.tango

obycajny zivot. tak strasne obycajny, ze straca obycajnost. ako tango, od trapneho v zrkadlami oblozenej sale kulturneho domu az po vasnivy tanec, akoby naposledy, akoby neskor v tejto sekunde prestalo existovat. tak nejako som na tom, od tichej rezignacie az po vasnivu radost zo zivota.
je stvrtok vecer, som celkom sama v prazdnej internatnej izbe, okrem par ludi z fachu som sa nazivo nerozpravala s nikym, kto by mi rozumel. vdakabohu za telefony. dva tyzdne som nebola doma, dva tyzdne som nespala viac ako sest hodin. o par hodin mam skusku u arogantneho a naladoveho pana, dal by Pan Boh, aby to tak nebolo, doma pobudnem smiesne dva dni a ani s nimi som neratala. cim dalej - tym viac sa mi potvrdzuje, ze priatelstvo neexistuje a ze neexistuje nic, co by uplne naplnilo vsetko prazdno, ktore ma v sebe kazdy z nas, mam pocit, ze som ludmi zabudnuty clovek, jeden kus hore - dolu. a ze mam okolo seba take more pokrytectva, false, zavisti a nenavisti, ze to vsetko je na jedneho az prilis. a takmer nikomu nechybam. je to zvlastne, ironicke a uzasne paradoxne, co vlastne pisem.
totiz v tento nesympaticky stvrtkovy vecer so vsetkym, co mam pred sebou a za sebou, so vsetkym, co sa toci okolo mojho zivota a okolo coho sa toci moj zivot - v tento vecer ma prenikla istota, ze tej vasnivej radosti je vo mne viac ako cohokolvek ineho. je mi jasne, ze to nie je zo mna, ze je to ako objatie lasky, ako to tango na zivot, smrt a vecnost. istota, ze laska je viac ako vsetko, co mame a co nemame. ta skutocna, myslim. a nadej, ze vsetko je tak, ako ma byt.
ti vsak, co dufaju v Pana, dostavaju novu silu, ziskavaju kridla ako orly, utekat budu a neustanu... (iz 40, 31)

.utrzky

citam po sebe, co som napisala minule. robim to vzdy. niekedy mi vlastne slova pripadaju cudzie, niekedy som spokojna, inokedy nie. pribehy pokracuju. my v nich. asi vecne. obidvoje.

prepracovana. sest hodin spanku denne, od rana do noci zijem, asi prilis intenzivne. ale ked tu inak neviem.

posledny vikend, zase raz iny. vzdy pred takymito vikendami ma opusta radost. akoby som sa netesila, tak sa tam len tak dovleciem, s batohom, co kazdy nosime so sebou. odhadla som ho na takych dvadsat kil. celkom dost. mix beznadeje, tuzob, snov, bolesti, strachov a hnevu. naucila som sa priznavat sa k tomu. nikdy sa netesim a potom nechcem odist. lebo sme si blizki, najprv povinne, ked sa rozprava len tazko. cim dalej - tym viac. vyslovujeme slova, ktore sme nikdy nevyslovili. nikdy predtym, nikdy potom. prekonavanie hranic je uzasne oslobodzujuce a uzdravujuce. ponarame sa do podstaty vlastnych zivotov, do nasich sukromnych pokladov i smetisk, do spiny i uzasne cisteho vzduchu. len preto, aby sme mohli zit. vidim, ze sa menime. vsetci. klonime sa k pravde a k cesti. a prestavame sa vyhybat bolesti. teda ja urcite. zivot je otazkou priorit. a niekedy cesta k nim vedie cez bolest. sucasne sa ucime uzivat si zivot, so vsetkym, co k nemu patri. i s radostou, vasnou, zivelnostou, tichym pokojom i burlivym nadsenim. vsetci okolo jedneho stola, sedime a dychame. dychame. vecer vonia fernetom. stock. citrus. tancujeme, kazdy pri kazdom. cas leti. konci. odchadzame. zase stiseni. a vyjasene stastni. vidime hviezdy. v bratislave nebyvaju, nebyva tu totiz dostatocna tma. az ked je dostatocna tma, vidno hviezdy. motto z oznamka, stredoskolskeho. boli tomu styri roky. ignorujeme sa a chybame si sucasne. myslim na nich, pod nebom vo vojke. nechavam sa viest asociaciami. o tom to je. zaspavam, s neumytymi vlasmi, citit ich cigaretovym dymom. aj zeleny rolak, ktory nosim este dalsi tyzden. pomaly vyprcha, vlastne celkom rychlo. aj my vyprchame, viem. otazky, smiech, pohoda, biely kralik, lucenie. na dalsie mesiace. menime sa, ako ked dieta presklada lego. z tych istych kociek. ale nikdy nie rovnako.

dva dni v labaku, zatial, ucim sa. este to viem. dava mi to nadej. zoznamujeme sa. s prostredim i sebou navzajom, bavime sa, tak uzasne patologicky. naplnenie, zmysluplnost. platim dane, ale mam za co.

vecer chvilku takmer doma, blizki, aspon trosku. delim sa o zazitky, o vlastne pribehy. a nielen vlastne. rozpravky, realityshows, tragedie i ironicke hry, vsetko dohromady dava zivotny pribeh ludi. okolo mna, ktori patria tak trosku do mojho sveta. aby nebol poloprazdny. v duchu dakujem za telefon. som silna i slaba sucasne. samota sile nepridava. odskusane. zajtra zivot pobezi dalej, rano vstanem a pokusim sa dat dnu zmysel. a potom ho v dovere odovzdat. lebo mi nepatri. nic mi nepatri. zajtra je o tridsatosem minut.

.streda

stretnutia, nemocnicne chodby, schodistia a typicke aromy, spomienky na buducnost, i take mozu byt. a potom spolu, po cestach vedla seba, len chvilku, len stovky krokov, maximalne. vidime rozdiely a more nezmenenych crt. sadame si k oknu od zeme az po strop, ked je chvilku ticho, tak hladime na ruch, iduci uplne pomimo, na ludi. a popri tom si delime duse. alebo sa o to aspon pokusame. zmazat cas, co nas roztrhal, rozdelil neviditelnymi hranicami cudzich svetov a vlastnych zivotnych ciar. mozno priamych a mozno celkom pomotanych. nevieme, co je spravne, nikdy to nevieme. alebo aj tusime, to potom boli, aj cudzie cesty, aj cudzie stastie, co mozno nie je skutocne. odchadza. prec, navzdy, s nezrusitelnym slubom, zviazana, co sa neda zabudnut. a sucasne nechava neukonceny biznis, aspon to tak citim. intuicia je niekedy prilis surova. k nam. asi ma mnohe veci naucil zivot. ze clovek musi byt cestny. za kazdu cenu, za cenu akejkolvek obety a bolesti, ktora moze obe strany zdrvit. a sucasne zachranit pred zivotom v klamstve, omyle a skryvani sa pred sebou i inymi. viem, co je viac. nemohla by som odist, keby som nemala ukoncene niektore veci a vztahy, proste by som nemohla, tahalo by ma to k zemi ako kamen. so stratenou vierou v pozehnanie. beries to inak, opustas a palis mosty. palis ich a nepozeras, kto sa utopi. opustas veci, knihy, srdcove miesta, co zmatneju v spomienkach, ludi, ktori zostavaju. lucime sa. uz rok. cim dalej, tym viac, skutocnejsie, zivotnejsie. mam strach. ze sa stratis, v sebe, v cestach, ktore sa ti pomotali ako klbko vlny. kiez by som sa mylila. ale niekedy... je tazko hovorit, pisat, len myslienky ostavaju, v noci, ked nespim. a slzy stekaju. nik o nich nevie, vsak naco. skusam ist dalej a pytam sa, ci to takto malo byt. bez odpovede, mozno jej niet a mozno som iba hlucha. jedine viem. vsetko je v Bozich rukach. vsetko. len co ak z nich utekame...
/uz velakrat som zazila, ze niektori ludia su sudeni byt si navzajom straznymi anjelmi. mozno to nie je spravne slovo, nie anjelmi. skor bytostami, ktori bez ich vedomia budu bdiet nad ich zivotmi, budu bdiet a neustanu, v myslienkach prechadzat kazdy ich krok a akoby zit s nimi. vzdialene blizki. myslim, ze takto to nejako chodi. ze sme si sudeni, aby sme sa navzajom nosili v srdciach. mozno mam smolu na ludi. alebo mi nebo doveruje. neviem. mam z toho strach./
odchadzame, spolu, po cestach, ktore su nam strasne zname. ideme spolu k Otcovi, na hodinku, zlozit zivoty, strachy a radosti. neviem, coho mam v sebe viac. vaham, ci je to ironia alebo pozehnanie. odprevadzame sa. slubujeme si este jeden den, este jeden vecer. po chrbte mi prechadza mraz. som strasne vdacna, ze v elektricke sedim sama, nechavam vsetko ist, nech je vsetko, ako to ide. smutim. rozmyslam, vela, dlho, na etapy. cudzi pribeh a vlastny smutok idu dohromady. teraz to viem. niektore veci musime zazit na vlastnej kozi, na vlastnej bolesti a vlastnom pocite strat. mozno je zivot otazkov strat a ziskov. a zrazu neviem, kto je v pluse a kto v minuse. ale nie o tom som chcela.

.utorok

dvadsatstyri hodin. jeden obycajny den, ake doma nebyvaju. doma je doma, pokoj, nikto cudzi. tu je zivsie, mozno veselsie a spolocenskejsie, ale aj smutnejsie a stratenejsie. plusy a minusy, straty a zisky, bez nich to nejde. vstavam, prvykrat o siestej na cudzi budik, druhykrat na vlastny rytmus a uz davno vyjdene slnko. odchadzam, skola, skuska, povinnosti. a potom druhykrat, vsak dni su dlhe a sanci dost. zmena programu, flexibilita musi byt. vyznanie, spovede, cesty pomedzi kvapky, stretnutia po case, ktory vlastne neexistuje. mame duse blizko seba a zasoby spolocnych spomienok. ako vtedy, tak i dnes. modlit sa, alebo len tak hladiet a nechat vsetko zit vlastnym rytmom, odovzdat nadeje, sny i krize, i milovanych a potom odist, vsetko vziat so sebou. ci lahsie neviem, ale take ine. odovzdat skusku ako obetny dar, vlastne nie moj. lebo zazraky... lebo sestnasteho sa vsemohuci a nekonecny Boh, ktoremu patria galaxie a nekonecno sklonil nad jednou obycajnou pozemskou fakultou k jednej unavenej, ale dufajucej studentke, ktora veri v zazraky. (acko). a keby len sestnasteho. fotka, smiech, minulost takmer tri roky, asi. ale nasa, sukromna. cervene vino, klinceky a skorica, dlha mala lyzicka, len srk nalacno, len malo. polievka, so syrom. zase nie sama, i ked neveriaca v priatelstvo, priklad vynimiek, ktore potvrdzuju pravidlo. a uz len vonave vlasy na vlastnej hlave, md house na cudzom notebooku, len hviezdy v tme a zhasnute ziarovky. konci sa den, zacina novy, idem spat. s doverou, ze vsetko je tak, ako ma byt.

a budim sa az na nasledujuce svitanie, lebo skola a povinnosti. obed, este z domu, tukam do notebooku a ucit sa mi nechce, chystam sa na stretnutie, mozno kava, caj, neviem, ale urcite zivot, nadeje, sny a sklamania. na vsetkych stranach. lebo vsetci zijeme v podstate ten isty zivot. a vsetci sa on delime. samemu sa zije tazko...

.vsedne

za posledne tri noci som spala spolu maximalne patnast hodin. ak vobec. pred skuskou, po skuske, ked niektorym oslavy nedali spat. a museli dat vediet svetu. a tak akosi to chapem. mame slubeny song. aj tak sme stale frajeri pred narodnym po poslednej statnici. sluby sa vraj maju plnit. takze bude. skuska, povinnosti, praca, tisicky papierov a len par mojich. a do noci tukot, pruziniek pod pismenkami na notebooku, este nikdy som ich nepocula. tabulky, cisla, stranky a zosity, tak sa to tusim vola. nikto neoslavoval, nikto netrieskal pastami na cudzie dvere, nikto nenechal flasky pri vytahu a dym vsade navokol. je ticho, vo mne i okolo. a potom spat, sama a predsa krasne, hodiny v kuse, len vietor. za to, ze sme tak vysoko. vstavam, styri patdesiat na budiku, na mobile s prezuvajucou oveckou. nech by som mala akykolvek super mobil, nezaobide sa bez prezuvajucej ovecky. lebo je symbolom. ovecky, pasiera. jednoduchosti, toho, ze netreba brat zivot az tak vazne:) a cistoty. takej pure, ako krystal, co smie byt v nas, ako perliva voda, ako spomienky, preosiate cez sito casu. vracia sa nam minulost, podobne chvilky i strasne rozdielne, akoby sme sa v nej hladali. vstavam, noc bez snov, tak to byva. poskuskovo. tma ticho, len par okien a par zufalcov, cas pre mna polnocny a pre nich uz asi denny. tisko, bez semaforov, prazdne cesty, malo ludi. a chodniky vlhke od dazda ci rosy, ktovie. pustam si hudbu, necham a neprepinam, sytim dusu polstinou, niecim, co sa mi paci. naskladana na prilis malom sedadle autobusu. doma prsi. mozno symbol, mozno nic. mam vsetkeho vyse hlavy. mozno prepracovana. ale konecne mam pocit, ze to vsetko ma aspon trosku zmysel.

.dnes

rekapitulujem posledne hodiny. a kapitulujem pred tym, ake to vlastne bolo. vecer, vlaky, chvilu kniha a mensiu chvilku hudba a neviem, co malo vacsi vyznam. pridem po mesiaci do mojho sice prechodneho, ale predsa mojho - domova. chvilku sa smejeme, chvilku spominame. lebo viem pocuvat, vraj. a este dvaja kamosi, rozoberame a skladame neposkladane otazky, akoby sme tusili, ze nam padnu do ruk len o par hodin neskor. hodina po polnoci, este zuby, krem, este prosba do neba a kusky spanku. do styri styridsat. stacilo. aj to. rano, nie sama, ale predsa ticho, chvilami sme si strasne podobni, myslienkami, tuzbami a potrebami. aspon nie je tazke tusit, co nam treba davat si navzajom. stretavame sa, nervozni a splaseni, i smiech, i beznadej, i odvaha neodist, lebo az to znamena definitivny koniec. to vsetko je medzi nami, ako tmel, ako lepidlo, co puta a nepusta podobnych.
vlastnorucne podpisujem test, pridavam eska a enka k moznostiam. taham pravou rukou najskor jednu otazku a potom trio, ako trojlistok, co dava nam sance. rukou podpisujem papiere, vypisujem prazdne kolonky receptu. a potom pravou rukou podavam index. a napriek tomu viem, ze nic z toho nemam vo vlastnych rukach. paradoxy.
otazky a odpovede, zaplnam dva harky papiera, viem, o com pisem. rozpravam, rozmyslam, sem-tam sa usmejem, ved v podstate je to vsetko fajn. acko. odchadzam. telefonaty, podania ruk, len v skratke o sebe. a potom cakat na dalsich. lebo ak sa navzajom opustime, uz nic nebude ako predtym. nezeniem sa, vdychujem pritmie sirokej chodby, pocuvame sa a opierame sa jeden druhemu o duse. a potom kazdy sam. s tichou vdacnostou. rozmyslam nad ateistami, ze komu dakuju, ked im je fajn. rozmyslam a po tych/ich cestach zistujem, ze asi tebe tak, ako ja. a snad o tom ani nevedia. este rozdam kusok radosti, mozno sily, ktoru ani nemam, este povzbudim, este sa zase raz chvilku stretneme, aby sme sa rozisli kazdy sam zavrsit tento vecer. mozno pri vodke alebo spankom spravodlivych. zavrsit. ak ma tento vecer nieco pretat studijne ticho v mojom okoli, tak nech je to chvala tebe, Pane. a vobec ju nemusi byt pocut.
clap your hands, all peoples, acclaim God with shout of you
tlieskajte rukami, vsetky narody, jasajte Bohu hlasom radostnym
(Z 47, 2)

.patnasteho

neviem, co mam pisat. ci mam pisat. a o com. o tichej radosti z cudzich uspechov. a prazdnin, ktore tento rok nebudem mat. lebo. alebo o tom, ze pre niektorych ludi som nic. aj ked su blizki. ked nieco potrebuju, tak existujem. dokonca blizko. iba vtedy. par hodin do skusky, par stoviek stran, icq, telefon a koncentrat beznadeje na dne dusi. ktory ako vino s vodou miesame s nadejou. rano svieti slnko a obloha je temne tmavomodra. tesim sa a smutim naraz. cintoriny nadeji neexistuju. a ak ano, chcem, aby boli prazdne. mozno su nekonecne. vraj mam prosit o cokolvek. uz viem, kedy sa skusa, ci a ako sme veriaci.
(jn 11, 22)