.dotyk

nechavam sa unasat zivotom. neinterpretovat. tazke. a tak komunikujem. viac ako slovami a skusam, ze to naozaj funguje. na plamienku som o tom pocula prvykrat. ucene bazalna stimulacia, neucene dotyk. novorodencov, deti, koma, apalicky sy., stari ludia. skusam. (ne)systematicky. funguje. viem, ze nechavam stopy. desi a tesi ma to sucasne.
cestou spat sa nechavam dotykat slnku. prve, takmer letne. trosku pod dvadsat stupnov. za zastavkou, lebo dnu je jej byvaly. ja jsem to vedel. hovorim za seba. uz pred mozno piatimi tyzdnami.
preberame posledny mesiac. nazivo je to lepsie. koncime pri japonsku, laskach, ktore neboli a nebudu, akoby oni boli jedinym zmyslom. hovorim svoj nazor. pomedzi ohovaranie, ktore sa mi protivi rovnako ako vzdy. a tak sme radsej chvilku same. deli nas spanok, exhibicionizmus a nadej.
asi pojdem dnes podvecer von. viem, kam. tak, kde vylozim vsetky svoje beznadeje, kde vykecam existenciu hranic medzi neukoncenym a nekoncitelnym, kde mozem sepkat bez slov do uska, kde tisicikrat rozpoviem par pribehov, v ktorych nie som reziserom. a hercom len v niektorych. hercom bez talentu, s umenim vyhladavat zistne vztahy a napriek vsetkemu stale verit v dobro. vraj ako dokaz slabosti. tam toto vsetko poukladam ako ked niekto sadi do zeme slnecnicove semienka v nadeji, ze nieco vyrastie. ano, aj ja v to verim. ze z tohto vsetkeho vyrastie zlty kvet otacajuci sa za slnkom. a vydrzi viac ako do konca tohtorocnej jesene.
a ze sa nikdy nestane, ze mi povedia, ze nadej sa uz minula.

.kratucko

este dnes.
uz viem, co urobim, ked budem mat kusok vlastnej steny. nalepim si na nu mapu sveta. a oznacim miesta, kde mam ludi, ktori su moji. pretoze vzdialenost je to posledne, co oddeluje ludi. este stale v to verim.
v telke dnes ukazovali jar v japonsku. nadherne nezne kvety ceresni. mozno...
poslal ich po dvoch vsade, kam sam chcel ist. (lk 10, 1)

.prud

je prvy jarny den. teda aspon na pocit ano. desat hodin vecer a aj tak znesiem otvoreny balkon. pustam si prud myslienok. niekedy to ide ako na rozkaz. ocistuje. viac ako nedelna ranna sprcha za pat minut. doprava huci, akoby aj nie. bratislava. volakedy velka. cudzia, vzdialena, opradena recami. neskor vyskusana na vlastnej kozi. dnes moja. domov. na mesiace, roky, mozno na zivot. zistujem, ze mesto nie je take alebo onake. ze my ho robime tym, co pre nas znamena. ked si ho oznacim zazitkami, miestami, spomienkami a ludmi, stava sa mojim. overene. na vlastnej kozi.

v piatok som isla domov. autobusom, na ktory som hodinu cakala. alebo aj viac. celu cestu som mala pre seba dve sedadla. rozlozila som si notebook, ze budem len tak donho cucat. pomaly sa na mna zacal rucat svet. moj maly svet poskladany z tenuckych farebnych sklicok, z vtacich pierok, z gazovych stvorcekov, z ceresnovych kvetov a spomienok. moj maly krehky svet. nefungujuci zvuk, pokazena klima, starosti s kufrom, prazdny zaludok a zmeskany vlak - to boli len posledne kamienky ci zrnka piesku, ktore to spustili. za tym vsetkym bolo cosi viac. sklamanie, samota, straty, bludiska a labyrinty, osobne boje so sebou a za seba. a tie tisice kilometrov, ktore som este stale schopna prekonavat. keby som bola kdekolvek inde, bol by to moment dazda, ked po dusne pred burkou pridu prve kvapky, studeny vietor a sviezi vzduch. nic nebolo. lebo autobus, lebo ludia, lebo. snad nabuduce. len jedna slza, len chvilku hlava opreta o labilne operadlo a len chvilku mocne privrete oci. lebo. vsak vieme. vratila som sa. moj domov. ku ktoremu ma viaze tak malo ludi. ti moji. a zbor, volakedy ano. dnes - nic, nula, este teraz citim to mrazenie, to sialene napatie, ked sa clovek tvari, ze niekto neexistuje. a nie niekto. ja. kaslem na to. doma pozeram vytlacene fotky. strasne nedokonale. pre ostatnych bez hodnoty. pre mna - mozno posledny dokaz. neodputana. vraj vtedy budeme slobodni, ked sa dokazeme odputat. myslela som si, ze uz to zvladnem. som mala, neslobodna a neschopna. a priputana. do bratislavy sa tesim a netesim sucasne. milujem ju a nenavidim. uz velakrat som prisla k bodu, ze rozumiem ludom schopnym zit vo vztahoch, ktore ich zabijaju. lebo v takom niecom zijem. laska a nenavist v jednom. zisky v skole zivota, vecne ochotna sa ucit. na vlastnych chybach, na vlastnej kozi. na slzach a stratach. ktore bolia len sukromne. o to viac. straty. zdravia, zivota, casu. uz viem, ake je to, ked clovek miluje a nenavidi sucasne. sialene. mam novy telefon, dobry. a drahy, samozrejme. rodicia su strasne zlati. daju mi vsetko, co mi vidia na ociach. viem, preco az teraz. lebo uz som velka na to, aby som si myslela, ze veci naplnia moj zivot. naucili ma, o com to naozaj je. zacina jar. krasnych sedemnast stupnov. dala by som si prvu tohtorocnu zmrzlinu. sama seba sa pytam, ze s kym. dostavam odpoved, ktoru som nechcela pocut. lebo to len znovu pichne do rany, ktora sa este nehoji. ano, ona vedela, kde je ta naj. lebo byvaly, lebo rande, lebo teple jarnoletne vecery. spolu, dve, na brehu dunaja. este tomu nie je ani rok. dam si. sama. mozno pojdem na to iste miesto. a netusim, co so mnou spravi. je stvrt na jedenast. pokusim sa ist spat este dnes. rozpisala som sa. lebo este stale som nenasla odpoved na otazku, ci existuju osudove miesta, osudovi ludia a osudove lasky. a co je opakom slova zazrak.

.vymazane

vymazala som odtialto mnoho slov. pred chvilkou. lebo o tom chcem pisat, az ked to pojde. strata. moja, osobna, sukromna, vlastna, intimna, hlboka, skutocna. prave dnes sa o tom hovorilo. ze skutocne pomahat mozme az vtedy, ked prekoname vsetky vlastne straty. nezabudneme, nesmieme zabudnut. to by znamenalo stratu identity. musime prekonat, spracovat. vyrozpravat, rozpitvat, vypreparovat, rozobrat a poskladat, analyzovat a syntetizovat. odmlcat, vykricat, vyobvinovat. vyplakat. viem, ze momentalne nemozem. raz ano.
...
jedna prehlta bielu tabletku. antidepresiva. druha dzus z cervenych pomarancov. jedna ma cez stolicku z ikey s makkym bezovym vankusikom prehodeny precizne poskladany cierny sal. druha ma cez erarnu (ale uz nie krivu - vdaka, neznama doktorandka:) pokrceny sialene vesely ruzovy sal. paradoxne. obrazy.
...
ked najdem cas, priestor, ticho, pochopenie a seba, vsetkym tymto raz prejdem. aby som opat mohla. raz. dovtedy, neviem. bude to niekde cakat v priecinku odlozena posta. neukonceny biznis, pojem, z ktoreho mam strach. len docasna zalezitost. potom postu opat otvorim, opat precitam, do dna, do uplneho dna. biznis roztocim, ako ruletu, v ktorej vyhra kazdy, kto sa odhodla hrat. raz.
poznam ten pocit, ake to bude.
ked vyplaceme vsetky svoje straty.

.sestry

mozno sestra, ktoru som nikdy nemala.
"ja pod chvilou prehadzujem tie fotky, zda sa mi, ze vy s b. ste ako dve sestry" ano, mami, mas pravdu. viem. potrebovala som to pocut/citat. dakujem.
verim, ze nic sa nezmeni. ahoj, sestricka.

.bez slov

asi dnes ostanem bez slov. dusa preplnena sama nevie cim. dlhokansky den, za niekolko obycajnych. sama. vytuzene. desat fotiek na ploche, pozriem si ich este raz dnes a neskor ktoviekolkokrat. smutok i uzas v jednom. tukam do notebooku jednym prstom. spat sa mi nechce. ani bdiet. citat a ucit sa uz vobec nie. od alkoholu mam daleko. ale keby som mala s kym... tak sedemdecka pre dvoch, cervene, v pritmi, len s minimom slov, nenuteni. nehovorim, ze by to bol liek, ale aspon... nikto nevie. je to takto a hotovo. ani som neplakala. aj ked to by mi pomohlo viac ako to vino. mozno. vecer, noc, takmer ticho, takmer hviezdy. do zapisnika s leknom napisem jedinu vetu. zajtra mozno viac, mozno budem triezvejsia a pritomnejsia, dnes nie. len stale takmer zaseknuty hlas, tri zlte ruze so zelenym nadychom, len jedna biela obalka, a6, len studena a tepla dlan, pocit istoty a kvapky smutku ci pochybnosti. ako miesany drink, ktory straca seba, ak strati co i len kvapku. ako more neexistujuce bez kvapiek.
neviem, co viac, asi nic. byt bez slov este nic neznamena. naoko scesty, ale pritom jednoznacne a presne sem sedi citat z pisma, moj najoblubenejsi.
iz 40, 31.
nevadi, ze znovu. aj tisickrat.
ti, vsak, co dufaju v Pana, dostavaju novu silu.
ano. ti, co dufaju, nebudu stradat sily. dostanu vsetko, o cokolvek budu prosit. a nic im nebude chybat.
zase jeden vecer, ked sa potacam na hranici medzi verim a neverim. aj chcem verit je dost, vraj, ale... ziskavame a stracame. a nevieme to odlisit. viem, co nam treba.
iz 40, 31.
novu silu.

.poplatane

vela veci naraz. zabaleny oranzovy kufor. kazdy je fascinovany jeho farbou. v mori ciernych ziari, dokonca aj v pritmi kufra autobusu, do ktoreho sa musim celkom vopchat, ked ho hladam po tom, ako sa po kilometroch jazdy presunul uplne na opacnu stranu. a sofer lenivy otvarat druhe dvere kvoli jednemu kufru. aj ked oranzovemu. balim si par veci. len par, aby sa donho zmestil este notebook, aby som nemusela nosit zajtra po pol slovensku tri tasky. stacia dve. koncia sa sviatky. milujem ich viac ako vianoce. tu sialenu radost. gloria. vnutri sa mi trasu vsetky zilky i tepny. ako orchester, tak nejako si predstavujem nebo. verim. ze vsetko ma zmysel. ze smrt ma zmysel. zbor mi hra akoby na zelanie. vysky su sice prilis ostre, bonga prilis nepresne a klavesy hlasne, je mi to jedno. akokolvek. ale zneje. moje. on vstal zmrtvych, aleluja. keby refren zopakovali stokrat, mozno az potom by som ich chcela vypnut. alebo stisit. takto nejako to bude raz, ked vstanem zmrtvych. my vsetci. verim. ze Boh je vsemohuci, spravodlivy, velky, mocny a neviemesteaky. pre mna je podstatne, ze je dobry. dobry Boh je slovne spojenie, ktore dava silu, ze nech je vsetko akokolvek... ze nech sa stracame a nenachadzame, ze aj tak... viem. zajtra odchadzam. po sviatkoch, ktore este chvilku potrvaju. dnes je druhy den oktavy. zajtra treti. utorkova svadba. take nebyva. byva. mozno bude snezit, tak, ako koncom marca nezvykne. mozno bude prsat, tichy jarny dazd. alebo vasniva burka kvapiek. povercivi budu chvilku verit, ze prsi pre stastie. ja budem o to prosit. pisali sme si naposledy vo stvrtok. tych par riadkov na g-talku iskrilo nadejou. ako sa tesi... zajtra bude zajtra. dni davno odratane. mozno ma strach. asi. budem to citit. siesty zmysel alebo ako sa to vola. od prvych stotin, aj ked dialky. budeme cestovat vlakom. dvaja. osobak stojaci pri kazdej vrbe. potom sa pojdeme najest, aby to bol aspon trosku vylet. a este kvety. najradsej biele, lebo vedia hovorit. budem ich drzat v ruke, bude studena a vlhka a nebude to od kvetov. dalej neviem. dalej budem pozorovatelom, nestrannym urcite nie, lebo niektori este mame srdce. vlastne, zive a ludske. vraj je to nevyhoda. cas sa nezastavi. a nevrati. nevrati sobotne vzkriesenie, chvalospev, sviecu, ktora ziari, aj ked ju sfuknu. uz nikdy nebudu hviezdy tak ako v tu noc. uz nikdy sa nevratia tie dva roky. alebo tri a pol. zajtra to vsetko precestujem. na kolajach, cestach, dlaniach, v dusi. s malymi zivymi celkom neviditelnymi slzami. ano. a bude vecer. prazdna izba, precitam si nieco do skoly, zotriem pardnovy prach zo stola, zjem nieco z plastovej misky, otvorim balkon a dlho budem hladiet do neba. a na hladinu mrtveho ramena dunaja, ktore je celkom blizko. bude sa ligotat, plynut ako cas, odrazat hviezdy a mesiac. pred dvoma dnami bol spln. a potom zavriem, precitam nieco z knihy zivota. dvakrat otocim klucom v zamke. zvazok zazvoni tak, ako zvonil ten jej. a mozno sa mi bude snivat.

surrexit Christus, alleluia. cantate Domino, alleluia. (taize)

.exodus

spravila som skusku. este jeden vecer, nakupy, nove tenisky, ako vravia chalani - vesele:), bratom darcek, plamienok. a vlak, od rana kupeny listok, lebo po tych rokoch uz poznam ten exodus. ano, zapchate dialnice, miestenky na vychod uz dva tyzdne vypredane, aj lietadla vraj plne do posledneho miesta, ludia natlaceni v chodbickach vlakov, ochotni hodiny cakat na autobusy. vecer, tma, vlak uz prazdnejsi. neviempreco by som si chcela poplakat. je zima, husto snezi, padaju obrovske snehove vlocky. starsej tete pomaham s kufrom, vravi, ze ide domov. asi bratislavcanka, viac ako ja. a predsa sa vracia domov. citim sa ako na vianoce. uplne ako na vianoce. na youtube si pustam driving home for christmas. niektore cesty domov su ine. vianocne a velkonocne. rano posielam cez internet velkonocne priania s kvietkom medzi kamenmi. o tom to cele je. niet ho tu. vstal. (lk 24, 6)

.zimomriavky

zivot skomprimovany do minima. snaha cim viac skryt seba, do ulity, do domceka vlastnych beznadeji. lebo sme urazani, ranani a pokorovani. a nevladzeme. aj ked vyzerame a tvarime sa aspon trochu silni. oblec si na skusku suknu. a just nie. tak to mozno bude prvykrat. alebo az neskor. neviem. splnim si povinnosti a zvysok pobezi mimo mna. otupeli sme. museli sme, ak chceme prezit. vonku je zaciatok jari. silny obraz. pre slabych nas.
vcera som bola na zbore, asi po mesiaci, cim dalej, tym mam menej casu. objektivny dovod, pohoda. ale aj menej chuti, nadsenia, energie. a prestava ma to trapit. neviem, ci dobre alebo zle. asi... po mesiaci sa ma nikto nespytal, ako sa mam, ako ide zivot, nikomu som nechybala ani neprekazala. ako nic, nula. zide z oci, zide z mysle. ale az tak? asi ano. neverila by som. keby som nevidela trosky najlepsieho priatelstva, keby zostalo aspon nieco. a potom par slov jedneho recnika. ine slovo neviem najst a toto tak skvele sedi. o tom, kto bude a nebude spaseny. tieto slova ma desia, vzdy a vsade, kedykolvek zazneju. pretoze nikto nema pravo... nikto. myslim na ludi, ktorych mam rada a sucasne su ateistami alebo veria v cosi ine. pod oranzovou mikinou citim zimomriavky, mraz horsi ako v strede januara. akosi si neviem predstavit, zeby m., l., t., s., b., d., b., m., m., p., d., m., l. a mnohi dalsi jednoducho neboli... nejde mi to do hlavy. a do srdca uz vobec nie. verim v nieco viac. verim v Lasku. a striasam sa tych strasnych predstav.
o tyzden bude zmrtvychvstanie. potom jeden sobas, ktoremu som uverila, az ked som uvidela. a potom zivot, potom pobezime poklusom do naruce niecoho, co nepozname. a moze nas to spasit alebo zabit. napriek vsetkemu ma to fascinuje, bavi a naplna.

.ukradnuta

myslienka. ze Boh ma mozno tie iste sny ako my. len ma mozno iny kalendar...

.len

rychly jarny vietor trieska dverami. zo skoly som sa vratila po osmej. bola tma. a bolo mi strasne fajn. viem, ze stale len spominam. ale co ine ma clovek robit? viem, dychat pritomnost a prilis nerozmyslat. nie vzdy je to rozumne. a nie vzdy mozne. casom zistujem, ze v nas zostavaju dolezite veci. bez ohladu na to, za ake ich povazujeme my. minuly tyzden. minule dni. pediatria. a laura. dieta, ktore meni zivoty. za cenu vlastneho. a vikend, rodinna laska, ano, laska, viem, a cervene vino, tri tenkostenne pohare a este si nechat doliat. a potom sa zase rozprchnut, verne sa navratit na vlastne zivotne chodniky. je to moj zivot, taky, aky je. zacinam chapat jednu sialenu vec. ze sice len trosku, ale predsa, zacinam rozumiet ludom, zijucim vo vztahoch, ktore ich nicia. ano. totiz, ja tak zijem. milujem veci, ktore robim, milujem svoju zivotnu cestu. sucasne viem, ze ma nicia. ze mozno platim zdravim, mozno stastim, zivotom. mozno ma zivot pripravi o lasku. alebo mi ju prinesie. nikdy nevieme. jedinou cestou je hladat zmysel.

.vcera

vcera. spomenuli si rodicia, bratia, krstni, starke, teta m. z nerodiny len brano. nehovorim, ze podla toho sa meria priatelstvo, ale...

teda ja sa snazim nezabudat na ludi, na ktorych mi zalezi. zaver z toho je dvojaky. (ne)zabudat alebo (ne)zalezat. nechcem si este pridavat. tak nad tym jednoducho nerozmyslam. ale...

vcera som to liecila cervenym vinom. co bude, netusim.

a este denisa. dnes:)

.koniec tyzdna

vzdy k nemu podvedome smerujem. prve dni sa s dostatkom energie vrham do vsetkeho, co stretam. postupom casu to vzdy opadne. rozumiem si. niekedy. nespavam viac ako sedem hodin, skole som schopna venovat aj cez dvanast hodin. teda schopna, no ano, a ochotna, jasne. to je dolezitejsie. niekedy mam pocit, ze si toho beriem prilis. ze zijem na stodvadsat percent. lenze ako inak? kazdy mame nejake rany. aj ked vyzerame neviemako stastne, mame ich v sebe. rany, unavu, stres. niektori o tom hovorime malo a este menej je to na nas vidno. vraj silne osobnosti. neviem, mozno skor slabosi bojaci sa vidiet vlastne obmedzenia. majka j. mi vravi, ze vyzeram lepsie ako kedykolvek predtym. a ze to, ze nemam frajera je len otazkou casu. akosi nie som zvyknuta na taketo komplimenty. a netusim, ako na to vsetko prisla - v kontexte toho, ze som od rana takmer nejedla, nepila, prezila som nekonecne nudne cviko a kavu som vypila pred piatimi minutami, takze kofein nestihol zaucinkovat. ale aspon som sa v duchu narehotala ako diva:) aj tak neviem, ako k takej teme a myslienke prisla. zhodou nahod a chcenim osudu som si zase pridala cosi na buduci tyzden, aj s kamaratom, dalsia vyzva, pre mna so socialnou fobiou duplovane, ale zivot je jedna velka vyzva. a nech sa deje cokolvek, pred vyzvami neutekam. tak sa vlastne tesim. som doma, je koniec tyzdna. nikto nechce, aby som komunikovala. tusim mi rozumeju. na stoliku ma cakali dve obalky. jedna zo skoly, aj som sa chvilu bala, nastastie len dve percenta dane. a druhe svadobne oznamenie. vzdy som si myslela, ze cas, ked sa mi budu vydavat kamaratky je strasne vzdialeny. bola som na omyle. sme velki. dospeli. konci tyzden a vsetci sa ako deti vraciame domov. chvilku mi je strasne dobre.

.tretieho treti

dnes som videla prvu tohtorocnu travu. cerstvo zelenu, na strmom briezku v strede betonoviska. kupila som si jarny kabat, so sivou kapucnou a prudkym nedostatkom serioznosti. a este tenku oranzovu celenku do vlasov. viezla som sa v poloprazdnom autobuse do mojho nahradneho domova. napadla mi jasna paralela. uz nie sme spolocnou domacnostou, miestom, kde sme sa nehanbili chodit v pyzamach, kde sme vecerali siesti v izbe pre troch, kde sme poznali navzajom svoje kroky, klopkanie na dvere a zvonenie zvazku klucov. kde sme hovorili a pocuvali navzajom svoje duse, plakali a smiali sa. miestu nedava zmysel priestor, rozmery, lokalita, ucel, miestu davaju cenu ludia, ktori ho menia na domov. ten nas sa zmenil na ubytovnu. v piatok vypadnut a hlavne neinvestovat. netyka sa to penazi, ale seba. nic sa nevrati. niekto by povedal, ze som naviazana na minulost. nie som. len sa mi stale vracaju okamihy, ktore boli darom. kratkym, konecnym a prchavym. ako bublinky v mineralke, ako instantna kava, co sa roztopi po prvom bozku s horucou vodou. dakujem. bolo mi ctou. dakujem. zajtra si obleciem novy kabat, budem hladat, ci niekde nezazriem novu travu a budem nanovo zacinat. investovat. nase male domovy, prchave zazitky a autobusove asociacie su paralelami niecoho doleziteho.
venovane (b., v., m., b., e., m.)
/vcera nesiel net. tak preto az dnes./

.stroj casu

nedelny vecer. po takmer dvesto kilometroch bratislava zaliata vodou. husty dazd, miliardy drobnych kvapiek. vlastne cesty. nejako mi to dochadza. ze clovek vlastne ani nemoze vladat. sledujem kolajnice mokre od dazda, ligotajuce sa vo vecernej tme, nic nevidno, len dva leskle pasy celkom mokre od dazdovej vody spajajuce sa nie v nekonecne, ale kusok pred horizontom, ktory nie celkom vidno. auta zenu pred sebou i za sebou husty oblak dazdovej hmly, navokol rozfrkuju male moria popri obrubnikoch a zosilnuju dazd na okrajoch ciest.
uz v suchu, dzinsy schnu na erarnej stolicke s cierno-bielym potahom, pod nou na zemi par bielych tenisiek zafulanych od prveho jarneho blata. na stole oranzova sviecka, ktoru mozno nikdy nezapalim, lebo na to som prilis malo romanticka. nad stolom obrazky na matnom papieri, zo vsetkych rocnych obdobi, s kvetmi i jesenou, vedla nich pohladnice z leta, co uz davno skoncilo, a jedna fotka, tiez leta, co by mala pripominat, ze bolo i bude lepsie.
pomaly, takmer nefuncny internet, pootvorene dvere balkona a dve policky celkom nabite knihami.
opisujem, co vidim. a co tak na dne duse citim. lebo to, co vidime, je len odrazom.
v tepnach citim tlkot casu. s kazdym uderom srdca, s kazdym dychom nieco odchadza. a asi aj nieco prichadza. neviem. a tusim sa uz ani nepytam. tesim sa na jar. pojdem sa sama prejst srdcom mesta, bude podvecer a bude teplo, budem citit kvety a vanok prichadzajucej noci. obleciem si bundicku dovtedy prehodenu cez plecia a budem kracat dalej, neustanem. alebo bude obed, rano este nedavno a lavicky vyhriate takmer letnym slnkom. najdem si jednu svoju, tasku si polozim vedla, vylovim knihu a slnko mi bude vyhrievat clenky. zasnivala som sa. vraj sa to ma, ze je to cesta, ako prezit. citam par riadkov napisanych dnes uz lekarom kdesi vo fore pre buducich medikov. pise o realite, o stratenych idealoch, o klise a naivnosti deti. k nemu mam blizsie ako k nim. vsetko, co prezivame nas meni. meni nas kazde rozhodnutie. len nikdy nevieme, ci k dobremu.