vymazala som odtialto mnoho slov. pred chvilkou. lebo o tom chcem pisat, az ked to pojde. strata. moja, osobna, sukromna, vlastna, intimna, hlboka, skutocna. prave dnes sa o tom hovorilo. ze skutocne pomahat mozme az vtedy, ked prekoname vsetky vlastne straty. nezabudneme, nesmieme zabudnut. to by znamenalo stratu identity. musime prekonat, spracovat. vyrozpravat, rozpitvat, vypreparovat, rozobrat a poskladat, analyzovat a syntetizovat. odmlcat, vykricat, vyobvinovat. vyplakat. viem, ze momentalne nemozem. raz ano....
jedna prehlta bielu tabletku. antidepresiva. druha dzus z cervenych pomarancov. jedna ma cez stolicku z ikey s makkym bezovym vankusikom prehodeny precizne poskladany cierny sal. druha ma cez erarnu (ale uz nie krivu - vdaka, neznama doktorandka:) pokrceny sialene vesely ruzovy sal. paradoxne. obrazy.
...
ked najdem cas, priestor, ticho, pochopenie a seba, vsetkym tymto raz prejdem. aby som opat mohla. raz. dovtedy, neviem. bude to niekde cakat v priecinku odlozena posta. neukonceny biznis, pojem, z ktoreho mam strach. len docasna zalezitost. potom postu opat otvorim, opat precitam, do dna, do uplneho dna. biznis roztocim, ako ruletu, v ktorej vyhra kazdy, kto sa odhodla hrat. raz.
poznam ten pocit, ake to bude.
ked vyplaceme vsetky svoje straty.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára