.naspat

vianocne vianoce, criepky, ktore sa blaznivo trbliecu a sucasne rezu az do krvi, az do kosti, akoby kazdy bol symbolom, spomienkou, viziou, vyzvou. crepiny, iskierky, krystaliky inovate, srien na vsetkych stromoch a plotoch, ako zazrak zamrznutej hmly, ked uz nebol sneh. z kostola si niekto spravil koncertnu salu, kde sa mozno vybliakat do sytosti, vyrobit si na zelanie romantiku pri organe a svieckach, utapat sa v nostalgii a tvarit sa, ze toto su vianoce. na toto nemam, chvalabohu. radsej budem pocuvat nezne koledy, organistku bez hlasu a nezne gitarky piatkovych amaterov, radsej necham svietit aj celkom bezne osvetlenie, lebo to nie je dolezite. a necham sa pretvarat, necham hovorit a mlcim. spominam na darceky z lasky, rolaky, co hreju krk i dusu, kamienky na krk kakaovej farby, puzzle 3d ako svet, s vlockami a kvietkami na opacnych poloch, moschino funny, co vonia ako pomarance, ako citrony, nemozem sa ho nabazit, kym ho este citim. a mp3 na cesty, ako do dlane a vrecka dzinsov, zatial prazdny, no neostane. a cudzie dary, co tesia viac ako vlastne, kolace z lasky, vino riedene kofolou a naopak, take, ako mam rada, cervene. psik pri nohach, vecne syty a vecne hladny, rozmaznany laskou, aspon niekto. mala by som pisat ine clanky, ine listy, ludom, ktorych nepoznam. a najprv cenzurovat. cenzurovat seba mi pripada sialene. ked cudzi, kludne, ale ja? mam pisat a viem, ze to musi byt dokonale, uhladene, ucesane, pekne. a nahle mam pocit, ze to neviem. ze som trosku pokrytec. budem sa snazit nebyt. ale napisem. utekat od vyziev, uloh a povinnosti nie je moje kafe. dala by som si 3v1. z mojho zlteho hrnceka, s vankusom za chrbtom, plysovym medvedikom a kolajnicami poblizku. aj tam mam domov, zistujem to, ze naraz vsetko mat sa neda. ale takto to je lepsie. lebo som s ludmi, ktori su moji. budem pisat o vianociach, tisic a prvy krat, budem sa pytat, co ma zaujima. aj ked pytat sa, ci existuju osudovi muzi, osudove zeny a osudove cesty sa nebudem. lebo na sukromne otazky hladam sukromne odpovede. a nachadzam. ked hladam a prosim. spominam si na altotting, miesto, ktore milujem. laska na prvy pohlad, na prvy dotyk, kusok mna tam jednoducho zostal, kusok srdca, na pamiatku najdenia cesty. leto 2003, cerstvych osemnast a naliehava otazka, kam dalej, co so zivotom. a najdena odpoved, konecne istota, konecne pokoj, ktory hlasi spravne rozhodnutie. viem, kam pojdem, medicina sa stala mojou laskou. laska na cely zivot. potom cesty, prekazky a polena pod nohami, no vsetko tak malo byt. blizi sa koniec roka a rekapitulacie. nedaju sa obmedzit na uplynuly rok. kazdy sa vraciame na miesta, ktore nam boli osudove. osudove miesta aj cesty existuju. len ich neriadi osud, ale niekto viac. zivy Boh.