.obycajne

decembrovy den. od rana. devatnasty. slnko a stale nie minusove teploty. aspon na juhu nie. si na juhu, nezabudaj. niekedy som z toho pomotana, kilometre robia svoje. ranne vybavovacky, pracovne stretnutie, celkom sympaticky to znie, tak seriozne. vlastne serioznost nie je az tak mojou najsilnejsou strankou, ale svoje roky uz mam, tak musim. rozbieham si projekt, zase jeden seriozny pojem, ale netusim, ako inac to nazvat. vedecku pracu, vyzera nadejne, aj zmysluplne trosku. asi mi to zhltne dost volneho casu, ale aj tak - co s nim? spriaznenych dusi niet, tak nech robim nieco uzitocne, nech. stretavam kamarata, uz dlho sme sa nevideli, myslela som, ze prehodime aspon par slov, viet, o vianociach, aby vobec boli. no s pozdravom len zavrcanie neadresovane mne. nemame vzdy vsetci dobre dni. naopak, pred vianocami, no a rozhovor to nebol prijemny, tak sa vlastne vobec necudujem, je toho vela na kazdeho z nas. tak aspon v duchu zelam skutocne vianoce. prosim o ne. a sucasne rozmyslam, ake vlastne budu. nemyslim moje. spominam na takyto cas minulu zimu, takmer na den to sedi, na spolocne rozpravania na tmavej chodbe, ja som uz mala krasny predvianocny darcek v indexe a on ten svoj dostal az po vianociach. bolel, ja to viem, tusim priam do spiku kosti, ako to bolo. a bolelo. za rok sa mnoho zmeni. mnoho. aj vianoce. stastna odchazdam, je mi fajn, nejako zazracne mi vychadzaju veci, v ktore som len dufala. vdacna, Bohu aj ludom, ktori... su ludmi. drzim za ruku cloveka, babicku, ktora ma prosila, aby som jej pomohla cez cestu, po rokoch drzim niekoho za ruku viac ako par sekund a je mi strasne fajn. niekedy tak tuzim... aj preto som volny cas upisala tej praci, aby som nemala cas rozmyslat. ono to nic nevylieci, ale aspon neprisype sol. prechadzam davmi v obchodnom centre a viem, ze tam nepatrim. len tam travim cas, par hodin, kym mozem odist. este zapocet, klasika na nasej skole, hromadna akcia a davove emocie par dni pred sviatkami. radsej by som nie, ale neda sa. lucime sa navzajom, len zopar ludi. a analyzujem, ci vsetko je tak, ako sa zda. alebo nie. alebo sme len chladni karieristi, surovi splhaci sa po cudzich chrbtoch, bezcitni prekracovaci mrtvol. to asi skor. prestavam verit na priatelstvo. az na vynimky. tak strasne dolezite ako zivot sam. a napriek vsetkemu verim na lasku. nech sa deje, co chce. a nech moj zivot vyzera akokolvek. stastne vianoce. vsetkym, ktorych lubim, tym, ktori vedia, preco su blizko pri mne. z lasky i egoizmu. nie som tu na to, aby som to rozlisovala, aj ked mi to sposobuje rany. a? zahoja sa, uz mnohe sa zahojili. hlavna stanica, davy ludi, aj ti, ktori takmer necestuju, celkom si uzivam tu hodinku v hale, aki su vsetci milo zmateni. a niektori tak sialene zli a nervozni, az sa bojim za nich, ze ziju takyto zivot. stretavam kamarata, mozno cosi davno platonicke, vlastne je to jedno. rozpravame sa, akoby sme sa vidali casto, no nie. zivot nas rozfukal ako pupavove padaciky koncom leta, ako snehove mraky nad kotlinami, ako spomienky zazenie spanok po polnoci. zijeme si kazdy svoju cestu a chvilku sme si blizki. zivot je taky. zivot je krasny. aj skutocne vianoce v dusi.