.prud

je prvy jarny den. teda aspon na pocit ano. desat hodin vecer a aj tak znesiem otvoreny balkon. pustam si prud myslienok. niekedy to ide ako na rozkaz. ocistuje. viac ako nedelna ranna sprcha za pat minut. doprava huci, akoby aj nie. bratislava. volakedy velka. cudzia, vzdialena, opradena recami. neskor vyskusana na vlastnej kozi. dnes moja. domov. na mesiace, roky, mozno na zivot. zistujem, ze mesto nie je take alebo onake. ze my ho robime tym, co pre nas znamena. ked si ho oznacim zazitkami, miestami, spomienkami a ludmi, stava sa mojim. overene. na vlastnej kozi.

v piatok som isla domov. autobusom, na ktory som hodinu cakala. alebo aj viac. celu cestu som mala pre seba dve sedadla. rozlozila som si notebook, ze budem len tak donho cucat. pomaly sa na mna zacal rucat svet. moj maly svet poskladany z tenuckych farebnych sklicok, z vtacich pierok, z gazovych stvorcekov, z ceresnovych kvetov a spomienok. moj maly krehky svet. nefungujuci zvuk, pokazena klima, starosti s kufrom, prazdny zaludok a zmeskany vlak - to boli len posledne kamienky ci zrnka piesku, ktore to spustili. za tym vsetkym bolo cosi viac. sklamanie, samota, straty, bludiska a labyrinty, osobne boje so sebou a za seba. a tie tisice kilometrov, ktore som este stale schopna prekonavat. keby som bola kdekolvek inde, bol by to moment dazda, ked po dusne pred burkou pridu prve kvapky, studeny vietor a sviezi vzduch. nic nebolo. lebo autobus, lebo ludia, lebo. snad nabuduce. len jedna slza, len chvilku hlava opreta o labilne operadlo a len chvilku mocne privrete oci. lebo. vsak vieme. vratila som sa. moj domov. ku ktoremu ma viaze tak malo ludi. ti moji. a zbor, volakedy ano. dnes - nic, nula, este teraz citim to mrazenie, to sialene napatie, ked sa clovek tvari, ze niekto neexistuje. a nie niekto. ja. kaslem na to. doma pozeram vytlacene fotky. strasne nedokonale. pre ostatnych bez hodnoty. pre mna - mozno posledny dokaz. neodputana. vraj vtedy budeme slobodni, ked sa dokazeme odputat. myslela som si, ze uz to zvladnem. som mala, neslobodna a neschopna. a priputana. do bratislavy sa tesim a netesim sucasne. milujem ju a nenavidim. uz velakrat som prisla k bodu, ze rozumiem ludom schopnym zit vo vztahoch, ktore ich zabijaju. lebo v takom niecom zijem. laska a nenavist v jednom. zisky v skole zivota, vecne ochotna sa ucit. na vlastnych chybach, na vlastnej kozi. na slzach a stratach. ktore bolia len sukromne. o to viac. straty. zdravia, zivota, casu. uz viem, ake je to, ked clovek miluje a nenavidi sucasne. sialene. mam novy telefon, dobry. a drahy, samozrejme. rodicia su strasne zlati. daju mi vsetko, co mi vidia na ociach. viem, preco az teraz. lebo uz som velka na to, aby som si myslela, ze veci naplnia moj zivot. naucili ma, o com to naozaj je. zacina jar. krasnych sedemnast stupnov. dala by som si prvu tohtorocnu zmrzlinu. sama seba sa pytam, ze s kym. dostavam odpoved, ktoru som nechcela pocut. lebo to len znovu pichne do rany, ktora sa este nehoji. ano, ona vedela, kde je ta naj. lebo byvaly, lebo rande, lebo teple jarnoletne vecery. spolu, dve, na brehu dunaja. este tomu nie je ani rok. dam si. sama. mozno pojdem na to iste miesto. a netusim, co so mnou spravi. je stvrt na jedenast. pokusim sa ist spat este dnes. rozpisala som sa. lebo este stale som nenasla odpoved na otazku, ci existuju osudove miesta, osudovi ludia a osudove lasky. a co je opakom slova zazrak.