.streda

stretnutia, nemocnicne chodby, schodistia a typicke aromy, spomienky na buducnost, i take mozu byt. a potom spolu, po cestach vedla seba, len chvilku, len stovky krokov, maximalne. vidime rozdiely a more nezmenenych crt. sadame si k oknu od zeme az po strop, ked je chvilku ticho, tak hladime na ruch, iduci uplne pomimo, na ludi. a popri tom si delime duse. alebo sa o to aspon pokusame. zmazat cas, co nas roztrhal, rozdelil neviditelnymi hranicami cudzich svetov a vlastnych zivotnych ciar. mozno priamych a mozno celkom pomotanych. nevieme, co je spravne, nikdy to nevieme. alebo aj tusime, to potom boli, aj cudzie cesty, aj cudzie stastie, co mozno nie je skutocne. odchadza. prec, navzdy, s nezrusitelnym slubom, zviazana, co sa neda zabudnut. a sucasne nechava neukonceny biznis, aspon to tak citim. intuicia je niekedy prilis surova. k nam. asi ma mnohe veci naucil zivot. ze clovek musi byt cestny. za kazdu cenu, za cenu akejkolvek obety a bolesti, ktora moze obe strany zdrvit. a sucasne zachranit pred zivotom v klamstve, omyle a skryvani sa pred sebou i inymi. viem, co je viac. nemohla by som odist, keby som nemala ukoncene niektore veci a vztahy, proste by som nemohla, tahalo by ma to k zemi ako kamen. so stratenou vierou v pozehnanie. beries to inak, opustas a palis mosty. palis ich a nepozeras, kto sa utopi. opustas veci, knihy, srdcove miesta, co zmatneju v spomienkach, ludi, ktori zostavaju. lucime sa. uz rok. cim dalej, tym viac, skutocnejsie, zivotnejsie. mam strach. ze sa stratis, v sebe, v cestach, ktore sa ti pomotali ako klbko vlny. kiez by som sa mylila. ale niekedy... je tazko hovorit, pisat, len myslienky ostavaju, v noci, ked nespim. a slzy stekaju. nik o nich nevie, vsak naco. skusam ist dalej a pytam sa, ci to takto malo byt. bez odpovede, mozno jej niet a mozno som iba hlucha. jedine viem. vsetko je v Bozich rukach. vsetko. len co ak z nich utekame...
/uz velakrat som zazila, ze niektori ludia su sudeni byt si navzajom straznymi anjelmi. mozno to nie je spravne slovo, nie anjelmi. skor bytostami, ktori bez ich vedomia budu bdiet nad ich zivotmi, budu bdiet a neustanu, v myslienkach prechadzat kazdy ich krok a akoby zit s nimi. vzdialene blizki. myslim, ze takto to nejako chodi. ze sme si sudeni, aby sme sa navzajom nosili v srdciach. mozno mam smolu na ludi. alebo mi nebo doveruje. neviem. mam z toho strach./
odchadzame, spolu, po cestach, ktore su nam strasne zname. ideme spolu k Otcovi, na hodinku, zlozit zivoty, strachy a radosti. neviem, coho mam v sebe viac. vaham, ci je to ironia alebo pozehnanie. odprevadzame sa. slubujeme si este jeden den, este jeden vecer. po chrbte mi prechadza mraz. som strasne vdacna, ze v elektricke sedim sama, nechavam vsetko ist, nech je vsetko, ako to ide. smutim. rozmyslam, vela, dlho, na etapy. cudzi pribeh a vlastny smutok idu dohromady. teraz to viem. niektore veci musime zazit na vlastnej kozi, na vlastnej bolesti a vlastnom pocite strat. mozno je zivot otazkov strat a ziskov. a zrazu neviem, kto je v pluse a kto v minuse. ale nie o tom som chcela.