.prsime

nove obrazky. bez novych priatelstiev. len preto, lebo uz sme taki. zistni. ako m. a d. vedia, kedy zavolat. a vedia aj, ked nezavolat. vsak naco. je mi z toho tak... luto. na dva dni doma. telefon snad bude ticho. do ucenia sa mi nechce. som stastna. tu som stastna. maximalne styridsatosem hodin. pytam sa, ci sa da takto zit. nie. a? geneticky dana potreba starat sa o niekoho sa prejavuje. uz mam zopar rokov. nie vela, ale vlastne, ktovie. takmer stvrtstorocie. sme frustrovani. ano, vsetci do jedneho. nemame silu a elan robit nieco naviac. a zit este o kusok navyse. zijeme, pokial vladzeme.
*
nie je nicia vina, ked si stratil vsetky iluzie. ale je len tvoja vina, ze si vobec nejake mal.
*
pesimisticke. viac, ako ja. ale je to tak, presne tak. viem, ze snov mam uz menej ako mrtvych iluzii. sme looseri, strateni stracaci stratenych strat. vraj zijeme, kym dokazeme hladat. sny, mozno nove iluzie, mozno lasku a mozno len zrnka zmyslu, ktore sa rozkotulali po svete ako male sklene koralky. zijeme. kym ich navliekame na nite utkane z vlastnych prazdnot. chcela by som sa naucit po polsky. stat na vlastnych nohach. mat vlastny izbovy kvet. a o minuty dlhsie verit, ze svet je aj o nadeji. ano. kym zase pre niekoho nebudem kondenzovana nula. mozno zajtra, mozno az dvadsiatehoosmeho. dni letia a uz nerastieme. schopni milovat a nenavidiet naraz. a bojime sa, ze raz nas to zabije. pojdem sa ucit. pojdem do kostola a zajtra na vlak. potom do skoly, po zapocty a stipendium. stare dni zapadaju prachom. aj nove. obavam sa, ze... ano. svet je taky, ako my. bojim sa, na ktorej strane som.