.lamanie

rekapitulujeme. rok, mesiace, tyzdne, dni a hodiny. rekapitulujeme, lebo divat sa spat je niekedy lahsie ako hladiet do neznama. sme vsetci ludia, hlupo i mudro amaterski, nevediac, ci zijeme alebo len hrame. alebo niekedy aj vediac, riskujuc vlastnu kozu, ked nehrame. a riskujuc vlastnu cest, ked hrame. byt niekym inym berie energiu, na toto fakt nemam. nevadi. tak hram ruletu. rusku ruletu o zivot. mame ho len jeden.
nemam diar z prveho polroka. vlastne ani ten, co mam nepouzijem. lebo patri nam len to, co mame v sebe, nic viac. od zimy do prvych dni leta. januarove dni, navrat zo zahrebu. zahreb je zvlastne miesto. zdegradovali sme si ho na metropolu letneho letoviska, ale pritom to mesto ma v sebe nieco zvlastne, nieco z nasej mentality. tepla zima, teda takmer tepla, bez snehu. a cesta juhom len par hodin, zvyknuti sme na viac. milujem nocne jazdy autobusom, nech je to akokolvek zvratene, nocne benzinky, nocny vietor a cesty, ktore len v noci mozu byt prazdne, zvlastne hladke a rovne a carovne osvietene lampami. len tabule a kilometrovniky svietia na zeleno, nie z dialky, len na blizky pohlad, ked clovek chvilku nespi, len hada, kde je. a podla esemesiek v cudzo-vlastnych jazykoch pozname hranice, bez pasov, kontrol, bez ciar. jeden kontinent, jeden svet. krasne zazitky, novi ludia, prijatie v tej zvlastnej krajine. moznost byt pri tom, ked sa menila historia. ked krajina, ktora ma vojnu v parrocnej pamati prijima mladych z nepriatelskych narodov, srbov, bosniancov, albancov. vraj sme boli sancou zmenit nieco v ludoch. snad sa stalo. modlili sme sa, bez ohladu na denominaciu, lebo Boha mame jedneho, gitarky, flauty, violoncela, husle, spev tisicok ludi, to vsetko stupalo k Bohu v case, ked svet blaznivo oslavoval nieco, comu sam nerozumel. a chut prijatia, spolocnej stravy, novorocneho obeda. a rozlucky, ked sme sa nehanbili za slzy. lebo sme prezili zvlastny cas. a zamilovali sa do zahrebu v strede zimy.
a potom navrat do svojej sukromnej reality, posunute skusky, cesty do bratislavy, lebo niekedy tam patrime. casto. vsetko to nejako funguje, skusky tesne po sebe a popri tom cudzie zivoty. cudzie rozchody, co sa dotknu, lebo sme si boli vsetci blizki, cudzie lasky a nenaviste v jednom, cudzie pady a ochota byt oporou. lebo na zbabelost nemam zaludok a svedomie. a je mi jedno, ze ti ostatni zabudli. nova vyzva pisat a rozdavat, necakane telefonaty, cudzi zo znameho cisla, navsteva vecer po skuske, musim byt mila, lebo. niekedy na nas kladu prilis vela. hlavne na nas, co nevieme odmietat. a potom skola, milovany a nenavideny kolotoc, centrifuga, mixer, ktory z nas extrahuje, co je naozaj v nas. ukazujeme, kto sme a aki sme. pacienti, cvika, pitvy, prednasky, stari kamosi len na formalne reci, mozno par dusi, co mozno stoja za to. alebo ani nie. sem-tam krasne vecery, ked si pri vine rozoberame zivoty. a skladame, co sa da, dohormady. vecery vonajuce cigaretovym pachom, co na dalsie rano pripomina vecer. a potom skusky, koncentrat z nas, siahame si na dno, lebo to je jedinou sancou, ako sa vyskriabat hore. slzy, o ktorych nikto nevie. len nase sukromne.
a pocas roka plamienok. uz rok prekracujem hranice, vrham sa do neznama a celim veciam, na ktore by som nemala guraz. zistujem, ze iba uprimnost k sebe nam ukaze veci take, ake su. nielen veci, ale aj zivot a vlastnu smrt. chce to odvahu a ochotu pozriet sa vsetkemu tvarou v tvar, riskovat. living is taking the risk of dying, loving is taking the risk of not getting anything back. ja viem.
leto. strnast dni v bratislave, prax a rozhorucene mesto, bose nohy v sandalkoch, riflova sukna, asi prvykrat je mi jedno, ze mam biele nohy. v tom meste som slobodna, este viac v lete. praca, od rana od siedmej, ked vstavalo slnko, zvlastni ludia a zvlastne chvile a tych par okamihov, ked sa medik uci od pacienta, clovek od cloveka. a jedny promocie, citim krasno a dostojno v dusi. a tichu tuzbu raz to zazit. ruza zvlastnej farby, vyzera ako diva, viem, ake ma rada, toto viem od zaciatku. ruze. ktovie, ci este aj teraz. nieco je medzi nami a nieco sa lame. tak to chodi, ze sa navzajom stracame. a nie som egoista, ja nie som dolezita.
verim pane s blizkymi dusami, tentokrat nas bolo viac, no spolocna bola len cesta, dalej uz nic viac, na to mame prilis hrube mury a prilis zavrete brany. tak sme trosku viac formalni. v sebe mam neochotu spoznavat novych ludi, byt mila a dobra. chcem byt sama, pod slnkom, co lieci dusu i kozu, bez hodiniek a bez povinnosti byt kdekolvek. studeny kostol, rozpalena horna orava, take takmer nebyva. navraty domov. par dni pokoja a potom znova cesty. na zapad, zase aj v noci, len januar vymenil august, kvapky a krystaliky letne slnko. francuzsko je krasne. od pariza az po vidiek. zase som videla iny kus krajiny. spolu dve spriaznene duse, netreba nam viac, ludi, znamych, stacime si. verim na osudove priatelstva. lebo som zazila. len ci aj osudove lasky? neviem. prezivame tam nieco bozie, jeho cesty a jeho pokoj. a kopec smiechu, letnej nadeje. vraciame sa. zase raz plni. vdacni. vraciame sa domov. a po par dnoch do skoly. ked tam pridem, citim nieco ako doma. ako miesto, kam patrim. a vyzvy, nove plany, vlastna individualisticka odvaha v naivnej viere, ze odvaznym praje... skusky pocas semestra, novi ludia a stare spomienky, stretnutia s byvalymi blizkymi dusami, ked zivot trha nitky medzi nami a ja mam stale chut bojovat. a potom postupne opada, ako listy konciacej jesene, ako kvapky odkvapov rovno za krk . lebo nie sme perpetuum mobile. lebo nikto z nas nim nie je.
vraciame sa k vianociam. presne tam, kde zacal konciaci sa rok. zrazu neviem, ci zivot je kruh alebo priamka. alebo uzasny abstraktny obraz ludi a veci, ku ktorym nas puta laska a nenavist. obzeram sa a neviem, ci pisat alebo viac nie. ci som nezabudla na postatne a nepisala o nepostatnostiach, neviem, lebo clovek nikdy nevie, co ma aku hodnotu. az vtedy, ked sa obzrie. a pozrie zoci-voci sebe a zivotu. tak teda robim jemnu ciaru za tymto rokom. ziadne hrube ciary, ziadne prepilene hranice, mam pocit, ze jemna bodkovana ciara je to, na co mam dnes silu a odvahu. zistila som, ze jedine, co nam patri su myslienky, spomienky a sny. lebo minulost a buducnost neexistuju. iba tato minuta je skutocna.
nedavam si predsavzatia, mam iba plany a tuzby. v roku zacinajucom zajtrajsim dnom chcem hladat to, co je naozaj podstatne. chcem si precitat od frankla "a presto rici zivotu ano", lebo v hladani a najdeni zmyslu zivota v koncentraku musi byt nieco Bozie. a chcem byt poctiva, bojovat o svoju cest a nesklamat. seba, Boha a tych par ludi, na ktorych mi zalezi. a hlavne - kracat za svetlom, nech to stoji, co to stoji.

.naspat

vianocne vianoce, criepky, ktore sa blaznivo trbliecu a sucasne rezu az do krvi, az do kosti, akoby kazdy bol symbolom, spomienkou, viziou, vyzvou. crepiny, iskierky, krystaliky inovate, srien na vsetkych stromoch a plotoch, ako zazrak zamrznutej hmly, ked uz nebol sneh. z kostola si niekto spravil koncertnu salu, kde sa mozno vybliakat do sytosti, vyrobit si na zelanie romantiku pri organe a svieckach, utapat sa v nostalgii a tvarit sa, ze toto su vianoce. na toto nemam, chvalabohu. radsej budem pocuvat nezne koledy, organistku bez hlasu a nezne gitarky piatkovych amaterov, radsej necham svietit aj celkom bezne osvetlenie, lebo to nie je dolezite. a necham sa pretvarat, necham hovorit a mlcim. spominam na darceky z lasky, rolaky, co hreju krk i dusu, kamienky na krk kakaovej farby, puzzle 3d ako svet, s vlockami a kvietkami na opacnych poloch, moschino funny, co vonia ako pomarance, ako citrony, nemozem sa ho nabazit, kym ho este citim. a mp3 na cesty, ako do dlane a vrecka dzinsov, zatial prazdny, no neostane. a cudzie dary, co tesia viac ako vlastne, kolace z lasky, vino riedene kofolou a naopak, take, ako mam rada, cervene. psik pri nohach, vecne syty a vecne hladny, rozmaznany laskou, aspon niekto. mala by som pisat ine clanky, ine listy, ludom, ktorych nepoznam. a najprv cenzurovat. cenzurovat seba mi pripada sialene. ked cudzi, kludne, ale ja? mam pisat a viem, ze to musi byt dokonale, uhladene, ucesane, pekne. a nahle mam pocit, ze to neviem. ze som trosku pokrytec. budem sa snazit nebyt. ale napisem. utekat od vyziev, uloh a povinnosti nie je moje kafe. dala by som si 3v1. z mojho zlteho hrnceka, s vankusom za chrbtom, plysovym medvedikom a kolajnicami poblizku. aj tam mam domov, zistujem to, ze naraz vsetko mat sa neda. ale takto to je lepsie. lebo som s ludmi, ktori su moji. budem pisat o vianociach, tisic a prvy krat, budem sa pytat, co ma zaujima. aj ked pytat sa, ci existuju osudovi muzi, osudove zeny a osudove cesty sa nebudem. lebo na sukromne otazky hladam sukromne odpovede. a nachadzam. ked hladam a prosim. spominam si na altotting, miesto, ktore milujem. laska na prvy pohlad, na prvy dotyk, kusok mna tam jednoducho zostal, kusok srdca, na pamiatku najdenia cesty. leto 2003, cerstvych osemnast a naliehava otazka, kam dalej, co so zivotom. a najdena odpoved, konecne istota, konecne pokoj, ktory hlasi spravne rozhodnutie. viem, kam pojdem, medicina sa stala mojou laskou. laska na cely zivot. potom cesty, prekazky a polena pod nohami, no vsetko tak malo byt. blizi sa koniec roka a rekapitulacie. nedaju sa obmedzit na uplynuly rok. kazdy sa vraciame na miesta, ktore nam boli osudove. osudove miesta aj cesty existuju. len ich neriadi osud, ale niekto viac. zivy Boh.

.vianocne

lebo je krasne chystat od septembra darceky ludom, ktori robia nas svet skutocnym, je krasne spekulovat, rozmyslat a hladat, potom v preplnenom kufri po stovkach kilometrov nenosit svoje veci, ale nieco, co je nasim len chvilku, potom zabalit a ukryt na verejnych a predsa tajne tajnych miestach. vzdat sa svojej skrine a kopky svojich penazi, kopy casu venovaneho hladaniu a nachadzaniu, ved robit radost druhym znamena robit sebe este vacsiu.

lebo je krasne s laskou chystat kolaciky, srdiecka posypane farebnou ryzou, drobne a vesele, alebo trebars slane spiralky, co chutia tak domacky.

a posielat maily, smsky, kazdu inu, venovanu, ziadne hromadne rozposielane spravy, ale par slov pre ludi, ktori patria do zivota. a zmoct sa na cudzojazycny pozdrav na pohladnicu, ktora poleti za hranice, k ludom, ktorych uz nikdy neuvidim. lebo tak to proste ide.

je zvlastne oslobodzujuce striast sa vlastnych vin, sice nie az tak prijemne, mozno nam perfekcionistom to padne este horsie, ale vybojovat ten boj so sebou znamena akoby zasluzit si vianoce. vyklopit vlastny smetny kos, vytriast prach nechcenych vin, ked vyhovarat sa na tempo a zivot nema zmysel, tak to prinasa pokoj. a sancu znova zit v pokore.

a potom dostavat pozdravy, este predtym par skutocnych objati, nie virtualnych, co nehreju az tak velmi. pozdravy, co tesia. aj viac, aj menej. aj bolia, obcas, ano. ked na polstrankovy s laskou pisany mail dostanem len pohladnicu bez obsahu z americkeho servera. ked to tak tazko padne, ved sa mame radi. mozno.

o dve hodinky je vianocna vecera, chvilku potom polnocna omsa, tiche svetlo v nas, vianoce. naozajstno v nas. chvala ti, pane, ak v nas naozaj bude.

lud byvajuci v temnotach uvidel velke svetlo. svetlo zaziarilo tym, co sedeli v temnom kraji smrti. (mt 4, 16) dnes sa splnilo toto pismo. (lk 4, 21)

.den pred vianocami

rekapitulacie. do konca roka len par dni, len par noci, len parkrat hviezdy, parkrat svitania, len par stran, ktore vonaju skolou, s ktorymi budem zase bojovat ako o zivot, ako o cest, ako vzdy, ked som doma a platim za to dane. stranky, strany, cudzie slova a moje, vlastne moje. co mam robit, ked to tak strasne vsetko milujem? nic, nechat to tak, nechat to plynut, nesiahat rukami na to, co utkava niekto iny, nechat sa spracovavat ako material, ako cesto, teple drevo, ako zvoniaci kov. najlepsie vsetko v jednom, kusky duse, puzzle zapadajuce do planov, ktorym nerozumiem, ale verim. ja viem, nase cesty nie su tvojimi cestami a tvoje nie su nasimi, ale aj tak to vsetko zapada. ty vkladas seba, my vlastne tiez, teda ak to ma fungovat, musime. primiesat silu, nadej, vlastne tuzby, ktore smu byt kompatibilne, vlastnu bolest a vsetko coho sa vzdavame. mame dni za sebou a dni pred sebou.

obzeram sa spat, ockova patdesiatka je sancou obzriet sa na kus jeho zivota, pamatam si vela, takmer polovicu. rastieme, zrejeme. alebo sa o to aspon snazime. ako dar obeta chvaly, flasa, oblozene chlebicky, decembrovy mraz. a navstevy, ku ktorym som a budem mila. lebo viac nemozem dat. a sudit nie je mojou ulohou. odnima mi to velky kamen.

piatkovy vecer, zbor, tak ako roky predtym. ale uz nie je nic ako predtym. nejako to nemozem prijat. ze z priatelstva je nic. mame za sebou dost, spacakove noci, spolocne cesty, utorkove omse na zamku, silvestre spolu, so sampanskym v plastovych poharoch, s blizkostou v zlych casoch. bolo a nebude. uz si len nieco dokazujeme, nechavajuc sa strhnut niecim, co predtym nebolo. stracam ludi. dalsi bod k teorii, ze priatelstvo neexistuje. moze mi to byt jedno, ale nedokazem to. budem to citit v sebe, prehltat ako husty kalciovy sirup, sice zly, ale aspon lieci a pomaha. to v nas nas nevylieci, tak snad aspon zabudneme. aspon ja. ona zabudla uz davno.

zajtra su vianoce, spln, sneh na horach, srien tu v kotlinach a padajuce hviezdy, aspon v spomienkach, snoch. opat ocakavame dokaz, ze nie sme strateni, ze nas Boh je Bohom druhych sanci, novych nadeji. a ze uverime v dobro. v ludoch i v sebe.

ty si ten mocny Pan,

el shaddai adonai,

ochranca malickych,

zastanca chudobnych.

sme malicki, chudobni. ale nie sami. inak by sme nemohli robit veci, ktore robime, nemohli by sme menit svet. ano, o to sa snazime, menit seba a svet. mame jedinu ulohu - nebat sa.

.obycajne

decembrovy den. od rana. devatnasty. slnko a stale nie minusove teploty. aspon na juhu nie. si na juhu, nezabudaj. niekedy som z toho pomotana, kilometre robia svoje. ranne vybavovacky, pracovne stretnutie, celkom sympaticky to znie, tak seriozne. vlastne serioznost nie je az tak mojou najsilnejsou strankou, ale svoje roky uz mam, tak musim. rozbieham si projekt, zase jeden seriozny pojem, ale netusim, ako inac to nazvat. vedecku pracu, vyzera nadejne, aj zmysluplne trosku. asi mi to zhltne dost volneho casu, ale aj tak - co s nim? spriaznenych dusi niet, tak nech robim nieco uzitocne, nech. stretavam kamarata, uz dlho sme sa nevideli, myslela som, ze prehodime aspon par slov, viet, o vianociach, aby vobec boli. no s pozdravom len zavrcanie neadresovane mne. nemame vzdy vsetci dobre dni. naopak, pred vianocami, no a rozhovor to nebol prijemny, tak sa vlastne vobec necudujem, je toho vela na kazdeho z nas. tak aspon v duchu zelam skutocne vianoce. prosim o ne. a sucasne rozmyslam, ake vlastne budu. nemyslim moje. spominam na takyto cas minulu zimu, takmer na den to sedi, na spolocne rozpravania na tmavej chodbe, ja som uz mala krasny predvianocny darcek v indexe a on ten svoj dostal az po vianociach. bolel, ja to viem, tusim priam do spiku kosti, ako to bolo. a bolelo. za rok sa mnoho zmeni. mnoho. aj vianoce. stastna odchazdam, je mi fajn, nejako zazracne mi vychadzaju veci, v ktore som len dufala. vdacna, Bohu aj ludom, ktori... su ludmi. drzim za ruku cloveka, babicku, ktora ma prosila, aby som jej pomohla cez cestu, po rokoch drzim niekoho za ruku viac ako par sekund a je mi strasne fajn. niekedy tak tuzim... aj preto som volny cas upisala tej praci, aby som nemala cas rozmyslat. ono to nic nevylieci, ale aspon neprisype sol. prechadzam davmi v obchodnom centre a viem, ze tam nepatrim. len tam travim cas, par hodin, kym mozem odist. este zapocet, klasika na nasej skole, hromadna akcia a davove emocie par dni pred sviatkami. radsej by som nie, ale neda sa. lucime sa navzajom, len zopar ludi. a analyzujem, ci vsetko je tak, ako sa zda. alebo nie. alebo sme len chladni karieristi, surovi splhaci sa po cudzich chrbtoch, bezcitni prekracovaci mrtvol. to asi skor. prestavam verit na priatelstvo. az na vynimky. tak strasne dolezite ako zivot sam. a napriek vsetkemu verim na lasku. nech sa deje, co chce. a nech moj zivot vyzera akokolvek. stastne vianoce. vsetkym, ktorych lubim, tym, ktori vedia, preco su blizko pri mne. z lasky i egoizmu. nie som tu na to, aby som to rozlisovala, aj ked mi to sposobuje rany. a? zahoja sa, uz mnohe sa zahojili. hlavna stanica, davy ludi, aj ti, ktori takmer necestuju, celkom si uzivam tu hodinku v hale, aki su vsetci milo zmateni. a niektori tak sialene zli a nervozni, az sa bojim za nich, ze ziju takyto zivot. stretavam kamarata, mozno cosi davno platonicke, vlastne je to jedno. rozpravame sa, akoby sme sa vidali casto, no nie. zivot nas rozfukal ako pupavove padaciky koncom leta, ako snehove mraky nad kotlinami, ako spomienky zazenie spanok po polnoci. zijeme si kazdy svoju cestu a chvilku sme si blizki. zivot je taky. zivot je krasny. aj skutocne vianoce v dusi.

.vizia

prehram, az ked sa vzdam.

.posledny tyzden adventu

o com pisat sest dni pred vianocami? o nicom tak ako vytahove susedske reci? dakujem, neprosim. lebo si tak zijeme. prazdno. vsak naco. bla. bla. bla. pohladnicami s ligotavym hviezdnym prachom odbite vianoce. a tesco, suchotave tasky, drahy taliansky darcekovy papier, ktory som nikdy ani v ruke nedrzala, zamknute skrine, garaze. masle, kluciky od aut, desat druhov zakuskov objednanych v obrovskej cukrarni alebo u tety, ktora sa tym zivi - beruc jej tak jej osobne vianoce. nech, je to jej praca. aj predavacky, aj ti, ktori sa v hypermarketoch vozia na umyvacich vozikoch, aj ludia v novinovych stankoch, aj vsetci, ktorych vianoce zamestnali. zhaname darceky, obchody cez internet, znackove veci a cinsky gyc, ukradnute penazenky, rozhadane rodiny, ktore nikdy neboli rodinami, podivne vztahy, podivne priatelstva a lasky za prachy. vianoce za prachy, spina v ludoch, ktorou sa divoko chvalia, ked vravia o sebe a cestach k vianociam. predavame a kupujeme osobne vianoce vymenou za hojnost z letakov.

alebo ine pohlady, ini ludia, ine srdcia. darceky s laskou balene do najobycajnejsieho papiera s nakreslenym losom tusiac, ze potesi, planovane od novembra. sviecky z vosku usilovnych vciel, knihy, nieco veselo vtipne pre dospele dieta, ktore sa prebudza nielen na vianoce. tajne spomienky, a tajne vizie, ludsko-bozie spovede, cistota dusi a nekupitelna radost. usmev na predavacku po dvanasthodinovom dni, aby aj ona mala sviatok, hoci aj desat dni pred. pohladnice, vybrate, vypisane rucne, bez zlatom vytepanych slov, ktore nechcu nic pokazit a vlastne nic dat, obycajne biele obalky, znamky a peciatky. a aby boli uz pred vianocami. a domace pecivo, co vonia vanilkou, cokoladou a medom, srdiecka s farebnou ryzou, oblatky od starkej a kila zemiakov na dne komory. a miesto pripravene pre hosta. z neba i z ciest.

my rozhodujeme, ake budeme mat vianoce. tak nam zosli ducha, pane. mesiace pred turicami. na tieto vianoce, prosim.

.priatelia

priatelia. kazde dalsie slovo by bolo zbytocne...

.posledny

raz bude. a nikto nevie, kedy. posledny nadych, posledny vydych. posledna sms, posledny mail , poslednykrat milovane miesta, poslednykrat elektricky, vlaky a kolajnice, poslednykrat sneh, poslednykrat letna burka, poslednykrat splaseny vietor na plochych nizinach. posledny pohar vina, posledne sviecky, posledne pohlady z balkonov do sveta, do neba, posledne spomienky. poslednykrat v skole, doma, poslednykrat na lukach, v horach, poslednykrat vidiet more, poslednykrat v chrame. poslednykrat bratia, rodicia, poslednykrat vsetci. posledne prechadzky, psie pohladenia, posledna pizza, posledne spovede ludom a Bohu, posledne navstevy, posledne formality, pismenka v indexe, skusky, posledne nadeje a posledne sny. posledni pacienti, skusky, posledne testy, posledni kamarati, priatelia, znami, blizki, posledni nepriatelia. posledne lasky, posledne nocne rozhovory, posledne vianoce. posledna jar a posledna jesen, posledne nocne cesty autobusom, posledne tmave tunely, mineralky na benzinkach, cestovne listky a plne kufre, posledne listy a poznamky v zositoch, posledne verse, posledne filmy, spravy a noviny, posledne slnecnice, dive maky a biele ruze, posledne dovidenia a nie zbohom milovanym, posledne slzy, posledny smiech, snehove vlocky, posledne kvapky beznadeje, posledny smutok, posledna bolest, samota, posledne stastie, posledna radost. posledne amen.

raz pride a nikto z nas nevie, kedy. rob, akoby si uz nikdy nemal, miluj, ako naposledy, bojuj, akoby opravak nebol, odchadzaj, akoby si sa nikdy nemal vratit.

.priezracne

uz len par dni. a jedina cesta. do vianoc. prisli rychlo, pol adventu za nami a my poniektori este stale namiesto vianocnej neznosti tulime v sebe neromanticky boj o zivot. nie tak doslovne, jasne, ze nie, ale... vieme svoje, tak naco pisat. hlavne, ze to vsetko je v nas. ako sylviin vianocny darcek. snad iba my ocenime tych par polkilometrov po elektrickovych kolajniciach, par sekretariatov a modrych a sivych knizociek, spinavych od listovania, v ktorych su zahrabane dokazy zivota za posledne roky. v pismenkach, v slovach, podpisoch, carbaniciach. slzach, ktore sme donutili kvapnut inam. kopirujem ikskrat kopirovane stranky, zviazane do cerstvo novej zltej vazby. ako to mohla tusit, ze inu ako zltu by som si nezelala? kopiu nechavam na svojom internatnom stoliku, na kusku sukromia, ktore absolutne nie je sukromim, na mnou cerstvo upratanej bielej ploche, jedinym krokom mojho predvianoceho upratovania. to v dusi sa nerata:). a o pol piatej zaspaty telefonat, ako rano, ked vstavame skor ako vrany, ako lampy a slnko nad veternymi vrtulami. vlastne na hodinach nezalezi. a spanok je niekedy najvacsi dar. viem, o com hovorim. este predym. zapocty, prace, testy a pacienti. podpisy, usmevy, datumy predvianocnych dni. a posledny vecer spolu. nie vsetci, len siedmi, vlastne nam to staci. asi prvykrat hovorime pred sebou o tom, co nosime v sebe. prvykrat pred sebou a ja neviem, ci sme si to vsetko nepokazili. vlastne nech, ak by to malo byt len pozlatko, tak nech z nas opadne cim skor, uz davno malo. verim, ze to bolo prave, ako kov vytepany v ohni, pod kladivami kovacov, iskriaci docervena. ako kamen tisicrocia leziaci v dravej vode, nerozbity, len obruseny casom dookruhla, ako skaly pod nebom, ako stare knihy a vino v tisicrocnej pivnici pod zemou, tam v tichu hlbky. overeni casom, snad. viera je jedine, co mam, viera, ze sme pravi. rozpravame o samote, o krizovatkach, na ktorych stojime vsetci do jedneho, co robit a kam ist, vybrame temy prac, ktore budu aktualne az casom, vyberame smery, z ktorych vratit sa bude tazke. a o to vsetko sa delime, ako sa len dokaze delit radost a smutok. v najtmavsom kute fajciarskej casti, tma, drevene stolicky ako v starom chrame a drevene podlahy, sivobiela hmla dymu, mame ju v ociach, vo vlasoch. a pred sebou pohare, kofola, pivo, bublinky, iskrive. a tri poldecaky hruskovice pre siedmich. spominame tych, ktori su niekde inde, spominame na stare casy, na zazitky, na letno-jesenne noci, na seba navzajom. a delime sa o strach z toho, co bude. rozchadzame sa. do februara si budeme blizki len virtualne. za tie roky sme si zvykli. a zivot nas vsetkych naucil, ze si musime pomahat.

tak este chvilu zostan, kym tu mas priatelov.

o tuto iluziu nechcem prist, nechcem prist na to, ze je to len iluzia, len pocit, len vata na vyplnenie prazdnych vecerov a kutov duse. tuzim po tom, aby to bolo naozaj, aby telefony neostali hluche, slova prazdne a spomienky zaprasene, zasypane smetim tak ako vsetko, co nema silu a hodnotu. nechcem zit vo vzduchoprazdne, nech to stoji cokolvek. pane, nech je to skutocne. a nech si vsetci vyberieme tu spravnu cestu. svoju. bez ohladu na to, ci ta nazyvame svojim osobnym Bohom a priatelom, alebo ta nazyvame osudom, stastim, alebo v teba apriori neverime, alebo ta hladame, mozno na nespravnych miestach a v nespravnych momentoch. chvilku na to nehlad, prosim. a bud s nami. vsetkymi. s takimi, aki sme. strateni, smutni, zamotani, stastni, plni ci prazdni. len s nami bud, sed ako pri pohari kofoly a v nasej vzajomnej laske nam ukaz svoju lasku. vsetkym do jedneho. ja v to verim, pane, verim, ze sa to da. ja v to verim.

.heaven´s door

hotovo. na dnes.
cely den, tak dlhy od rana, akoby sa zacal uz predvcerom. budik. a neprijemny docent na neprijemnom mieste, snad v nespravnom case alebo co. zotrel ma. az sa mi roztriasli kolena. neviem nic. aj keby to bola pravda, tak nemoze. aj my sme ludia. mala som chut roztrieskat nieco, alebo aspon plakat, keby sa to dalo. alebo cokolvek. lebo vsetko to bolo tak strasne nespravodlive. a tak strasne neludske. o chvilku nas pre zmenu vyhodili z bufetu. zo stola, na ktorom sme zacinali tohtodennu hru o zivot. musis hrat s kartami, ktore mas. nech su akekolvek. vyhodili nas. prekazame. ako, komu a preco - netusim.
druhe poschodie. prazdne lavicky pre pacientov. teraz pre nas. tahame otazky. takmer posledna. na dvakrat. ked ma niekto stastie. pisem. sustia snimky, negatoskop nezne huci, len tichucko, no pocut. vsetko. aj vrzgajuce balkonove dvere, aj listie, tych par listov, co este ostalo po jeseni. celkom fajn. chcu vela, no mili. k nam. nebyva casto, nebyva. o to viac tesi. my si to vazime. vazime. cakame sa. zase na pacientskych lavickach, cakame na kazdeho z nas, lebo kym nie sme vsetci, nieco chyba. vieme to. predposledna. cakaju ma, otazky, smiechy, este telefon, aby som neostala dlzna, este sal na sako, este pockat sa navzajom. usadzame sa. okolo stola maximalne pre styroch osmi. nakoniec nam jeden pridali. boli sme pripraveni kludne jest aj s taniermi na kolenach. na tesilovych nohaviciach, oblekovych. tak krasne by nam to bolo jedno. slamky, pohare, bublinky stupaju, mineralka necujne sumi, stupaju hore. aby sa potom rozbili o nebo? paralely v nas. delime si pizzu a kusky stastia. stratene odvahy, tajne strakate sny, co nikto neprezradi. nikto z nas nikomu z nas. kabaty na kope a ignorovany mobil. z repraku tisko znie knock, knock, knockin´on heaven´s door. knock, knock, knockin´on heaven´s door... zaklopali sme. vsetci.