zmixovane. zlomena klaveska na notebooku. sipka dolava. vikend doma, psik uz takmer zdravy, vdakabohu. asi desat mailov a telefonatov. neznasam to. hlavne, ked som unavena. minuly tyzden, malo ucenia, nove ucenie a kazdy den vyzva bojovat. uspechy a neuspechy. piatkovy vlak a vecer chvilky Ducha. co my citlivi vraj citime. citlivy cynik. po dnesku mam ten pocit. ja naozaj neviem. neviem zit doma. dlhsie. je mi smutno. lebo som sama a vlastne to chcem. kazdy mame v sebe nieco tajne, co obcas vyplava na hladinu a rozviri tiche vody nasich zivotov. lebo niekedy robime veci, ktore sami nechceme. a ublizujeme si. aby sme citili aspon nieco. vraj...kruzkujem otazky. postupne. telefonujem, pisem, zaujimam sa. aby som si kompenzovala ktovieco. neviem, co bude zajtra. ako to zvladnem. ci to bude na nieco dobre. mam pocit, akoby som nevladala zit viac ako je nutne. akoby som nechavala vsetko ist. neprijimam ani nedavam. nechcem to tak. ale momentalne nemam na vyber. bude lepsie. verim.
pat knih. modra zvyraznovacka s tupym hrotom, mikina s lienkou a na stole kolace z domu. zaclona sa jemne hybe. na tuto dennu dobu je tu prilis ticho. tri zelene kvietky na icq. a sest ludi online na g-talku. rozmyslam, kto su vlastne priatelia. ano, aj ti styria doma. a ostatni? potrebujem mapu sveta. a farebne pripinaciky. sme daleko a snad aj trosku blizko. este ano. dokedy, nevie nikto. mozno sme nespravni na nespravnych miestach. alebo je vsetko presne tak, ako ma byt.
v izbe bol dva dni nevetrany vzduch. poznam ho podla vone. na dvere ktosi zatrieskal. nejdem otvorit. nie je to nikto z mojich. budem sa ucit. pojdem na navstevu v aute s nalepenym plamienkom. budem robit diplomovku, praxovat, ucit sa. a neustale sa vracat domov. toto je zivot, ktory milujem. aj ked ma naucil, co to znamena nevladat.
v strede bratislavy som videla naozajstne dive maky. zive. som ako oni. velmi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára