ja len ze... som odtialto dnes rano vymazala svojich prvych novorocnych par riadkov. len preto, ze boli prilis pesimisticke a prilis sukromne. islo o to, ze patrim medzi tych par ludi, ktorym nikto nerozumie. napriek tomu to ma byt napisane na tomto mieste - uz len preto, ze toto zistenie je mojou sucastou. lebo my ludia sme taki, zabudame a stracame jeden druheho, lebo mat niekoho naozaj rad, to nieco stoji. teda nie peniaze, tie len nicia, co ma este aku-taku hodnotu. a nie oni, ale ludia, ktori ich drzia v rukach a co je horsie, aj v dusi, kde zapracu kazdy posledny kutik cisteho vzduchu, zadusia posledne zvysky svedomia a posledne dovody na smiech. zabijaju a su sucasne stvoritelmi. lasky za prachy, vymennych obchodov, priatelstiev za zisky, nielen tie financne, ale aj zivotne. uz davno som zistila, ze pre vacsinu je zivot behom po cudzich chrbtoch. sme vsetci strasne zistni. zijeme si v bublinach, kazdy sam, ako v reklame na actimel. tusim. kazde rano vam spravi bublinu, cez ktoru neprerazia bakterie a cojaviemcoeste. pijeme actimel a pijeme aj nieco horsie. a nie je to vino, krasne cervene, alebo biele perlive, alebo varene so skoricou a klincekmi, ked je uplne jedno, ci ho pijete zo salky v obyvacke doma alebo z plastoveho poharika, do ktoreho vam vytrvalo padaju mikroskopicke snehove vlocky. pijeme vlastnu nenavist, zlc, ktoru si cez noc ukladame v sebe a rano si dame za pohar, alebo aspon vdychneme, co zostalo odvcera. a mame bublinu, horsiu ako z ocele a zeleza, lebo vsetko sa da roztavit. ale nenavist nie. a snad horsia je lahostajnost. a toto vsetko nosime v sebe. bez ohladu na to, ze je napisane, aby nad nasim hnevom nevzisiel sen. v keni sa striela, kasleme na to, pretoze my sme este nevystrielali vsetky silvestrovske delobuchy, pretoze vcera a dnes je strelba pre nas normalna. nie je to zle, ale nestracame schopnost rozoznavat priority? stracame. a je nam to vsetkym akosi jedno. vraj ako na novy rok, tak po cely rok. tak to snad nie...
nenapisala som nic lepsie ako tie ranne riadky. nemam naladu pisat o tom, ze zivot je krasny, napriek tomu, ze to tak je. toto malo byt o inom. o tom, ze aj ja mam v sebe kusok nihilizmu. este kadecoho ineho, o com nikto netusi, pretoze nechce. ved na povrchu sa tak pohodlne zije. a cudujeme sa, ze okolo nas je podozrive prazdno. keby okolo nas. ono je v nas.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára