.silne

***
nema zmysel bojovat, ked nemozeme verit vo vitazstvo. (indianske prislovie)
***
bojovat ma zmysel iba vtedy, ked dokazeme verit vo vitazstvo.
ja...

.etericky

nie som grafomaniak. skor mam este stale pocit, ze mam co povedat. a hlavne sebe, vediac o tom, tomu je tento blog urceny. pisem list sebe, spomienky na spomienky a poznamky o mometoch, ktorych smrti chcem zabranit. a obcas si ich citam. hlavne vtedy, ked je zivot prilis nespravodlivy a sucasnost prilis prazdna.
potrebovala by som este den volna, mozno dva. uzavriet rozlucky, straty a minulosti. skoncil plamienok a ja som neplakala. vraj veci bolia o to menej, o co viac sme schopni rozlucit sa s nimi. neviem, kde sa to vo mne nabralo, ze dokazem uzatvarat kapitoly. viem, ze uz sa nikdy nestretneme. mozno ano, ale cas sa uz nevrati. rozmyslam, kto a co vo mne ostalo. spomienky, nadej, trosku menej strachu a o kus viac slobody. odvaha brat veci do vlastnych ruk. a par ludi, na ktorych nezabudnem. *chcela som ich tu vymenovat, ale obavam sa, ze z hlavy nikdy nenapisem kompletny zoznam. tak radsej nekdy priste* mam otvoreny tyzden, chvilku som kecala s babami odvedla a viem, ze musim byt dospela. vidim, ako na mna pozeraju. ako na cloveka, ktory ma kus cesty za sebou. musim uznat, ze ano. ze mnoho veci sa zmenilo, mnoho veci zmenilo mna a mnohym veciam som sa zmenit nedala. ked vidim ich medicke zaciatky, spusta sa mi pred ocami film. zoznam veci, ktore ma od nich odlisuju. prva pacientka v zivote, ktorej sance na zivot su sialene nizke a je len o kusok starsia odomna. prva anatomia, prve skuskove, prve pitvy, prve opustene deti v mrezovanych postielkach, prva (neuspesna) resuscitacia, prve zufalstvo, prve slzy o tretej rano, prve cudzie lasky, celkom blizke rozchody, svadobne oznamenia, prve prehry a prve vitazstva. elektrizujuca nadej ako esencia zivota. etericka nadej nad kazdym nasim krokom, nad nadejou a bolestou. som vdacna za cestu, pretoze vedie k cielu. vidim dalsi vyznam kamena v kolazi par hodin pred koncom. vyberala som ho vedome a sucasne nachadzam podvedome dovody. sme prilis komplikovani, aby sme rozumeli sami sebe. kupila som si cherry paradajky. su zo spanielska a citit v nich slnko. cierne olivy, cestoviny a omacka s nivou. lepsie ako bufet a intrakova jedalen, lepsie ako nic. varim si kavu. do velkeho hrnceka z obchodu fair trade. takmer dve lyzicky extra strong, dva cukre a dve smotany. vonku zacina jesen a mne sa akosi horko drieme. horkost nie je vzdy minus, nemusi byt. na policke mam tri kaktusy. musim mat, pretoze mam v sebe tuzbu starat sa o... mozno je to vekom, mozno tym, ze som zena, alebo iba tym, ze zufalo hladam zmysel existencie a hladam stopy. clovek nikdy nevie, ci robi spravne rozhodnutie. este si chcem na skrinku nalepit pohladnice, aby som si priestor aspon trosku privlastnila. m. je na intraku. prvy den, mal by byt dospely a pritom vidim, ze este sa musi vela ucit. o zivote, o komplikovanosti, vztahoch, laskach, nenavistiach a ignorancii. chcela by som, aby boli niektore skusenosti prenosne. aby aspon bratia nemuseli prechadzat vsetkym, cim ja. alebo mozno je neprenosnost skusenosti zarukou, ze nebudeme rovnaki, rovnako rezignovani a rovnako sami. viem, ze vsetka bolest, vsetka nadej a vsetok cas, ktorym som presla, ma zmysel. je tazke hladat ho a este tazsie najst. ale mozno skusenosti su jedinym korenom toho, co nazyvame osobna zrelost. a odvaha riskovat s vedomim, ze nikdy nevieme, ci su veci tak, ako maju byt. so s. nas deli mur nedovery. z mojej strany ano, sice nevedome, ale citim ju z kazdeho vlastneho slova a gesta. z jej strany neviem. kym nebudeme schopni zit v pravde, nikdy nam nebude spolu dobre. rozmyslam, pozeram m.-ove fotky z indie, na icq same cervene kvietky, su takmer styri hodiny a vecer mi zavolaju nasi. smutim a spominam. prisli sme na to, ze b. tu chyba. nam. dopijam kavu, baby spia, hra funradio. prave hraju nothing else matters. pre mna...
*
ked prestanete snivat, zivot strati zmysel (soichiro honda)

.poznamky

ozval sa mi m. stary kamos, spajaju nas roky na jednej lodi, kym som bola este na strednej. a byvali omse na zamku, vela sme sa smiali, mozno sme sa celkom inak modlili, mozno sme boli trosku viac cisti a poriadne menej dospeli. navratilec z kanady a uz stvrty den v indii. mozno o tom je zivot, o cestach, navratoch, o lietani a o vyzvach. no urcite nie o tom prazdnom smutku, ktory tak zufalo visel nad kazdym slovom v sprave na facebooku. viem, ze laska mu toho prilis vela zobrala. a viem aj to, ze v niektorych veciach by sme si velmi rozumeli. pretoze ludi spaja nielen spolocna cesta, laska a buducnost, ale aj bolest a osamelost. vytesuje sa z babatka a slubuje, ze sa bude modlit. toto strasne potrebuje - aby sa modlil za seba. a aj za mna mozno, rovnako, ako ja nezabudnem nanho. v zivote clovek nepotrebuje vela istot, ale zachranna siet sa vzdy zide. musim sa vela modlit.
***
napisala mi aj p. potrebuje mile slovo a podporu - a akurat odomna. mozno preto, ze ludia maju dojem, ze ja vzdy vladzem, vzdy mozem a nikdy netrpim. bud som dobra herecka alebo su slepi. neviem, ci jej mam nieco napisat. ci mam byt zase raz dobra len z povinnosti. alebo urobim skutok milosrdenstva s istotou, ze snad sa nestrati v spirale vecnosti.
***
plamienok pomaly konci. zhasiname. cim dalej, tym viac som schopna priznat si chvile, ked mi je dobre. zistujem, ze potrebujem strasne malo a sucasne strasne vela. a som aspon trosku slobodna. prave vtedy, ked sa pytam, ci vobec existuje bezpodmienecna laska a sucasne si sama odpovedam, ze medzi ludmi nie. som trosku pasivna, trosku rezignovana a neviem, coho sa mam striast skor. do spolocnej kolaze vymyslam symbol. viem. kamen. kradnem ho pod ruskom tmy spomedzi elektrickovych kolajnic. este zbalim bananovo-cokoladove jednohubky, casopis a spomienky a den sa skonci. odteraz o 78 minut. viem, ze dnes pisem akosi cudne. ano, aj to len preto, lebo sa neviem vymotat z klbka veci naskladanych v dusi. viac otazok ako odpovedi, viac nadeje ako beznadeje a viac samoty ako cohokolvek ineho. hladam a nenachadzam odpovede. zatial. ze kolko trva prekonat bolest, ci risk, krizovatky a nadej su prostriedkami alebo cielmi, ci ma zmysel bojovat o veci, o ktorych vyzname pochybujeme a ci sa raz vsetko obrati na dobre.

.septembrovy stvrtok

ucime sa, ako stracat. sami na vlastnej kozi, plamienok je len cestou. kazdy sam hladame, klopeme, prosime a nachadzame. prvy den posledneho vikendu z krku, na ustnej skuske uspesna. citim, ze iba silni mozu toto vsetko naozaj prezit. vratila sa b. dnes rano. vracaju sa stare casy, rozpravame sa tak ako naposledy asi v maji. niekedy mam pocit, ze nam cas nevadi. rozpravame sa. od formalnosti az po nieco strasne hlboko v nas. chvilku rozmyslam, brada podopreta rukou, ticho ako terapeuticky nastroj a nadej, o ktorej viac hovorime a menej dufame. mame priniest jednu vec do kolaze. zhanam, kde by som potiahla kamen:) milujem kamene ako symbol. kamen zo srdca a kamen ako zaklad. ty si peter, skala a na tejto skale... alebo len celkom obycajny dom postaveny na skale. asociacie tahaju nit este dalej. ako klbko cervenej nite, ktore naoko vyzera nekonecne. a netrva to len chvilku, kym najdeme ten koniec nekonecna. este chvilka v auparku. k cestovinam prihodim syrovu omacku s nivou. zatial nemam na ne hrniec, ale casom snad bude vsetko:) v HandM si vyberam rifle svojich predstav. maju este navyse par centimetrov. v panta rhei kupujem streleny darcek pre m., este mozno prihodim kaktus a budem sa tesit na radost. a este coelhove citaty. zivot. ano, pobezi dalej. svet sa zmeni, sekundove rucicky nezne tiknu a my budeme o kusok ini. musim vela rozmyslat. o nadeji a o dufani.

.spojenia

o nicom. o tom, ze zajtra zacina plamienok a mne je to vsetko jedno. o tom, ze na bunke mame prvacky a tak som spisovala zoznam knih, ktore by som mohla predat. kecame o statute studenta, o byvalych spoluziakoch, o tetrise a padajucich tehlach, o danym, adamovi a oskvarkovych pagacikoch. potrebujem zo seba dostat vsetok ten hnev a zlost, ktore priznavam. tomu som sa naucila v plamienku. male bezvyznamne plus. uz som hovorila, ze niekedy sa veci celkom nepochopitelne zlomia. u mna tiez. z nadsenia plynule do rezignacie. viem, co je to mat veci na haku. odsudia ma, viem. asi budem jedina, pretoze snad budem jedina odvazna. ale to je viac ako vsetky tie objatia, ktore som kvoli tomu stratila. dnes je podozrivo vela ludi online. aj e., ktora mala byt na prednaskach, ale aspon nemusim mat vycitky. aj m., s ktorym este nemam chut komunikovat, b., s ktorou by som chcela byt a s ktorou sa mi tuto noc snivalo. mozno napisem p., kratky bezobsazny mail. alebo urobim nieco ine, v tejto septembrovej zime skocim po tie pagaciky, mozno chvilku pobrusim po nete a potom odidem. aj ked nechcem. na facebooku dalsi znami a o to viac sme vsetci sami. necitim sa na chodenie do skoly. pride ako polnocny zlodej a nikto netusi, ci reflex bude ta spravna reakcia. rozmyslam, ci sama rozumiem paralelam, ktore pisem. alebo len nebudeme rozmyslat, analyzovat a hladat. budeme ako roboti a mozno je to jedina pouzitelna moznost. a. bude mat osemnast, potrasiem mu rukou prezijem vecer u nich. ako uz tolkokrat predtym. obavam sa, ze takyto zivot nesie riziko straty citlivosti. mozno je to dan za veci, ktore este vladzeme. alebo v to aspon dufame. stale nemam komu polozit otazku, ci je vyhrou, ze mozeme robit aj nespravne rozhodnutia. a ze ci je pravda, ze vsetci klamu. niekto je working hard so smajlikom. kedy tam dospejem? tusim, ze podstatou je nieco ine. malicke, laska a cosi ako nadej. viac ako zavidim, prajem. i do it my way:)

.piatok dvanasteho

prave sa mi zmazal hotovy clanok. skusim este raz, snad kratsie. veci nezmenim. teda aspon niektore. aj ked prave oni najviac hnevaju. ale co je nas hnev oproti realite? nic, nula.
dala by som si wafle. so slahackou, na bielom keramickom tanieriku z ikey. alebo len tak v ruke, ako plastovy pohar s varenym cervenym na vianocnych trhoch. obliala som si nim bezovy kabat. stacila hrst soli a flak zmizol v nenavratne. rovnako, ako miznu nase rany, zanechavajuc jemne takmer neviditelne jazvy, ktorym viac sol nevadi.
vcera bolo jedenasteho. svet na chvilku zastal, ale menej, ako poslednych sedem rokov. zabudame. hoci. historicku udalost pozname podla toho, ze si pamatame, co sme vtedy robili. ano, pamatam si. autobus, psa vonku a televizor. spravy medzi vojnou a havariou. a 3500 mrtvych. bolo to o nenavisti, bolesti a sudrznosti. nezmenil sa jeden narod. zmenil sa svet. len ci sa zmenili aj ludia? neviem. mozno uz vtedy sme boli prilis tvrdi.
je mi smutno. neviem, preco. mala by som robit nieco ine a zmysluplnejsie. namiesto toho rozmyslam, preco a kam vlastne idem. nenavidim prazdno. v sebe.
pojdem do kostola, mozno novy dekan, ktory si o mne mysli, ze som lepsia ako v skutocnosti. potom nakup, starka, vsedny piatok. trosky skoncili. vo mne urcite, ale mozno aj celkovo. hovorila som uz pred rokom, ale vtedy rovnako ako teraz nemali moje slova vaha. vsak preco by aj...
zhanam, kde maju samolepiace tapety. a ci lepia aj na drevotriesku potiahnutu foliou. na bunke som za chlapa. co neopravim a nezariadim ja, jednoducho nie je. poriadne ma to hneva a trosku tesi. som samostatnejsia ako sa zda. a chcem si zmenit svoj maly svet. aspon navonok.
sudny lekar v sme hovori o tom, ze svoje pribehy rozprava manzelke. preto, aby prezil a zil. ja mam este stale niektore tajne. presne tie, ktore sa usadili najhlbsie. o niektorych veciach sa neda rozpravat s rodicmi pri veceri. to by museli vediet prehliadnut slzy a taki asi nikdy nebudu. a mozno ani ja. a asi by som ani nechcela. viem ja? a tak si svoje pribehy, obrazy, spravy a spomienky odkladame ako v muzeu prisne strazene. mozno raz, ale asi skor nie.
tie wafle si nedam. ale domace palacinky. a mozno vino. vecer. cervene, suche. americke. a este kofola. pojdeme spat po deviatej. zajtra bude sobota trinasteho. septembra.

.oddnes

v mrazivej. biela a modra. tmava, ocelova a ostra. casy sa menia. zivot ubera neznosti, romantiky a prvoplanovej krasy. a pridava po stipke z korenicky ostrosti, mrazu, krystalikov, kamenov a ladovych kociek. mozno je vsetko fajn, kym nezamrznu nase slzy a nedotlcie nase srdce. i za zivota.
takze zmena. v nas i okolo nas. slecna, vy ste lekarka? nie, vyzeram tak? druha veta uz len v duchu. usmievam sa a zurim sucasne. nic moc, viem, ale svedomie este mam. obcas som cynik, ale kto nie? je to cesta, ako prezit. nemam socialne citenie, nie som typ na obetavost, teda aspon v hlbke urcite nie. ale bojujem. a tazsie cesty si vyberam iba preto, ze verim, ze vsetko ma zmysel. ano, aj ladom obohnane duse, aj ostnate droty a vsetka ta samota, v ktorej sme zaliati. a neuprimnost, divadla, zname osobnosti, klebety, bulvar a prisne tajnosti. vsetko sa raz dozvieme. a bude to boliet vsetkych. tak preco si to robime este tazsim?
***
a pritom paralelou zivota su kocky ladu. v kofole, koktailoch alebo na dlazkach, kde striehnu na nas pad. a dockaju sa, pretoze trpezlivost nie je nasou silnou strankou. co ocakavame, musime dat. tak kedy nam to dojde? az ked zabudneme na seba navzajom, ked budeme odcudzeni este viac, ako teraz? alebo az ked stratime vsetky iluzie. nie je nicia vina, ze sme ich stratili. je len nasa vina, ze sme ich vobec mali. opakujem sa, viem. ale smeruje to k pravde. a netusim, ci niekto najde silu zastavit to.

.free to fly

sloboda je navykova. suhlasim. a vraj aj laska a lietanie. verim, pretoze lietanie som si vyskusala. takmer tisic kilometrov a sama. oblaky pod nohami a adrenalin v krvi. slzy tlaciace sa do oci. a ja, netusiaca preco. vlastne aspon trosku ano. citim vlastnu dospelost, rozhodnutia a odhodlania. a sucasne citim, akoby sa v tych nekonecnych chuchvalcoch bielosivej pary prepadavali vsetky moje sukromne straty. tusim, ze ludi, ktori maju autobusmi nacestovane tolko ako ja, nie je az tak vela. desattisic kilometrov padlo uz davno. urcite. mozno o to tazsie sa divam na strnast cinovych truhiel. v nedelu boli emocie este zamrznute. casom rozmrzli ako srien na jarnom slnku. viem, ze zomriet mozem kedykolvek. a mohla som kedykolvek doteraz. no nech je rozmyslanie o smrti akokolvek tazke, je asi jedinou cestou, ako sa jej postavit celom. nestracajuc pokoj.
rozmyslam nad velkonocnym rimom. velmi by som chcela a tusim, ze asi budem jedina. napadlo mi to az vcera. tak pojdem sama. skusim pozriet nejaku cestovku. zase by to bola vyzva, ktoru by som asi zase raz prijala. uvidime, co prinesie zivot.
kopa bledomodrych letacikov je rozdana. sice nie vsetky, ale snad si svojho adresata najdu. a ked nie, tak nie. naucila som sa rezignovat. pretoze nie som povinna spasit svet. dokonca nie som k tomu ani povolana. a vratila som sa domov. este predtym odpisala na jeden mail jednu stastnu vetu. lebo stastie je viac ako bolest, ktoru tajime v sebe a ako beznadej, ktoru dusime a mozno nikdy neudusime. stastie z malickeho, lasky a ticha, ktore ma v sebe slova. nerozpravali sme sa bez par dni pol roka. este stale je tu blizkost. dufam, ze nie zvyskova, ale stale nova. ako zmrtvychvstanie kazdu nedelu, ako nocne vlaky a stahovave vtaky, ktore sa vratia kazdu jar.
pocuvam free to fly z bratovho pocitaca. chcela by som plakat. kvoli z. s nadorom netusim kde, kvoli b., v., kvoli tomu, ze s e. nas cas a ktovie co rozdelilo, kvoli i., ktoreho som nestretla, kvoli plamienku, ktory ma trosku desi. a kvoli tomu, ze by som potrebovala poumyvat dusu. ano. tuzim po tom, aby prsalo.
zosli dazd.
***
every time, every day sing halleluia! pochybujem, ci to dokazem. ale som si ista, ze chcem. len netusim, ci naucit sa rezignovat je vyhra alebo strata. a ci o nadej treba bojovat alebo ju len prijat.

.novosti

tak sa mi nechce pisat. snad preto, ze by som teraz asi radsej pozerala housea alebo sa len divala do steny, do bielych tapiet, cez vymenenu zaclonu a roky neumyte okna do tmy septembrovej noci. nechce sa mi, ale chcem. pretoze momenty koncia rovnako ticho a plynule ako prichadzaju a kym si ich ulozime do sukromnych archivov, mozu byt uz davno prec. tesim sa. tak tisko, ako plynie cas. pisala mi b. stastny mail. take dostavam len obcas, len velmi malokedy. pise mi o novostiach, o veciach, co sa menia. pretoze ich zivoty sa lamu. uz siedmy tyzden. citim tu zmenu na dialky, o akych sa mi ani nesniva. viem, co by som chcela. aby boli tu celkom blizko a aby som ich mohla dosyta vyobjimat, aby sme boli chvilku len ticho ako uz tolkokrat predtym. chyba mi. vraj blizkych ludi moze mat clovek za zivot asi len par. viem si predstavit celkom inu ju. dospelejsiu, zrelsiu, stastnu. zena snad nemoze byt stastnejsia ako teraz. a muzi su na tom snad podobne. akosi prirodzene spominam. na jej statnicu z i. spala, oranzove zavesy robili v izbe zltu tmu. po chvilke ona urobila to iste mne. mam plytky spanok, len par minut a bola som u nej. este stale pritmie, rozprava mi, dlho a potichucky. viem, ze teraz by to bolo rovnake. ze sice o par dni ci tyzdnov tomu budu dva roky, ale... co je vlastne cas? neviem, o com pisem, ale tusim, ze vsetko sa raz rozlusti. teraz som jednoducho stastna. a nezalezi na tom, ze to nie su moje sny, ktore sa plnia. ale o tom vsetkom je laska. tuzim po tom objati. skor, aby som davala, nez aby som mohla prijat. milujem pocit, ked mam v dusi radost.

.blues

stvrty september. na komode hrbka bledomodrych letacikov. plamienkovych. cista dobrovolnicina, ale za tu sa vraj ide do neba. tak teda idem, aj ked... nanovo si zariadujem izbu. zatial len v skrini pohadzane veci. biele nemocnicne drzo pomiesane s civilnymi. biele su este bielo ciste. vo vreckach este nie su pera a modre fliaciky od nich, ani pokrcene papiere a patdesiatka poskladana na stvrtinky. pisem maily, mozno styri, neviem presne. vsak naco aj. jeden v anglictine, sympaticky formalny a snad aspon trosku mily. maria, rumunsko, iashi. hladam v google-earth, aby som aspon zhruba sipila. vychodne a juzne. a vraj nas predbehli v ekonomickom raste. pisali dnes v sme. a este t., moj tromf. je uprimny, chvilku. viem, pretoze pise bez diakritiky a tak, akoby to hovoril. vraj nevie, co dalej - no ale je to take ze posledny mesiac ked ti mam pravdu povedat vela rozmyslam nad vecami dumam.. no a neviem ako to este skonci....zatial to vyzera na jeden semester.... a uvidime ako bude dalej... musim sa dat dokopy, v klude to popremyslat, nechcem urobit unahlene rozhodnutie, chapes.... hej, chapem, viac ako si mysli. mozno viac, ako veri. lebo okrem modrej farby na stuzkovej a jednej peknej fotky nas spaja mozno cosi viac. pozname sa jedenast rokov. je to polovica mojho zivota. mame zazite, mame spomienky. mozno je nieco v nas, co si rozumie aj bez nasho vedomia. a ze by som sa mohla modlit. viem, musim. chcem. lebo na niektore veci nemame. rovnako, ako nevieme stvorit nadej, poskladat mozaiky z crepov a zabudnut na prve veci, ktore sa zopakovali tisickrat inak. trosky sa rozpadli. podla mna uz davno, ale tak realne par mozno dni, neviem. po rokoch, kedy boli niecim podstatnym sa stavaju nicim. zostava len tvarenie sa ako spolocenstvo a zopar nas, co sme este chceli. a mozno uz ani nie. az vekom asi clovek ziskava odvahu lucit sa. a povedat zbohom, koniec. ved konecnost veci je ista bez ohladu na to, ci ju uzname. zivot bude klusat dalej, budeme cestovat vlakmi i dusami, budeme bojovat a padat rovnako, ako sa vzdavat a vyhravat. na zaver si spocitame rany, kazdy v sukromi vlastneho rozhodnutia. a uz teraz vieme, ze byt single je otazkou na cely zivot, na ktoru odpovedou je len clovek. sloboda je o rozhodnutiach, o nezavislosti, o kaktusoch namiesto ruzi a o odvahe zit vlastny zivot na vlastny frak. ano, to je presne to, co teraz chcem. a potrebujem. lebo sny potrebuju kridla, nie zamky. a k stastiu staci len sedmokraska na travniku pred internatom. my rozhodujeme o tom, co nam staci.