.ine

slnko zapadlo pred dvoma hodinami. pocujem auta ako na pretekarskej drahe. pneumatiky a brzdenie na cervenu, dufam. zase som sama v izbe, moj domov dvakratdva metre a sukromny archiv obycajnych dni. vraciam sa. dni a hodiny, doma. bodol by mi smutny film, alebo kniha, pri ktorej sa smie plakat. alebo aspon clovek, ktory by ustal veci, o ktorych by som plakala. dve vety, mozno polhodinovy monolog, mozno len blizkost. lebo si sama nicim veci, ktore este aspon trosku za nieco stoja. nervy, unava, hnev, povinnosti - vsetko dokopy a ja to vobec nezvladam. mam a nemam pravo sucasne. je mi to luto. velmi. neviem, kto si co o mne mysli. viem len, ze zranujem ludi okolo seba a zranujem seba. a nevladzem/neviem s tym prestat. slnko este nad obzorom, vlak a chvilu prazdne kupe, miesto pri okne a notebook na kolenach. a potom nic, ked baterka skonci rovnako, ako raz skoncime my. na moste si obliekam sako. riflove na zltu pasikovanu mikinu. a tasku nakriz a oranzovy kufor. vraciam sa. netusim preco. ale je mi dobre. aj dve hodiny potom. pisu mi o asimozaikovom downicatku. milovanom viac ako bezne deti. citim nieco ako zavist. neviem, voci komu. v mojom okoli sa sem-tak zjavia deti, plody lasok mojich kamaratov a ja uz viem, ze sa stavame dalsou generaciou, ze uz nemam strnast, osemnast ani dvadsat, ze vsetko sa akosi meni, cas aj ludia, aj novi ludia. babatka schopne zblaznit vsetky racionalne systemy v mozgu. lebo mame aj sieste zmysly, biologicke hodiny a cosi ako tuzby. a pochybnosti, ze tolko na tolko stastia proste nemozme mat stastie.

###

zisla by sa mi jedna panska kosela. pokrcena zitim. a z prehravaca pustit palonderovu lasku. mozno by toto vsetko bolo ine. alebo presso s mliekom. a cukrom, trstinovym. arabica do malych bielych salok. alebo take away. a samozrejme laska nazivo a hudba z cdcka. nenarocna.

###

v blizkych dnoch budem zase pisat maily. odkazy do dialok, aby nas nerozdelili uz definitivne. tusim, ze aj taketo veci maju zmysel... ked obcas ako svetielka blikneme niekomu na chodnik. snivalo sa mi s v. o tom nekdy priste. ale veci niekedy aj nezapadaju. alebo ich ako puzzle marne tlacime na nespravne miesto. mam strach z dni, ktore pridu. malo casu a socialna fobia. zase raz skuska ohnom. mozno obstojim. a celkom z cesty sa pytam, ci mozme byt zlomeni a silni sucasne. dufam, ze ano. aj ked nikdy nenajdeme silu odhadzat z ciest vsetky kamene. aj posledne.

###

lebo ty, Pane, ma nechas odpocivat v bezpeci. (z 4,9)