.chybanie

vidim zapad slnka v odraze v oknach domov k kopci. vidim poloprazdnu sobotno-vecernu elektricku, modry kostolik a konzervu jahod na zapratanom stole. zase par dni, ked je vsetko zvlastne. dva osudy deti, zazitky a skusenosti, ktore ucia viac ako knihy. autom za zlatymi moravcami, mokry dazdnik zabudnuty v kufri, obed v obyvacke a pocit ako doma. alebo ciganske duse, tak strasne ine a v niecom strasne silne. a potom uz len zivot v osobnom prachu, zlte lepiace papieriky a cudzi radiobudik. cez vikend sama. v piatok vecer marek a spolocny cas. minuty sme si blizki, aby sme tyzdne mohli byt vzdialeni. alebo skor naopak. vcera dve esemesky, pozvanie a kupene listky do divadla. tesim sa. z toho, ze mam priatelov. alebo v to aspon dufam. telefonaty, g-talky a icq, od radosti a nadeje po virtualne slzy. a zlost. pretoze nespravodlivost boli minimalne tak isto ako zrada. vcera mi zahrali palonderovu lasku, peta mi teraz napisala o mojom psikovi, na blogu ktosi pisal o starych rodicoch. vecer som bola na mladezke u kapucinov. ked brano spieval zalm, nieco/Niekto sa ma dotklo. Pan je moj pastier, nic mi nechyba. ano. chyba. v tom momente bea s byvalym, starky a dany. mozno nie som dost verna a dobra, ale jednoducho mi chybali. potrebovala by som ich, na smiech, stare spomienky, na cas. ktory sa nikdy nevrati. na zaciatku knihy mam na zltom listku citat z izaiasa, prislubenia stare ikstisic rokov, Boh a jeho lud. zivot je o pusti, skalach a pramenoch zivej vody.
/sobota pred skuskou z neurologie/