.koniec tyzdna

vzdy k nemu podvedome smerujem. prve dni sa s dostatkom energie vrham do vsetkeho, co stretam. postupom casu to vzdy opadne. rozumiem si. niekedy. nespavam viac ako sedem hodin, skole som schopna venovat aj cez dvanast hodin. teda schopna, no ano, a ochotna, jasne. to je dolezitejsie. niekedy mam pocit, ze si toho beriem prilis. ze zijem na stodvadsat percent. lenze ako inak? kazdy mame nejake rany. aj ked vyzerame neviemako stastne, mame ich v sebe. rany, unavu, stres. niektori o tom hovorime malo a este menej je to na nas vidno. vraj silne osobnosti. neviem, mozno skor slabosi bojaci sa vidiet vlastne obmedzenia. majka j. mi vravi, ze vyzeram lepsie ako kedykolvek predtym. a ze to, ze nemam frajera je len otazkou casu. akosi nie som zvyknuta na taketo komplimenty. a netusim, ako na to vsetko prisla - v kontexte toho, ze som od rana takmer nejedla, nepila, prezila som nekonecne nudne cviko a kavu som vypila pred piatimi minutami, takze kofein nestihol zaucinkovat. ale aspon som sa v duchu narehotala ako diva:) aj tak neviem, ako k takej teme a myslienke prisla. zhodou nahod a chcenim osudu som si zase pridala cosi na buduci tyzden, aj s kamaratom, dalsia vyzva, pre mna so socialnou fobiou duplovane, ale zivot je jedna velka vyzva. a nech sa deje cokolvek, pred vyzvami neutekam. tak sa vlastne tesim. som doma, je koniec tyzdna. nikto nechce, aby som komunikovala. tusim mi rozumeju. na stoliku ma cakali dve obalky. jedna zo skoly, aj som sa chvilu bala, nastastie len dve percenta dane. a druhe svadobne oznamenie. vzdy som si myslela, ze cas, ked sa mi budu vydavat kamaratky je strasne vzdialeny. bola som na omyle. sme velki. dospeli. konci tyzden a vsetci sa ako deti vraciame domov. chvilku mi je strasne dobre.