.bez slov

asi dnes ostanem bez slov. dusa preplnena sama nevie cim. dlhokansky den, za niekolko obycajnych. sama. vytuzene. desat fotiek na ploche, pozriem si ich este raz dnes a neskor ktoviekolkokrat. smutok i uzas v jednom. tukam do notebooku jednym prstom. spat sa mi nechce. ani bdiet. citat a ucit sa uz vobec nie. od alkoholu mam daleko. ale keby som mala s kym... tak sedemdecka pre dvoch, cervene, v pritmi, len s minimom slov, nenuteni. nehovorim, ze by to bol liek, ale aspon... nikto nevie. je to takto a hotovo. ani som neplakala. aj ked to by mi pomohlo viac ako to vino. mozno. vecer, noc, takmer ticho, takmer hviezdy. do zapisnika s leknom napisem jedinu vetu. zajtra mozno viac, mozno budem triezvejsia a pritomnejsia, dnes nie. len stale takmer zaseknuty hlas, tri zlte ruze so zelenym nadychom, len jedna biela obalka, a6, len studena a tepla dlan, pocit istoty a kvapky smutku ci pochybnosti. ako miesany drink, ktory straca seba, ak strati co i len kvapku. ako more neexistujuce bez kvapiek.
neviem, co viac, asi nic. byt bez slov este nic neznamena. naoko scesty, ale pritom jednoznacne a presne sem sedi citat z pisma, moj najoblubenejsi.
iz 40, 31.
nevadi, ze znovu. aj tisickrat.
ti, vsak, co dufaju v Pana, dostavaju novu silu.
ano. ti, co dufaju, nebudu stradat sily. dostanu vsetko, o cokolvek budu prosit. a nic im nebude chybat.
zase jeden vecer, ked sa potacam na hranici medzi verim a neverim. aj chcem verit je dost, vraj, ale... ziskavame a stracame. a nevieme to odlisit. viem, co nam treba.
iz 40, 31.
novu silu.