som sa v duchu narehotala ako diva:) aj tak neviem, ako k takej teme a myslienke prisla. zhodou nahod a chcenim osudu som si zase pridala cosi na buduci tyzden, aj s kamaratom, dalsia vyzva, pre mna so socialnou fobiou duplovane, ale zivot je jedna velka vyzva. a nech sa deje cokolvek, pred vyzvami neutekam. tak sa vlastne tesim. som doma, je koniec tyzdna. nikto nechce, aby som komunikovala. tusim mi rozumeju. na stoliku ma cakali dve obalky. jedna zo skoly, aj som sa chvilu bala, nastastie len dve percenta dane. a druhe svadobne oznamenie. vzdy som si myslela, ze cas, ked sa mi budu vydavat kamaratky je strasne vzdialeny. bola som na omyle. sme velki. dospeli. konci tyzden a vsetci sa ako deti vraciame domov. chvilku mi je strasne dobre.

.tretieho treti

dnes som videla prvu tohtorocnu travu. cerstvo zelenu, na strmom briezku v strede betonoviska. kupila som si jarny kabat, so sivou kapucnou a prudkym nedostatkom serioznosti. a este tenku oranzovu celenku do vlasov. viezla som sa v poloprazdnom autobuse do mojho nahradneho domova. napadla mi jasna paralela. uz nie sme spolocnou domacnostou, miestom, kde sme sa nehanbili chodit v pyzamach, kde sme vecerali siesti v izbe pre troch, kde sme poznali navzajom svoje kroky, klopkanie na dvere a zvonenie zvazku klucov. kde sme hovorili a pocuvali navzajom svoje duse, plakali a smiali sa. miestu nedava zmysel priestor, rozmery, lokalita, ucel, miestu davaju cenu ludia, ktori ho menia na domov. ten nas sa zmenil na ubytovnu. v piatok vypadnut a hlavne neinvestovat. netyka sa to penazi, ale seba. nic sa nevrati. niekto by povedal, ze som naviazana na minulost. nie som. len sa mi stale vracaju okamihy, ktore boli darom. kratkym, konecnym a prchavym. ako bublinky v mineralke, ako instantna kava, co sa roztopi po prvom bozku s horucou vodou. dakujem. bolo mi ctou. dakujem. zajtra si obleciem novy kabat, budem hladat, ci niekde nezazriem novu travu a budem nanovo zacinat. investovat. nase male domovy, prchave zazitky a autobusove asociacie su paralelami niecoho doleziteho.
venovane (b., v., m., b., e., m.)
/vcera nesiel net. tak preto az dnes./

.stroj casu

nedelny vecer. po takmer dvesto kilometroch bratislava zaliata vodou. husty dazd, miliardy drobnych kvapiek. vlastne cesty. nejako mi to dochadza. ze clovek vlastne ani nemoze vladat. sledujem kolajnice mokre od dazda, ligotajuce sa vo vecernej tme, nic nevidno, len dva leskle pasy celkom mokre od dazdovej vody spajajuce sa nie v nekonecne, ale kusok pred horizontom, ktory nie celkom vidno. auta zenu pred sebou i za sebou husty oblak dazdovej hmly, navokol rozfrkuju male moria popri obrubnikoch a zosilnuju dazd na okrajoch ciest.
uz v suchu, dzinsy schnu na erarnej stolicke s cierno-bielym potahom, pod nou na zemi par bielych tenisiek zafulanych od prveho jarneho blata. na stole oranzova sviecka, ktoru mozno nikdy nezapalim, lebo na to som prilis malo romanticka. nad stolom obrazky na matnom papieri, zo vsetkych rocnych obdobi, s kvetmi i jesenou, vedla nich pohladnice z leta, co uz davno skoncilo, a jedna fotka, tiez leta, co by mala pripominat, ze bolo i bude lepsie.
pomaly, takmer nefuncny internet, pootvorene dvere balkona a dve policky celkom nabite knihami.
opisujem, co vidim. a co tak na dne duse citim. lebo to, co vidime, je len odrazom.
v tepnach citim tlkot casu. s kazdym uderom srdca, s kazdym dychom nieco odchadza. a asi aj nieco prichadza. neviem. a tusim sa uz ani nepytam. tesim sa na jar. pojdem sa sama prejst srdcom mesta, bude podvecer a bude teplo, budem citit kvety a vanok prichadzajucej noci. obleciem si bundicku dovtedy prehodenu cez plecia a budem kracat dalej, neustanem. alebo bude obed, rano este nedavno a lavicky vyhriate takmer letnym slnkom. najdem si jednu svoju, tasku si polozim vedla, vylovim knihu a slnko mi bude vyhrievat clenky. zasnivala som sa. vraj sa to ma, ze je to cesta, ako prezit. citam par riadkov napisanych dnes uz lekarom kdesi vo fore pre buducich medikov. pise o realite, o stratenych idealoch, o klise a naivnosti deti. k nemu mam blizsie ako k nim. vsetko, co prezivame nas meni. meni nas kazde rozhodnutie. len nikdy nevieme, ci k dobremu.