.len

rychly jarny vietor trieska dverami. zo skoly som sa vratila po osmej. bola tma. a bolo mi strasne fajn. viem, ze stale len spominam. ale co ine ma clovek robit? viem, dychat pritomnost a prilis nerozmyslat. nie vzdy je to rozumne. a nie vzdy mozne. casom zistujem, ze v nas zostavaju dolezite veci. bez ohladu na to, za ake ich povazujeme my. minuly tyzden. minule dni. pediatria. a laura. dieta, ktore meni zivoty. za cenu vlastneho. a vikend, rodinna laska, ano, laska, viem, a cervene vino, tri tenkostenne pohare a este si nechat doliat. a potom sa zase rozprchnut, verne sa navratit na vlastne zivotne chodniky. je to moj zivot, taky, aky je. zacinam chapat jednu sialenu vec. ze sice len trosku, ale predsa, zacinam rozumiet ludom, zijucim vo vztahoch, ktore ich nicia. ano. totiz, ja tak zijem. milujem veci, ktore robim, milujem svoju zivotnu cestu. sucasne viem, ze ma nicia. ze mozno platim zdravim, mozno stastim, zivotom. mozno ma zivot pripravi o lasku. alebo mi ju prinesie. nikdy nevieme. jedinou cestou je hladat zmysel.