.nevzdat sa

chcem vytrvat. prosit a ziadat. ucit sa, do rana a potom este dva dni. a mozno vsetko este raz, ktovie. spravodlivost nie je pre vyvolenych, nie pre tych, ktori maju patent na rozum a odpovede na vsetky nezodpovedatelne otazky. prazdne frazy, reci a sebaistota. ignorujem. verim v spravodlivost pre vsetkych. a viem, ze existuju odpovede bez otazok a otazky bez odpovedi. ze sme slabi, obycajni, spinavi - a hlavne vsetci na jednej lodi. definitivne. nemam pravo narokovat si nic extra. som prach a je mi to jasne. a este slobodna dusa, o ktoru sa Niekto stara. nie tak, ze by ju vytahoval z kazdej kase, ale tak, ze jej dal nezavislost, vytrvalost, tvrdohlavost a ochotu bojovat az navzdy. nevyzeram ako vyvolena, ale svojim sposobom nou som. paneboze, ved ja som vlastne stastna. lebo sloboda je viac ako cesta bez prekazok; odvaha je viac ako usmevy a sladky image a nadej je viac ako lahsie cesty a sialena vypocitavost. kracam po svojej ceste a netusim, ci je spravna. pytam sa, ci mi bolo toto treba. a spolieham sa na to, ze tvoj lud - vsetko spravodlivi - stepy mojho sadu, dielo mojich ruk, ktorym sa oslavim (iz 60,21)... statocni budu byvat u teba (z 140,14). ano. raz vyhra spravodlivost. aj ked o nu musime bojovat. a obcas aj prehravat. som zmierena a odhodlana. viem jedine. ze chcem byt spravodliva pred tvojou tvarou.

.chybanie

vidim zapad slnka v odraze v oknach domov k kopci. vidim poloprazdnu sobotno-vecernu elektricku, modry kostolik a konzervu jahod na zapratanom stole. zase par dni, ked je vsetko zvlastne. dva osudy deti, zazitky a skusenosti, ktore ucia viac ako knihy. autom za zlatymi moravcami, mokry dazdnik zabudnuty v kufri, obed v obyvacke a pocit ako doma. alebo ciganske duse, tak strasne ine a v niecom strasne silne. a potom uz len zivot v osobnom prachu, zlte lepiace papieriky a cudzi radiobudik. cez vikend sama. v piatok vecer marek a spolocny cas. minuty sme si blizki, aby sme tyzdne mohli byt vzdialeni. alebo skor naopak. vcera dve esemesky, pozvanie a kupene listky do divadla. tesim sa. z toho, ze mam priatelov. alebo v to aspon dufam. telefonaty, g-talky a icq, od radosti a nadeje po virtualne slzy. a zlost. pretoze nespravodlivost boli minimalne tak isto ako zrada. vcera mi zahrali palonderovu lasku, peta mi teraz napisala o mojom psikovi, na blogu ktosi pisal o starych rodicoch. vecer som bola na mladezke u kapucinov. ked brano spieval zalm, nieco/Niekto sa ma dotklo. Pan je moj pastier, nic mi nechyba. ano. chyba. v tom momente bea s byvalym, starky a dany. mozno nie som dost verna a dobra, ale jednoducho mi chybali. potrebovala by som ich, na smiech, stare spomienky, na cas. ktory sa nikdy nevrati. na zaciatku knihy mam na zltom listku citat z izaiasa, prislubenia stare ikstisic rokov, Boh a jeho lud. zivot je o pusti, skalach a pramenoch zivej vody.
/sobota pred skuskou z neurologie/

.maky v strede mesta

zmixovane. zlomena klaveska na notebooku. sipka dolava. vikend doma, psik uz takmer zdravy, vdakabohu. asi desat mailov a telefonatov. neznasam to. hlavne, ked som unavena. minuly tyzden, malo ucenia, nove ucenie a kazdy den vyzva bojovat. uspechy a neuspechy. piatkovy vlak a vecer chvilky Ducha. co my citlivi vraj citime. citlivy cynik. po dnesku mam ten pocit. ja naozaj neviem. neviem zit doma. dlhsie. je mi smutno. lebo som sama a vlastne to chcem. kazdy mame v sebe nieco tajne, co obcas vyplava na hladinu a rozviri tiche vody nasich zivotov. lebo niekedy robime veci, ktore sami nechceme. a ublizujeme si. aby sme citili aspon nieco. vraj...
kruzkujem otazky. postupne. telefonujem, pisem, zaujimam sa. aby som si kompenzovala ktovieco. neviem, co bude zajtra. ako to zvladnem. ci to bude na nieco dobre. mam pocit, akoby som nevladala zit viac ako je nutne. akoby som nechavala vsetko ist. neprijimam ani nedavam. nechcem to tak. ale momentalne nemam na vyber. bude lepsie. verim.
pat knih. modra zvyraznovacka s tupym hrotom, mikina s lienkou a na stole kolace z domu. zaclona sa jemne hybe. na tuto dennu dobu je tu prilis ticho. tri zelene kvietky na icq. a sest ludi online na g-talku. rozmyslam, kto su vlastne priatelia. ano, aj ti styria doma. a ostatni? potrebujem mapu sveta. a farebne pripinaciky. sme daleko a snad aj trosku blizko. este ano. dokedy, nevie nikto. mozno sme nespravni na nespravnych miestach. alebo je vsetko presne tak, ako ma byt.
v izbe bol dva dni nevetrany vzduch. poznam ho podla vone. na dvere ktosi zatrieskal. nejdem otvorit. nie je to nikto z mojich. budem sa ucit. pojdem na navstevu v aute s nalepenym plamienkom. budem robit diplomovku, praxovat, ucit sa. a neustale sa vracat domov. toto je zivot, ktory milujem. aj ked ma naucil, co to znamena nevladat.
v strede bratislavy som videla naozajstne dive maky. zive. som ako oni. velmi.

.dazd

cakame. kym bude lepsie. ked budeme lepsi, inteligentnejsi, sikovnejsi, spolocenskejsi. zijeme na stojeden percent. lebo inak nevieme. dufame. a mame strach. a okrem neho prepracovany mozog, hypertenziu, rozsypane sny, nic a akutny nedostatok motivacie. netusim, ako toto vsetko skonci. vlastne neviem, ci vsetko pod toto patri. asi prilis vela veci na to, aby som si jednoducho spomenula.
citronovy sprchovy gel s perlickami, citrusmi vonajuce vlasy, nescafe extra strong italiano, s dvojitou davkou cukru a mlieka. zeleny pasikovany hrncek, slane z domu a neumyty tanier. s kvietkami. rozhodnutie o priznani stipendia. motivacneho. zivot je ironia. zlte a modre papieriky, kalendar orange s odratavanim dni do skusky. mikina cez stolicku a pracovisko na posteli. knihy aj na zemi. mobil, notebook a pat zvyraznovacov. cudzie radio. tma za oknami.
niektore veci sa nemenia. zijeme. a cakame. kym budeme... alebo kym sa nieco zmeni. kym budu padat hviezdy. neviem, co pisat. co tu ma ostat. nie vzdy je dobre. a nie vzdy budu padat hviezdy. ale mrtve rameno sa bude vlnit nadalej, vietor bude fukat a vtaky spievat. oni ako my. nevediac. veriac. aj teraz? prosim. o silu. byt lepsou ako dnes a kazdy predchadzajuci den. o silu rast, bojovat a prehravat rovnako ako vyhravat. neviem, co sa stane zajtra. co urobim a kedy zlyham. jedine, co mozem ovplyvnit je to, ze/ci budem bojovat. ano. lebo...
neboj sa, ved ja ta vykupim, po mene ta zavolam, ty si moj. ked sa budes brodit vodami, budem s tebou, a ked riekami, nepotopia ta, ked pojdes cez ohen, nepopalis sa. iz 43,1-2
ano, tak ja teda pojdem.
na nieco som zabudla. boli turice. v jednom momente ma tukli, ako sa tukaju biliardove gule. nie nahodou, presne tak, ako mali tuknut. dostanete Ducha. ohen. dazd.
jak jelen dychti za vodou, ja, Boze, tuzim za tebou. zosli dazd, zosli dazd, dost bolo sucha, zosli dazd, zosli dazd svateho Ducha.
drzo on prosim. pytam a ziadam. dufam, verim, ratam s nim. o patnast dni na neurologii. ale su aj dolezitejsie veci. ovela. hlavne pre ne. zosli dazd.

.prsime

nove obrazky. bez novych priatelstiev. len preto, lebo uz sme taki. zistni. ako m. a d. vedia, kedy zavolat. a vedia aj, ked nezavolat. vsak naco. je mi z toho tak... luto. na dva dni doma. telefon snad bude ticho. do ucenia sa mi nechce. som stastna. tu som stastna. maximalne styridsatosem hodin. pytam sa, ci sa da takto zit. nie. a? geneticky dana potreba starat sa o niekoho sa prejavuje. uz mam zopar rokov. nie vela, ale vlastne, ktovie. takmer stvrtstorocie. sme frustrovani. ano, vsetci do jedneho. nemame silu a elan robit nieco naviac. a zit este o kusok navyse. zijeme, pokial vladzeme.
*
nie je nicia vina, ked si stratil vsetky iluzie. ale je len tvoja vina, ze si vobec nejake mal.
*
pesimisticke. viac, ako ja. ale je to tak, presne tak. viem, ze snov mam uz menej ako mrtvych iluzii. sme looseri, strateni stracaci stratenych strat. vraj zijeme, kym dokazeme hladat. sny, mozno nove iluzie, mozno lasku a mozno len zrnka zmyslu, ktore sa rozkotulali po svete ako male sklene koralky. zijeme. kym ich navliekame na nite utkane z vlastnych prazdnot. chcela by som sa naucit po polsky. stat na vlastnych nohach. mat vlastny izbovy kvet. a o minuty dlhsie verit, ze svet je aj o nadeji. ano. kym zase pre niekoho nebudem kondenzovana nula. mozno zajtra, mozno az dvadsiatehoosmeho. dni letia a uz nerastieme. schopni milovat a nenavidiet naraz. a bojime sa, ze raz nas to zabije. pojdem sa ucit. pojdem do kostola a zajtra na vlak. potom do skoly, po zapocty a stipendium. stare dni zapadaju prachom. aj nove. obavam sa, ze... ano. svet je taky, ako my. bojim sa, na ktorej strane som.

.nahrady

namiesto ticha cudzie radio. namiesto chleba suchar. namiesto zmrzliny horka cokolada. namiesto domaceho upratovania len zbezny poriadok. namiesto vecere konzerva vylepsena kukuricou a olivami. ciernymi. namiesto slnka strecha. namiesto travy erarna stolicka. namiesto spolocneho obeda poloprazdny bufet. a sama za stolom pre styroch. namiesto slov icq, namiesto blizkosti mobil. namiesto spriaznenej duse prazdna mailova schranka. namiesto planov na leto ratanie dni do skusok. namiesto navstevy statie vo dverach. s prievanom. namiesto rozpravania ticho. namiesto knihy stol zapratany piatimi. a kopou papierov. namiesto vytahu schody, namiesto parku balkon. namiesto lasky nic. namiesto... nadej ako bonus. ako jahoda na torte a cokolada po veceri. este stale som v pluse. o nadej. nenahraditelnu.

kto v dobro veri, dobro sa mu stane. este raz dnes. prosim. prosim...

.na dnes

devatnast dni do neurologie, pat knih a dvestotridsatsest otazok. vonku je letne. v bufete poloprazdno. ludia su doma. prehrali sme s finskom. chalani do rana trubili a trieskali na radiatory. sedime tu dve, vzdialene. vidim kopy knih. pocujem elekricky jazdiace podla nedelneho rezimu. je stvrtok. vecer mozno pojdem do kostola. mozno nie. vcera som bola. kupila som kamienok so slnieckom. a sebe zmrzlinu, presla som sa po starom meste, takmer letny vecer a vonku vela ludi. ja sama. elektricka mi usla pred nosom, cakam na dalsiu. je teplo a slnko nezne zapada. na pozadie notebooku si davam japonske dive maky. aj oranzove, zlte a biele. prisla mi esemeska z domu. zavolame si. potom si nalejem mattoni do zelenej pasikovanej salky. pomarancovu. stisim radio a odlepim dalsie zlte papieriky zo zltej kocky. a budem sa ucit. asi to ma zmysel. kto v dobro veri, dobro sa mu stane.