nechavam sa unasat zivotom. neinterpretovat. tazke. a tak komunikujem. viac ako slovami a skusam, ze to naozaj funguje. na plamienku som o tom pocula prvykrat. ucene bazalna stimulacia, neucene dotyk. novorodencov, deti, koma, apalicky sy., stari ludia. skusam. (ne)systematicky. funguje. viem, ze nechavam stopy. desi a tesi ma to sucasne.cestou spat sa nechavam dotykat slnku. prve, takmer letne. trosku pod dvadsat stupnov. za zastavkou, lebo dnu je jej byvaly. ja jsem to vedel. hovorim za seba. uz pred mozno piatimi tyzdnami.
preberame posledny mesiac. nazivo je to lepsie. koncime pri japonsku, laskach, ktore neboli a nebudu, akoby oni boli jedinym zmyslom. hovorim svoj nazor. pomedzi ohovaranie, ktore sa mi protivi rovnako ako vzdy. a tak sme radsej chvilku same. deli nas spanok, exhibicionizmus a nadej.
asi pojdem dnes podvecer von. viem, kam. tak, kde vylozim vsetky svoje beznadeje, kde vykecam existenciu hranic medzi neukoncenym a nekoncitelnym, kde mozem sepkat bez slov do uska, kde tisicikrat rozpoviem par pribehov, v ktorych nie som reziserom. a hercom len v niektorych. hercom bez talentu, s umenim vyhladavat zistne vztahy a napriek vsetkemu stale verit v dobro. vraj ako dokaz slabosti. tam toto vsetko poukladam ako ked niekto sadi do zeme slnecnicove semienka v nadeji, ze nieco vyrastie. ano, aj ja v to verim. ze z tohto vsetkeho vyrastie zlty kvet otacajuci sa za slnkom. a vydrzi viac ako do konca tohtorocnej jesene.
a ze sa nikdy nestane, ze mi povedia, ze nadej sa uz minula.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára