.stroj casu

nedelny vecer. po takmer dvesto kilometroch bratislava zaliata vodou. husty dazd, miliardy drobnych kvapiek. vlastne cesty. nejako mi to dochadza. ze clovek vlastne ani nemoze vladat. sledujem kolajnice mokre od dazda, ligotajuce sa vo vecernej tme, nic nevidno, len dva leskle pasy celkom mokre od dazdovej vody spajajuce sa nie v nekonecne, ale kusok pred horizontom, ktory nie celkom vidno. auta zenu pred sebou i za sebou husty oblak dazdovej hmly, navokol rozfrkuju male moria popri obrubnikoch a zosilnuju dazd na okrajoch ciest.
uz v suchu, dzinsy schnu na erarnej stolicke s cierno-bielym potahom, pod nou na zemi par bielych tenisiek zafulanych od prveho jarneho blata. na stole oranzova sviecka, ktoru mozno nikdy nezapalim, lebo na to som prilis malo romanticka. nad stolom obrazky na matnom papieri, zo vsetkych rocnych obdobi, s kvetmi i jesenou, vedla nich pohladnice z leta, co uz davno skoncilo, a jedna fotka, tiez leta, co by mala pripominat, ze bolo i bude lepsie.
pomaly, takmer nefuncny internet, pootvorene dvere balkona a dve policky celkom nabite knihami.
opisujem, co vidim. a co tak na dne duse citim. lebo to, co vidime, je len odrazom.
v tepnach citim tlkot casu. s kazdym uderom srdca, s kazdym dychom nieco odchadza. a asi aj nieco prichadza. neviem. a tusim sa uz ani nepytam. tesim sa na jar. pojdem sa sama prejst srdcom mesta, bude podvecer a bude teplo, budem citit kvety a vanok prichadzajucej noci. obleciem si bundicku dovtedy prehodenu cez plecia a budem kracat dalej, neustanem. alebo bude obed, rano este nedavno a lavicky vyhriate takmer letnym slnkom. najdem si jednu svoju, tasku si polozim vedla, vylovim knihu a slnko mi bude vyhrievat clenky. zasnivala som sa. vraj sa to ma, ze je to cesta, ako prezit. citam par riadkov napisanych dnes uz lekarom kdesi vo fore pre buducich medikov. pise o realite, o stratenych idealoch, o klise a naivnosti deti. k nemu mam blizsie ako k nim. vsetko, co prezivame nas meni. meni nas kazde rozhodnutie. len nikdy nevieme, ci k dobremu.